Jezuita Rajmund Ondruš

Ľudovít Košík

Rajmund Ondruš, kňaz spoločnosti Ježišovej, publicista, dlhoročný redaktor Vatikánskeho rozhlasu, pracovník vydavateľstva Dobrá kniha a autor životopisov svätých sa narodil v Močidľanoch 15. marca 1929. Jeho rodičia (Rajmund a Emília, rodená Bezděková) sa presťahovali do Močidlian zo severnej Moravy, kde predtým bývali a odkiaľ pochádzala jeho matka. Bol najstarším zo šiestich súrodencov. Vyrastal v Močidľanoch, kde mali jeho rodičia vtedy hostinec, otec pracoval aj na železnici a matka sa venovala aj práci v záhrade a na poli. Od malička pomáhal pri prácach na domácom hospodárstve i pri obsluhe hostí.

Do gymnázia začal chodiť v septembri 1939 na Velehrade. Tu sa stretol s jezuitmi, ktorí tamojšie gymnázium viedli a viacerí na ňom aj vyučovali. Po atentáte na Heydricha boli viaceré školy v Česku zrušené, čo sa týkalo aj velehradského gymnázia, jemu sa podarilo od septembra 1942 pokračovať v štúdiu na gymnáziu v Trnave a bývať v jezuitskom internáte Stanislavov. O rok sa internát presunul do Piešťan, takže tam pokračoval v štúdiu a v roku 1947 aj maturoval.

Rajmund Ondruš 30. júla 1947 vstúpil v Ružomberku do jezuitského noviciátu a po dvoch rokoch zložil prvé rehoľné sľuby. V septembri nastúpil na filozofické učilište v Děčíne, aby pokračoval v štúdiu a príprave na kňazstvo. Tu ho zastihla aj „Barbarská noc“, keď 13. apríla 1950 boli zlikvidované všetky mužské kláštory v Československu a na štyri desaťročia prerušená oficiálna činnosť reholí.

Najprv bol spolu s ostatnými jezuitmi sústredený v kolégiu v Bohosudove pri Tepliciach, potom krátko v Oseku, odkiaľ bol odvedený a poslaný na vojenskú službu do Komárna, kde bol zaradený k PTP. V roku 1953  bol  po nábore do stavebníctva prepustený do civilu.

Pracovať nastúpil do bratislavskej Stavoindustrie a na práce bol zaradený v Malackách. V októbri 1954 začal pracovať v okresnej hygienicko-epidemiologickej stanici v Skalici. Býval u rodičov v Popudinských Močidľanoch. Udržiaval stále kontakty s viacerými členmi jezuitskej rehole, okrem iných s Dr. Jánom Buchtom zo Skalice a Ľudovítom Bučkom z Holíča.

V januári 1960 ho na pracovisku zaistili príslušníci ŠtB, v dome rodičov urobili prehliadku, zhabali literatúru a previezli ho do vyšetrovacej väzby v Bratislave. Bol zaradený do procesu, v ktorom okrem neho boli odsúdení jezuiti Emil Krapka, Ľudovít Buček, Karol Ďurček a Ján Chryzostom Korec za podvratnú činnosť proti ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a spoločenskému poriadku republiky. Ako väzeň bol zaradený na prácu v baniach v Podkrkonoší, kde pracoval spolu s civilnými zamestnancami.  Asi po troch mesiacoch bol presunutý do väznice Valdice pri Jičíne, kde pracoval na brúsení skla. Tu ho zastihla 9. mája 1962 amnestia,  ktorá mu umožnila znova návrat k rodičom a do civilného života.

Začal pracovať v Pozemných stavbách v Skalici. V marci 1966 nastúpil na radu spolubrata Ľudovíta Bučka do práce v Trnave ako robotník vo výskumnom ústave kukurice. V roku 1967 sa začal uvoľňovať náboženský život a nastali možnosti cestovať do zahraničia. So súhlasom predstavených jezuitskej rehole si vybavil povolenia, aby mohol cestovať do zahraničia s úmyslom ukončiť štúdiá a stať sa rehoľným kňazom.

