15. marca 2018

Jezuita Rajmund Ondruš

Ľudovít Košík
Rajmund Ondruš, kňaz spoločnosti Ježišovej, publicista, dlhoročný redaktor Vatikánskeho rozhlasu, pracovník vydavateľstva Dobrá kniha a autor životopisov svätých sa narodil v Močidľanoch 15. marca 1929. Jeho rodičia (Rajmund a Emília, rodená Bezděková) sa presťahovali do Močidlian zo severnej Moravy, kde predtým bývali a odkiaľ pochádzala jeho matka. Bol najstarším zo šiestich súrodencov. Vyrastal v Močidľanoch, kde mali jeho rodičia vtedy hostinec, otec pracoval aj na železnici a matka sa venovala aj práci v záhrade a na poli. Od malička pomáhal pri prácach na domácom hospodárstve i pri obsluhe hostí.
Do gymnázia začal chodiť v septembri 1939 na Velehrade. Tu sa stretol s jezuitmi, ktorí tamojšie gymnázium viedli a viacerí na ňom aj vyučovali. Po atentáte na Heydricha boli viaceré školy v Česku zrušené, čo sa týkalo aj velehradského gymnázia, jemu sa podarilo od septembra 1942 pokračovať v štúdiu na gymnáziu v Trnave a bývať v jezuitskom internáte Stanislavov. O rok sa internát presunul do Piešťan, takže tam pokračoval v štúdiu a v roku 1947 aj maturoval.

