18. júla 2017

Môže Boh zomrieť?

Ján Maršálek
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Tieto slová vyriekol Ježiš krátko predtým, než vydýchol dušu (porov. Mt 27, 46–50). Je to vyjadrenie hlbokej skľúčenosti, veľkej bolesti a úzkosti umierajúceho. Lepšie ho budeme chápať, keď si uvedomíme, že ide o slová starozákonného žalmu. Ježiš sa teda modlil, použijúc prastarý biblický text, ktorý sa začína volaním trpiaceho k Bohu a končí sa hymnusom chvály a vďaky. Mesiáš umiera na kríži, ale má istotu, že záchrana je blízko (porov. Ž 22).
V momente Ježišovej smrti sa roztrhla opona v chráme, zem sa zatriasla a skaly pukali. Starý svet sa začal rúcať a novému sa otvoril priestor. Niečo musí odumrieť, aby sa niečo iné mohlo narodiť.

Vzkriesenie patrí k tajomstvám viery. Presahuje hranice ľudského rozumu, ale neprotirečí mu. Z kresťanskej náuky si nemožno vybrať len niečo, čo sa nám páči, čo chceme, čo nám vyhovuje, ako v samoobsluhe. Pravda zjavená Ježišom Kristom dáva zmysel len v celosti, rozkúskovaná prestáva byť pravdou a stáva sa polopravdou, ktorá je spravidla horšia ako lož.
Veľkonočné tajomstvo zmŕtvychvstania je dobrou zvesťou, nádejou a radosťou: „Ak naozaj ten Človek zvíťazil nad smrťou, neurobil to pre seba, ale pre nás. Stalo sa tak preto, aby nám všetkým otvoril cestu k šťastnej večnosti“ (Vittorio Messori: Naozaj vstal z mŕtvych?). Evanjelium hovorí jednoznačne: Ježiš Kristus zvíťazil, bol oslávený. Táto správa napĺňala silou, odvahou a chuťou žiť i bojovať celé generácie veriacich, našich predkov. Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Aleluja!
Benedikt XVI. sa vo svojom trojzväzkovom diele „o tajomstvách Ježišovho života“ nevyhýba ani otázke, či je vôbec zmŕtvychvstanie možné. Môžeme my, ľudia moderného veku, pokladať svedectvá evanjelistov za dôveryhodné? A na danú otázku odpovedá vyslovením osobného presvedčenia, že kresťanská viera nie je v rozpore s vedeckými danosťami, svedectvá o zmŕtvychvstaní nespochybňujú to, čo jestvuje a je dokázané, hovoria o inej dimenzii skutočnosti, ktorú ľudstvo predtým nepoznalo. Boh – stvoriteľ všetkého – predsa dokáže stvoriť niečo nové, iné, nečakané, neobyčajné. A skutočnosť, že zmŕtvychvstanie bolo zjavené len pomerne malej skupine ľudí, toto prevrátenie proporcií, patrí k Božím tajomstvám: „To, čo je veľké a mocné, je v konečnom dôsledku malé. A naopak, maličké semienko je v skutočnosti čímsi obrovským“ (Ježiš Nazaretský).
Ilustračná snímka: PriestorNet
Doplňme to myšlienkou z ďalšej pozoruhodnej knihy: „Bytie je mysleným bytím jedného stvoriteľského vedomia, stvoriteľskej slobody, a toto stvoriteľské vedomie, ktoré nesie všetky veci, udelilo myslenému vlastnú slobodu, samostatné bytie“ (Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva). Stvorenie je teda prejavom Rozumu, nemá sa chápať zmechanizovane. Boh pôsobí a jeho pôsobenie prekonáva obmedzenosť našich kalkulácií a výpočtov, prekonáva našu zmyslovú skúsenosť.
Nepriatelia obžalovali prvých kresťanov z toho, že si Ježišovo zmŕtvychvstanie vymysleli. Ich nasledovníci činia podobne – hádžu na kresťanstvo všetku špinu. Ale viera vyznávačov, sila mučeníkov a životné príbehy očitých svedkov sú silnejšie ako všetky pokusy zničiť Kristovo dielo. Nijaké obvinenia, útoky, nástrahy či zákazy nemôžu pravoverným vyrvať zo srdca istotu, ktorú prijali s tým, že niet na svete inej pravdy a inej cesty k spáse.
Boh je mŕtvy, vykrikujú revolucionári mamony a propagátori pozemského neba. To ich nebo však býva plné nenávisti a násilia. Vo svojom fanatizme odmietajú Božiu lásku a milosrdenstvo. Človek sa vie odsúdiť aj sám – taká je moc slobodnej vôle.
Nežijeme vo vzduchoprázdne ani v uzavretej ulite, ktorá by nás chránila pred vonkajšími vplyvmi. Človek sa ani nechce, nemôže úplne oddeliť od ostatných. Treba sa preto opýtať: Naozaj je Boh mŕtvy? Majú pravdu tí, čo hovoria, že sa akosi vytratil zo sveta?
Falošné, vymyslené božstvo môže upadnúť do zabudnutia. Do zabudnutia môže odísť boh, ktorý je projekciou ľudskej mysle. V človeku samom, v jeho vedomí a svedomí, môže umrieť viera a zmysel pre posvätno. Napokon, aj človek raz umrie.
Vedomie smrteľnosti, paradoxne, pomáha človeku lepšie žiť. Pripravenosť na smrť umožňuje žiť naplno! Na to sa dnes nemyslí, zabudlo sa na staré pravidlo: Memento mortis (pamätaj na smrť). Vieme teda, k akému koncu speje naša pozemská existencia. Pravdaže, to je forma, rámec – samotný fakt smrti nehovorí nič o tom, čo človeka čaká na druhom brehu.
Aj Ježiš – ako človek – umrel, ale Ježiš – ako Kristus – žije a tvorí chrbticu dejín. Žije nielen v srdciach miliónov a stámiliónov ľudí, ale žije ako Pravda. Boh, Stvoriteľ a Hýbateľ, prvotný Rozum, z ktorého vzišiel svet, umrieť nemôže.
Tí, čo si robia posmech z Kristovho zmŕtvychvstania, robia si posmech z vlastnej umŕtvenej duchovnosti. Tie „malé dušičky, ktoré nechcú veriť v jeho prvý život, v jeho druhý život, v jeho večný život, samy sa vylučujú z pravého života, zo života, ktorý je úprimným prilipnutím, odovzdaním sa láske s nádejou“ (Giovanni Papini: Život Krista).
Vždy boli a budú medzi nami bludári a posmešníci, rozsievači kúkoľa. Kresťan musí rátať s odporom sveta. Ak by sa stretal len so súhlasom, musel by skúmať, či naozaj vyznáva a hlása celé evanjelium.

