11. apríla 2018

Bláznovstvo našich čias


Sme naozaj svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania v dnešnom svete?
Ľudovít Košík
V uplynulých dňoch sme prežívali najväčšie sviatky cirkevného roka. Na väčšine územia našej domoviny, i keď v menšej miere ako kedysi, ešte pretrvali tradičné kresťanské a ľudové spôsoby ich slávenia, ale mnohí ich už vnímajú len ako sviatky jari, či voľné dni, a spôsob ich prežívania si volia sami.
Môžeme badať, že s ubúdajúcim kresťanským cítením v našej spoločnosti a rodinách sa čoraz viac vytrácajú aj praktické kresťanské spôsoby. Ak už nedokážeme ani primerane osláviť, tak ťažko niečo  dokážeme praktizovať v každodennom živote. Kde sa vytráca úcta k Bohu, stráca sa aj úcta k človeku. A tak sa  nám z každodenného života akosi vytráca morálka, úcta k životu, zdravé rodinné postoje..., čo prináša stále nové problémy.

Voláme, chceme, manifestujeme. Hovoríme o slušnosti, ale tú môže priniesť len zodpovedné morálne správanie. Ale ako ho dosiahnuť, keď sa vzdávame kresťanstva, ktoré nás k týmto hodnotám v neľahkých situáciách po stáročia viedlo?!
Spoliehame sa na spoločnosť, očakávame od iných, že sa zmenia, že sa spamätajú a že niekto zariadi poriadok a prosperitu a nám sa bude lepšie žiť – a dávame patrične najavo, že si to prajeme,  dožadujeme sa toho hlasne, ale často  bez toho, žeby sme preto aj niečo urobili. Začínať však treba vždy od seba.
Akoby aj  súčasná Cirkev bola paralyzovaná, ktorá bola po stáročia múdrou matkou a učiteľkou, akoby ani ona nevedela ako ďalej, akoby strácala orientáciu. Faktom je, že sa veľmi oslabila, stráca v súčasnosti aspoň v našich krajinách západnej a strednej Európy na sile i počte; akoby nedokázala ukazovať správny smer, akoby upustila zo svojich princípov a vernosti hodnotám, ktoré dostala od svojho zakladateľa Ježiša Krista, i zo svojho hlavného cieľa: viesť ľudí k spáse.
Opúšťa sa duchovná hĺbka, takmer celkom sa vytratil zmysel pre askézu, zodpovednosť, almužnu... Popri mnohých statočných a obetavých kňazoch akoby čoraz širší mediálny priestor zaberali a získavali tí, ktorí nebudujú, ale chcú byť zaujímaví, voľnejší, pokrokoví, ľudskí, svetskí, ktorí chcú Cirkev prispôsobiť súčasnosti, modernizovať... Pritom sú neraz vnútorne vyprázdnení a vedú nekonečné monológy filozofických úvah, ktoré nie sú kompatibilné so životom. Netvoria a neponúkajú hodnoty, ale radi ich konzumujú a využívajú pre seba a vlastnú kariéru.
Ilustračná snímka: PriestorNet
Ľudia sú právom na to citliví a po viacerých sklamaniach o takú Cirkev, ktorá ponúka povrchnosť a nie zodpovedné konanie, strácajú záujem. Potichu sa vytrácajú, niektorí prechádzajú k iným duchovným spoločenstvám, no väčšinou sa prispôsobia svetu a ich okoliu, ktoré má svoje spôsoby ako ich zlákať a zaujať. Obstáť ako kresťan v dnešnom svete – to je hrdinstvo, azda väčšie ako v časoch socializmu.
Sme svedkami glorifikácie egoizmu, prázdnoty, amorálnosti, zvráteností... Kto dnes ocení slušnosť, morálku, obetavosť? Často už radšej mlčíme, lebo nemáme odvahu ani sily púšťať sa do poukazovania na to, že kresťan by sa mal správať ináč, ako to ponúka svet, a že hriechom si ľudia narobia len ďalšie problémy.
Niektorí súčasnú dobu prirovnávajú ku koncu Rímskej ríše. Naznačujú, že naša civilizácia smeruje k pádu, ktorý bude bolieť. Ľudia bez morálky, pre ktorých nič nie je problémom, všetko berú ako samozrejmosť a nepovažujú za potrebné ďakovať Bohu ani ľuďom, vzdávajú sa hodnôt, ponúkajú zvrátenosti. A väčšina – niektorí pre momentálne výhody, iní ovplyvnení médiami, okolím, reklamou – podporuje tento likvidačný smer s tým, že to je záruka našej úspešnej budúcnosti.
