4. júla 2017

Zlo v človeku

Ján Maršálek
„Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Amen.“ Slovami tejto modlitby, ktorú nás naučil samotný Ježiš, prosíme o základné životné potreby a ochranu pred zlom. Zlo je prítomné v živote človeka. Nevyhneme sa mu, prichádza v rôznych podobách, sme ním pokúšaní a nie vždy odoláme. Nezaobídeme sa bez odpustenia. A bude nám odpustené, ak dokážeme aj my odpustiť.
Boh stvoril človeka na svoj obraz. Stvorenstvo vo svojej podstate nie je protikladné Bohu (porov. Gn 1, 1–31). Ale ako hovorí svätý Augustín, dobro prirodzenosti je kazené zlobou. A kde sa berie zloba? Je produktom vôle.

Slobodná vôľa umožňuje normálny život, dáva človeku priestor, bez ktorého by bol len otrokom nevyhnutnosti. Bez slobodnej vôle by žiadna rozumná bytosť nemohla naplniť svoj údel. Tým sa však otvára aj možnosť odklonu od dobra. Odklon od toho, čo je vyššie a vznešenejšie, k tomu, čo je nižšie, je začiatkom zlej vôle. V istom zmysle teda zlá vôľa pochádza z nedostatku, z absencie pozitívneho cieľa.
Sama prirodzenosť je dobrá, no život – keď človek opustí Stvoriteľa – ten už nie je dobrý. V opustení Stvoriteľa viďme koreň dedičného hriechu. Rodíme sa do sveta, ktorý nie je rajom, ale dejiskom zápasu medzi dobrom a zlom. V tomto prostredí aj my bojujeme, niekedy aj sami so sebou, s vlastnými slabosťami, zlozvykmi a náklonnosťami. Záleží na tom, aká je naša vôľa: „Nikto predsa nepyká za zlobu prirodzenosti, ale len za zlobu vôle“ (Svätý Augustín: Boží štát).
Zápas medzi dobrom a zlom vypĺňa dejiny. Sme svedkami aj priamymi účastníkmi tohto zápasu. Veľký ruský spisovateľ Alexander Solženicyn v knihe Súostrovie Gulag píše o poznaní, ku ktorému dospel „na zhnitej väzenskej slame“, keď bol stalinským komunistickým režimom nespravodlivo odsúdený a väznený, keď sám trpel a videl mnoho utrpenia okolo seba; videl premenu človeka, ako sa človek stáva zlým a ako dobrým. Vyjadruje presvedčenie, že čiara oddeľujúca dobro a zlo prechádza vnútrom každého človeka, každým ľudským srdcom: „Zlo sa zo sveta celkom vyhnať nedá, no v každom človeku možno jeho priestor zúžiť.“
Kto koná zlo, neškodí Bohu, ale sebe – v prvom rade sebe a v druhom rade ostatným ľuďom. Konaním zla človek sám vynáša nad sebou ortieľ. Ale zvrat je možný. Aj v poslednej chvíli sa možno zachrániť, tak ako jeden z lotrov ukrižovaných s Ježišom. Lenže kto vie, kedy nastane jeho posledná chvíľa?! Opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo vedie do pekla.
Plodom zlej vôle je zloba a plodom zloby je hriech. Hriech zraňuje a narúša prirodzenosť človeka, pôsobí zhubne na jednotlivca i ľudskú spoločnosť. Sloboda zahŕňa v sebe možnosť voľby medzi dobrom a zlom, pričom zvoliť si zlo znamená stratiť slobodu, predať sa do otroctva za vidinu neobmedzenej voľnosti.
