29. augusta 2017

Slovensko na trasovisku


Jozef Cíger Hronský: Svet na trasovisku
Martin, Matica slovenská, 1991

Žiadne Hronského dielo nevyvoláva také kontroverzie, respektíve takú mieru ignorancie ako Svet na trasovisku. Prečo? Odpoveď je jednoduchá. Román sa totiž zaoberá obdobím Slovenského štátu, udalosťami druhej svetovej vojny, ako aj povstania, ktoré vypuklo v auguste 1944, pričom našu vtedajšiu štátnosť ukazuje v pozitívnom svetle a ono povstanie, ktoré tu „ani mena nemá“ (s. 248), naopak v negatívnom. A to je kameňom úrazu.

Píše o tom aj autor doslovu Jozef M. Rydlo. Konštatuje, že tento „povstalecký román“ vznikol v exile, vo „vydedenej čiastke“ slovenskej literatúry, na dôvažok, jeho ideové zameranie nevyhovovalo komunistickým mocipánom a tak sa o románe alebo mlčalo, alebo referovalo zväčša skreslene, tendenčne. Napokon, málokto ho poznal, lebo hoci bol napísaný krátko po vojne, prvýkrát vyšiel v roku 1960 v Amerike a na Slovensku až v roku 1991, keď to dovolili zmenené spoločenské pomery.
Svet na trasovisku sa vyznačuje členitou štruktúrou, bohatosťou motívov a vynikajúcim vykreslením psychológie. Vonkajšie súvislosti a vnútorné väzby príbehu sú umne prepojené, vytvárajú pôsobivý celok, plnokrvnú a hodnovernú literárnu výpoveď o atmosfére doby i vnútornom svete postáv, o dianí vo veľkom svete i v prostredí obyčajných dedinských ľudí. Ide teda, popri ideovom či politickom rozmere, o plnohodnotné umelecké dielo, ktoré netrpí schematickosťou ako mnohé iné diela podobného zamerania.
Priblížme si niektoré časti, v ktorých autor opisuje dobovú situáciu a povstalecké udalosti. Osobitnú pozornosť si zasluhuje desiata kapitola druhého dielu. Jozef M. Rydlo poznamenáva: „Táto mimoriadna kapitola je zo všetkých 106 kapitol najzvláštnejšia: nemá obdobu v románe a svojím spôsobom celkom nezapadá do kontextu.“ Áno, Hronský tu podáva svedectvo viac osobné než literárne, prekračujúc pôdorys románu vyjadruje, možno sa domnievať, vlastný názor.
Na strane 249 čítame: „Dejiny sa dajú prekrúcať, ale samé sa nesfalšujú nikdy. Národy povstávali, búrili sa proti režimom, vládam, cisárom, prezidentom, ideológom, zrážali sa presvedčenia, partaje, rody, spoločenské triedy, veky sa bili s vekami, nové prúdy so starými, boli veľké povstania a veľké revolúcie s potokmi krvi a s množstvom hrdinov, ale dejiny samé sa nikdy nesfalšovali: nikdy, nikde nepovstával národ, aby zboril svoj štát a hodil svoje národné telo, svoju zem, svoje imanie, svoje mozole, svoj život a svoju moc niekomu inému, cudziemu napospas. To sa nestalo ani na Slovensku.“
A o niečo ďalej, na strane 250: „Rozširovalo sa medzi ľudom, že prezidenta štátu i celú vládu odvliekli Nemci, ktorí obsadzujú Slovensko, povstalci volali na ľud, že vtrhli na Slovensko Nemci a treba proti nim chytať zbrane. Partizáni vrútili sa do kasární a rozdávali pušky. Chlapom, chlapcom, komu prišlo i odznievali výstrely na všetky strany a väčšina ľudí nevedela, čo sa robí.“
Do úst hlavného hrdinu Martina Hrančoka, svojrázneho, no čestného človeka, vložil autor aj takéto slová: „Boj! Boj! Bojovať a len bojovať! Aký boj? Boj proti Nemcom, smrť Nemcom!... Jozef, veď je toto všetko faloš! Veď je to všetko klamstvo! Kde si tu mal Nemcov? Kde si tu videl jedného? Teraz idú! Teraz! Aj prídu, lebo sme si ich privolali. Toto tu všetko ešte odbavia, aj keď už idú dolu vodou, bude nad čím nariekať, ale ten klam! Smrť Nemcom a tu sa vraždí, tu sa kradne, tu sa podpaľuje, drúzga, strieľa, tu sa to robí! Smrť Nemcom, smrť Nemcom a pod tým kepienkom strhávajú slovenskú zástavu.“
Keď boje prehrmeli, prišiel čas rátania obetí a škôd: „Nikdy Slovensko toľko čerstvých hrobov nemalo, ako o týchto Všechsvätých, tisíce a tisíce...“ (s. 388). Rozprávač hovorí o zvonoch, ktoré vyprevádzali mŕtvych. Bili smutne a „udierali na srdcia“ (s. 388), obžalúvali, ale nie obyčajných ľudí, ktorí sa dali zviesť a oklamať, obžalúvali vzdelancov, ktorí vedeli alebo mali vedieť, čo činia.
Koniec románu je otvorený. Vojna sa skončila, ale pokoj neprichádza. Prichádzajú noví agitátori – hlásatelia svetlých zajtrajškov – a prostý slovenský človek cíti, že to nebude dobré. Znova sa budú lámať charaktery. Odolajú len tí, ktorým dáva silu viera, nádej a láska. Ako Martin Hrančok: „Svetlo mal v tvári. A mal ho toľko, že ho mohol rozdávať...“ (s. 422).
Románom Svet na trasovisku Jozef Cíger Hronský zavŕšil svoje celoživotné dielo. Po viacerých knihách, ktorými si získal obdiv u veľkých i malých čitateľov (nezabudnime na jeho krásne texty určené deťom) prišiel s knihou o slovenskom osude za druhej svetovej vojny. Potvrdil ňou svoje literárne majstrovstvo i svoj vrúcny vzťah k národu, k domovine, k rodnej reči.
Jeden z najvýznamnejších románov našej literatúry sa po desaťročiach vyhnanstva predsa len dostal domov. Už štvrťstoročie ho máme na Slovensku. Ale čítame ho? Alebo sme už úplne zľahostajneli a otupeli?

Ján Maršálek
::
Recenzujeme dobré knihy:
::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.