Počul som taký názor, že aj my kresťania máme svoju nádej vložiť do budovania lepšieho a bohatšieho sveta. Nesúhlasím. Som presvedčený o tom, že len kresťanská zodpovednosť, vernosť Bohu a hodnotám môže priniesť šťastie tak jednotlivcom, ako rodinám i spoločnosti. Iba ak budeme stáť na strane života a chrániť ho od počiatku až po prirodzenú smrť, ak budeme chrániť a podporovať prirodzenú rodinu, ak budeme verní Desatoru, ak sa dokážeme obetovať jeden druhému a v láske si slúžiť, jedine vtedy môže byť človek naozaj šťastný.
Ak nebude fungovať rodina, nebude fungovať ani spoločnosť, ani verejný život, ani štát. A rodina nemôže fungovať, ak ju nezakladajú dve zrelé zodpovedné osoby: muž a žena, obaja pripravení a odhodlaní prijať a chrániť nový život, vychovávať deti a žiť pre spoločnosť. Ak nepočítajú s Božou pomocou, naozaj sa to nedá, možno len výnimočne. Podľa mňa nestačí za to manifestovať, protestovať, pochodovať, písať petície, lebo  manifestácie narážajú na seba a zbytočne prichádza ku konfliktom.
Ježiš nepodľahol tlaku svojich súčasníkov, ktorí očakávali politické riešenie vtedajších problémov národa. Židia veľmi ťažko niesli nadvládu Rímskej ríše a vkladali do Ježiša nádej, že ich vyslobodí. On však zostal verný svojmu poslaniu ohlasovať Božie Kráľovstvo.
Stretávame sa čoraz častejšie s nezodpovednosťou zodpovedných. Chcú mať všetky výhody zo svojich funkcií, no neplnia si povinnosti a neslúžia tak, aby zabezpečili to, čo je ich úlohou, za čo sú „platení“. Niekedy takéto správanie vidíme aj v Cirkvi. Sú si vedomí svojich práv a nechcú brať na vedomie  povinnosti a zodpovednosť. Očakávajú vyššie výkony od druhých, no sami by radi žili z výsledkov ich práce, snažení a námah. Áno, vzdávame sa príliš lacno hodnôt nahromadených generáciami, za chvíľkové výhody a pôžitky. Niektorí strácajú akékoľvek zábrany, klamú, kradnú, podvádzajú, ubližujú, ba aj zabíjajú... Bohatí neúmerne bohatnú, čoho prirodzeným dôsledkom je to, že chudobní sú biednejší, spoločnosť sa delí, polarizuje a antagonizmus narastá.
Bez Božej pomoci môžeme žiť z minulosti a konzumovať, no nič pozitívne a potrebné nevybudujeme. Človek nie je len telesná bytosť, ale aj duševná a duchovná. My kresťania veríme, že človek má dušu, ktorá sa potrebuje denne sýtiť. Nič nemôže dávať zmysel a prinášať šťastie, čo sa robí proti Bohu.
Ježiš nás pozýva k dokonalosti a k láske. Záleží na nás, či uveríme učiteľom prázdnoty, povrchnosti, ľahostajnosti, alebo či budeme verní Bohu a hodnotám, na ktorých stála naša civilizácia do súčasnosti.  Žalmista nás varuje: „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet. Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre“ (Ž 14, 1).
Nedajme sa strhnúť davom! Majme odvahu viac tvoriť ako konzumovať. Hodnoty chrániť a odovzdávať, nie nimi pohŕdať a po nich šliapať. Čestne a statočne žiť, obetovať sa pre iných a šíriť dobro a pravdu.

Ľudovít košík
::
Odporúčané:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

1 komentár:

  1. „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60)

    Obávam sa však toho, že väčšina ľudí dneška je voči otázkam, ktoré nastoľuje autor, ľahostajná.

    „Majú oči, a nevidia, aj uši, a nečujú.“ (Jer 5, 21)

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.