Ján Maršálek
(Úryvok z pripravovanej knihy)
::
Súvisiaca úvaha: Zlo v človeku
::
Odporúčaná kniha: Cesta k bráne

4 komentáre:

  1. Anonymný19.7.17

    „Mylné presvedčenia samé o sebe nie sú škodlivé. Akékoľvek presvedčenia sú z podstaty neškodné. Veriť, že môžete vyskočiť zo strechy výškovej budovy, je neškodné – do momentu, keď sa o to pokúsite. Sú to činy a rozhodnutia založené na týchto mylných presvedčeniach, ktoré spôsobujú ujmu.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný19.7.17

    Pozorne som si prečítal všetky citáty a výňatky z pripravovanej knihy. Určite sú to podstatné kapitoly a netreba ani knihu čítať a je podľa mňa povedané všetko. Avšak netreba zatracovať ani tých, čo pochybujú. Polemizoval som istý čas tiež v pochybnostiach, či mi mohol urobiť Všemohúci to, že mi zobral to najcennejšie čo mi v živote dal - úmrtie môjho syna. Jeden duchovný - kňaz mi na to odpovedal, že možno je to tým, že by ho v živote prenasledovali mnohé utrpenia a nečakalo nič dobré, inými slovami smrť bola vraj pre neho vykúpením. Ak sa to vraví o starších ľuďoch, ktorí odchádzajú z tohto sveta v bolestiach nepoviem, dá sa súhlasiť, i pochopiť, ale syn bol v najlepšom veku, mal život pred sebou, keď zomrel ako 18-ročný. Preto si dovolím nesúhlasiť s autorom, že ten, kto zapochybuje, akoby ani neveril, respektíve bol neveriaci. milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pán Kupecký, ďakujem za úprimné slová. Chytajú za srdce.
      Myslím, že každý má pochybnosti, aj svätci ich mali...
      Iné je však pochybovať, pritom poctivo hľadať Pravdu a iné je tvrdohlavo odmietať či dokonca znevažovať, útočiť. O tom píšem v článku.

      Odstrániť
  3. Anonymný19.7.17

    Ďakujem za odpoveď! Asi som to zle pochopil, ale treba priznať, že "v kocke" ste toho "povedali" veľa. A zaujímavého, i pre laikov medzi ktorých patrím i ja. Škoda, že málo priaznivcov sa zapája (a to myslím všeobecne) do diskusie. Najmä takí, ktorí by mohli a mali k danej problematike čo povedať. Všetko dobré Vám prajem! milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.