Rajmund Ondruš 30. júla 1947 vstúpil v Ružomberku do jezuitského noviciátu a po dvoch rokoch zložil prvé rehoľné sľuby. V septembri nastúpil na filozofické učilište v Děčíne, aby pokračoval v štúdiu a príprave na kňazstvo. Tu ho zastihla aj „barbarská noc“, keď 13. apríla 1950 boli zlikvidované všetky mužské kláštory v Československu a na štyri desaťročia prerušená oficiálna činnosť reholí.
Najprv bol spolu s ostatnými jezuitmi sústredený v kolégiu v Bohosudove pri Tepliciach, potom krátko v Oseku, odkiaľ bol odvedený a poslaný na vojenskú službu do Komárna, kde bol zaradený k PTP. V roku 1953  bol  po nábore do stavebníctva prepustený do civilu.
Pracovať nastúpil do bratislavskej Stavoindustrie a na práce bol zaradený v Malackách. V októbri 1954 začal pracovať v okresnej hygienicko-epidemiologickej stanici v Skalici. Býval u rodičov v Popudinských Močidľanoch. Udržiaval stále kontakty s viacerými členmi jezuitskej rehole, okrem iných s Dr. Jánom Buchtom zo Skalice a Ľudovítom Bučkom z Holíča.
V januári 1960 ho na pracovisku zaistili príslušníci ŠtB, v dome rodičov urobili prehliadku, zhabali literatúru a previezli ho do vyšetrovacej väzby v Bratislave. Bol zaradený do procesu, v ktorom okrem neho boli odsúdení jezuiti Emil Krapka, Ľudovít Buček, Karol Ďurček a Ján Chryzostom Korec za podvratnú činnosť proti ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a spoločenskému poriadku republiky. Ako väzeň bol zaradený na prácu v baniach v Podkrkonoší, kde pracoval spolu s civilnými zamestnancami.  Asi po troch mesiacoch bol presunutý do väznice Valdice pri Jičíne, kde pracoval na brúsení skla. Tu ho zastihla 9. mája 1962 amnestia,  ktorá mu umožnila znova návrat k rodičom a do civilného života.
Začal pracovať v Pozemných stavbách v Skalici. V marci 1966 nastúpil na radu spolubrata Ľudovíta Bučka do práce v Trnave ako robotník vo výskumnom ústave kukurice. V roku 1967 sa začal uvoľňovať náboženský život a nastali možnosti cestovať do zahraničia. So súhlasom predstavených jezuitskej rehole si vybavil povolenia, aby mohol cestovať do zahraničia s úmyslom ukončiť štúdiá a stať sa rehoľným kňazom.
Legálne sa mu podarilo vycestovať v novembri 1968  do Rakúska,  kde býval v Innsbruckom  kolégiu a na tamojšej teologickej fakulte študoval teológiu. V priebehu štúdií – 6. februára 1969 – bol za prítomnosti slovenských a českých jezuitov a biskupov Pavla Hnilicu a Dominika Kaľatu vysvätený na kňaza a 7. februára slávil svoju prvú svätú omšu. Keďže chcel ukončiť štúdiá, zostal v Rakúsku a do Československa sa nevrátil.
V júli 1971 prišiel do Talianska, kde ukončil rehoľnú formáciu a začal pracovať vo Vatikánskom rozhlase a v apríli 1974 sa stal vedúcim redaktorom slovenského vysielania. Počas štúdia v Innsbrucku v roku 1969  zomrel jeho otec a počas pobytu v Taliansku v roku 1977 matka. Dňa 2. februára 1975 v Ríme zložil večné sľuby do rúk generálneho predstaveného rehole P. Pedra Arrupeho. Pre ťažkosti s hlasom musel po nájdení nástupcu prácu v redakcii Vatikánskeho rozhlasu opustiť. Stalo sa to tesne po nástupe  Jána Pavla II. na pápežský stolec koncom októbra 1978. V decembri 1978 odletel do Kanady, kde sa jeho bydliskom stal dom slovenských jezuitov v Cambridge, Ontario. Tu sa venoval písaniu, prekladaniu, príprave do tlače a vydávaniu  kníh. Tiež vypomáhal v pastorácii. Popritom bol redaktorom časopisu ECHO a potom časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho.
Po otvorení hraníc pricestoval Rajmund Ondruš v júni 1991 na Slovensko, aby navštívil príbuzných, priateľov a rehoľných spolubratov a v rodných Močidľanoch 23. júna slávil oneskorené primície.
V roku 1992 sa presťahoval z Kanady na Slovensko. Najprv býval v Trnave, kde sa prestavoval a upravoval kláštor, aby znova mohol plniť svoju pôvodnú funkciu, budovala sa tlačiareň a vydavateľstvo. Od roku 1993 do júna 1997 pôsobil v Bratislavskej komunite jezuitov ako zástupca provinciála. V lete 1997 sa znova  presídlil do Trnavy, kde sa venoval práci vo vydavateľstve a spovedaniu. Istý čas viedol redakciu časopisu Viera a život, do slovenčiny preložil  Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej a ďalšie rehoľné dokumenty. Je autorom viacerých knižných publikácií vydaných v Kanade i na Slovensku vo vydavateľstve Dobrá kniha. Jeho najväčšia kniha Blízki Bohu i ľuďom – životopisy svätých podľa liturgického kalendára vyšla vo viacerých vydaniach, v roku 1991 aj na Slovensku v Spolku sv. Vojtecha. Napísal  životopis sv. Ignáca z Loyoly Rytier a reformátor, životopisnú zbierku Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole a publikácie o jezuitoch Vendelínovi Javorkovi a Ľudovítovi Eisellem. Tiež vyšli jeho životopisy Márie Wardovej a troch košických mučeníkov. Napísal svedectvo o pôsobení slovenských jezuitov v Kanade a autobiografiu V teba, Pane, som dúfal.
Od januára 2011 sa zotavoval páter Rajmund Ondruš v senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji. Zomrel v Ružinovskej nemocnici v Bratislave 10. apríla 2011. Pochovaný je v Trnave.

Ľudovit Košík

Použitá literatúra:
Rajmund Ondruš SJ: V teba, Pane, som dúfal (Autobiografia); Dobrá kniha, Trnava, 2009
Zomrel P. Rajmund Ondruš SJ: sk.radiovaticana.va, 11. 4. 2011
Popudinské Močidľany; Záhorské múzeum Skalica, 2010

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.