Napriek všetkému zlu, ktoré je vo svete, kresťan nepodlieha zúfalstvu, lebo jeho viera pozná východisko z každej situácie. Spolu so svätým Pavlom môžeme povedať, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28).
Nikto z ľudí sa nevyhne zápasu so zlom. Páter Pio, svätec našich čias, vydal celým svojím životom silné svedectvo, ktoré zasahuje mnohých a pomáha im napredovať na ceste viery. Bol obdarovaný mimoriadnymi schopnosťami, za tie však zaplatil utrpením a početnými skúškami. Stigmy – rany ukrižovaného Krista – ktoré niesol na svojom tele, mu spôsobovali telesnú i duševnú bolesť. Prechádzal obdobiami neistoty, slabosti a neútechy. Jeho životopisec píše doslova o celoživotnom zápase s diablom. Samotný páter Pio sa o tom zmienil v liste svojmu duchovnému radcovi: „Zápas s peklom sa dostal do bodu, kde už nemôže ďalej pokračovať... Nepriateľ je veľmi silný... Je vôbec možné, že by ma Pán nechal padnúť? Nanešťastie si to zaslúžim, ale môže byť pravda, že dobrotu nášho nebeského Otca musí poraziť moje zlo? Nikdy, drahý otče. Znova pociťujem lásku k svojmu Pánovi, ktorý narastá ako obor v mojom úbohom srdci. Opäť cítim v sebe vieru a silu zakričať spolu so svätým Petrom: Pane, zachráň ma, lebo zahyniem“ (John A. Schug: Páter Pio).
Koľko pokory, bázne a zároveň viery prýšti z odkazu tohto svätého muža! Viaceré udalosti spojené s jeho životom sú natoľko nezvyčajné, vymykajúce sa našim bežným predstavám, že pôsobia až neuveriteľne. Lenže príbeh pátra Pia nie je nejakou dávnovekou legendou, patrí súčasnosti a dotýka sa reality viac, než sme azda ochotní pripustiť.
Človek ponechaný sám na seba si nedokáže uchovať mravnú bezúhonnosť. Rodíme sa a žijeme s množstvom potrieb a obmedzení, podľa zákona prírody trpíme a zomierame, no naša duša sa vzpiera živočíšnosti, vzpiera sa predstave bytia bez pravidiel a bez vyššieho zmyslu. A tak človek zanecháva cestu jednoduchej prirodzenosti a dáva sa na cestu duchovného poznávania a premeny vlastného ja. Prebúdza sa v ňom vedomie zodpovednosti a zmysel pre zákon, dávajúci životu istý smer. Avšak ani to nepostačuje. Ako hovorí Soloviov, musíme okrem cesty prirodzenosti a zákona hľadať tretiu cestu – cestu milosti. A prameňom milosti je Boh.
Na prijatie milosti sa treba pripraviť. Táto príprava je znova hnutím vôle. Zdrojom všetkého konania človeka je jeho vôľa: „Len vôľou sa človek môže zrieknuť zla a len vôľou môže uznať naozajstné Dobro, to jest Boha. Viera v Boha, toto tajomné vzájomné pôsobenie medzi samým Božstvom a ľudskou dušou, si vyžaduje priamu účasť ľudskej vôle“ (Vladimír Sergejevič Soloviov: Duchovné základy života). Filozof dodáva, že ak nechceme veriť, nebudeme veriť. Boh sa nám nevnucuje, dal nám slobodu.
Ján Maršálek
(Úryvok z pripravovanej knihy)
::
Rozhovor s autorom: Bez nádeje sa padá do ničoty