Legálne sa mu podarilo vycestovať v novembri 1968  do Rakúska,  kde býval v Innsbruckom  kolégiu a na tamojšej teologickej fakulte študoval teológiu. V priebehu štúdií – 6. februára 1969 – bol za prítomnosti slovenských a českých jezuitov a biskupov Pavla Hnilicu a Dominika Kaľatu vysvätený na kňaza a 7. februára slávil svoju prvú svätú omšu. Keďže chcel ukončiť štúdiá, zostal v Rakúsku a do Československa sa nevrátil.

V júli 1971 prišiel do Talianska, kde ukončil rehoľnú formáciu a začal pracovať vo Vatikánskom rozhlase a v apríli 1974 sa stal vedúcim redaktorom slovenského vysielania. Počas štúdia v Innsbrucku v roku 1969  zomrel jeho otec a počas pobytu v Taliansku v roku 1977 matka. Dňa 2. februára 1975 v Ríme zložil večné sľuby do rúk generálneho predstaveného rehole P. Pedra Arrupeho. Pre ťažkosti s hlasom musel po nájdení nástupcu prácu v redakcii Vatikánskeho rozhlasu opustiť. Stalo sa to tesne po nástupe  Jána Pavla II. na pápežský stolec koncom októbra 1978. V decembri 1978 odletel do Kanady, kde sa jeho bydliskom stal dom slovenských jezuitov v Cambridge, Ontario. Tu sa venoval písaniu, prekladaniu, príprave do tlače a vydávaniu  kníh. Tiež vypomáhal v pastorácii. Popritom bol redaktorom časopisu ECHO a potom časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho.

Po otvorení hraníc pricestoval Rajmund Ondruš v júni 1991 na Slovensko, aby navštívil príbuzných, priateľov a rehoľných spolubratov a v rodných Močidľanoch 23. júna slávil oneskorené primície.

V roku 1992 sa presťahoval z Kanady na Slovensko. Najprv býval v Trnave, kde sa prestavoval a upravoval kláštor, aby znova mohol plniť svoju pôvodnú funkciu, budovala sa tlačiareň a vydavateľstvo. Od roku 1993 do júna 1997 pôsobil v Bratislavskej komunite jezuitov ako zástupca provinciála. V lete 1997 sa znova  presídlil do Trnavy, kde sa venoval práci vo vydavateľstve a spovedaniu. Istý čas viedol redakciu časopisu Viera a život, do slovenčiny preložil  Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej a ďalšie rehoľné dokumenty. Je autorom viacerých knižných publikácií vydaných v Kanade i na Slovensku vo vydavateľstve Dobrá kniha. Jeho najväčšia kniha Blízki Bohu i ľuďom – životopisy svätých podľa liturgického kalendára vyšla vo viacerých vydaniach, v roku 1991 aj na Slovensku v Spolku sv. Vojtecha. Napísal  životopis sv. Ignáca z Loyoly Rytier a reformátor, životopisnú zbierku Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole a publikácie o jezuitoch Vendelínovi Javorkovi a Ľudovítovi Eisellem. Tiež vyšli jeho životopisy Márie Wardovej a troch košických mučeníkov. Napísal svedectvo o pôsobení slovenských jezuitov v Kanade a autobiografiu V teba, Pane, som dúfal.

Od januára 2011 sa zotavoval páter Rajmund Ondruš v senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji. Zomrel v Ružinovskej nemocnici v Bratislave 10. apríla 2011. Pochovaný je v Trnave.

Ľudovit Košík

Použitá literatúra:

Rajmund Ondruš SJ: V teba, Pane, som dúfal (Autobiografia); Dobrá kniha, Trnava, 2009

Zomrel P. Rajmund Ondruš SJ: sk.radiovaticana.va, 11. 4. 2011

knihy.dominikani.sk

Popudinské Močidľany; Záhorské múzeum Skalica, 2010