6 komentárov:

  1. Anonymný4.7.17

    "Sama prirodzenosť je dobrá," Prirodzene každý človek, okrem iného, je egoista, on sám chce byť šťastný, bohatý, spasený, mať moc, takže celkom sa s týmto výrokom nedá súhlasiť. Mám za to, že tú našu zvieraciu prirodzenosť je potrebné krotiť intelektom vyplývajúcim zo vzdelania, poznania, skúseností vlastných aj spoločenských.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za ohlas. Odpoviem takto:
      V článku je myslená prvotná prirodzenosť, stvorená Bohom. Pravdaže, človek sa rodí s dedičným hriechom a do sveta, v ktorom pôsobí nielen dobro, ale aj zlo.
      Inak, istý „egoizmus“ (chcem byť šťastný, spasený) nepovažujem za zlý. Ide o to, ako ho človek chápe a smeruje – aby svoje šťastie nebudoval na nešťastí druhých.

      Odstrániť
  2. Anonymný4.7.17

    Aj keď s Vašimi tézami sa dá čiastočne súhlasiť, samotný intelekt vyplývajúci so vzdelania, poznania či nadobudnutých skúseností nepostačuje, aby sme „skrotili” vlastné ego. Je potrebná zmena srdca, lebo z vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, podlosť, podvody, neviazanosť, závistlivé pohľady, rúhania, pýcha, pochabosť. Všetko toto zlo vychádza zvnútra a poškvrňuje človeka. (porov. Mk 7,21-23). A verte mi, na zmenu srdca bežný človek sám od seba nemá, dokonca ani keby mal neviem kú vôľu, intelekt, vzdelanie či poznanie - je potrebný zásah od Ježiša Krista, Boha.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aj za váš ohlas ďakujem. Neprotirečím vašim slovám.
      Vôľu neoddeľujem od hnutí srdca, od vnútorného nastavenia... A samozrejme, Božia milosť je potrebná. V úvode spomínam modlitbu a to, že máme prosiť o ochranu pred zlom.

      Odstrániť
  3. Anonymný5.7.17

    Autor Ján Maršálek je zrejme filozof, pretože jeho o polemický článok je taký. Po jeho prečítaní je o veľa veciach polemizovať. Neviem, či sa dá uverejniť táto rozsiahla odpoveď, ktorá je o jednej príhode, no podľa mňa súvisí s danou témou v jeho príspevku. Zasielam ju. Zároveň prajem všetkým čitateľom a prispievateľom príjemné prežitie dnešného sviatočného večera!

    ZLO VLASTNE NEEXISTUJE

    Profesor na univerzite položil svojim študentom otázku:
    - Je všetko čo existuje stvorené Bohom?
    Jeden zo študentov nesmelo odpovedal:
    - Áno je to stvorené Bohom
    - Stvoril Boh všetko? - spýtal sa profesor.
    - Áno, pane! - odpovedal študent.
    Profesor sa teda spýtal:
    - Ak Boh stvoril všetko, to znamená že Boh stvoril aj zlo, ktoré existuje. A vďaka tomuto princípu, naša činnosť určuje nás samotných, Boh je zlo.
    Ako to počul študent tak stíchol. Profesor bol sám so sebou spokojný.
    Zrazu zdvihol ruku iný študent: - Pán profesor môžem Vám položiť otázku?
    - Samozrejme, - povedal profesor.
    Študent sa postavil a spýtal: - Existuje chlad?
    - Čo je to za otázku, samozrejme že áno, tebe nikdy nebolo chladno?
    Študenti sa zasmiali otázke spolužiaka, ale ten pokračoval:
    - V skutočnosti pane chlad neexistuje, v súlade so zákonmi fyziky je v skutočnosti chlad iba neprítomnosť tepla. Človeka a predmety môžeme popísať a určiť ich energiu na základe prítomnosti, alebo vytvorenia tepla, ale nikdy nie na základe prítomnosti či vytvorenia chladu. Chlad nemá svoju jednotku v ktorej ho môžeme merať. Slovo chlad sme si vytvorili my ľudia, aby sme popísali to čo cítime v neprítomnosti tepla.
    Študent pokračoval: - Pán profesor, existuje tma?
    - Samozrejme že existuje - odpovedal profesor.
    - Znovu nemáte pravdu, tma tak isto neexistuje. V skutočnosti je tma vďaka tomu že je neprítomnosť svetla.
    Môžeme skúmať svetlo, ale nie tmu. Svetlo sa dá rozložiť, skúmať lúč za lúčom, ale tma sa zmerať nedá. Tma nemá svoju jednotku v ktorej ju môžeme merať.
    Tma je iba pojem ktorý si vytvorili ľudia, aby pomenovali neprítomnosť svetla.
    Následne po tom sa mladík spýtal: - Pane existuje zlo?
    Tento krát profesor neiste odpovedal:
    - Samozrejme, vidíme to každý deň, brutalita vo vzťahoch, medzi ľuďmi, trestne činy, násilie, všetko toto nie je nič iné ako prejav zla.
    Na to študent odpovedal: - Zlo neexistuje, pane. Zlo je iba neprítomnosť dobra, teda Boha. Zlo je výsledok neprítomnosti božskej lásky v srdci človeka.
    Zlo prichádza vtedy ako keď prichádza tma, alebo chlad - teda v neprítomnosti svetla, tepla a lásky. Profesor si sadol. Ten študent bol mladý Albert Einstein.
    Z osobného archívu vybral Milan Kupecký

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pán Kupecký,
      ďakujem za zaujímavý príspevok do diskusie.
      Nepovažujem sa za filozofa, aspoň nie v „úradnom“ zmysle slova. Rád však premýšľam – a ako zvyknem hovoriť:
      SOM, TEDA MYSLÍM.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.