Príkladný kňaz Juraj Pavlín Bajan

Ľudovít Košík

Juraj Bajan – františkán, kazateľ, hudobník, organista – sa narodil 12. apríla 1721 vo Vrádišti, keď veľký požiar, ktorý zachvátil Skalicu, zničil aj dom jeho rodičov. Skalickým mešťanostom sa stal  už  jeho  starý otec  Martin Jakubačovič z Radimova, bakalár trnavskej univerzity (1676). Jeho otec bol mäsiarom. Pochádzal z desiatich detí, viaceré zomreli v detskom veku. Keď  mal dva  roky, rodičia  sa presťahovali  späť do Skalice.

Po ročnom pobyte v mestskej škole už ako osemročný študoval v rokoch 1729–1739 na  jezuitskom gymnáziu. Bol hudobne nadaný, preto ho rodičia od roku 1730  dali študovať spev  a pravdepodobne aj  organovú hru u organistu farského kostola  Vavrinca Istvánffyho. Roku 1732 sa stal figurálnym spevákom, najprv diskantistom farského kostola, od  roku 1738 tenoristom u jezuitov. Aj keď na jeho hudobné vzdelanie rodičia vynaložili nemalé prostriedky, neskôr to rodine  prinieslo určité  úľavy. Vo  svojej autobiografii potvrdzuje, že ako člen jezuitského kolégia dostával zadarmo stravu a ošatenie.

Po ukončení rétoriky sa Bajan rozhodoval o ďalšej životnej dráhe. Spomedzi viacerých ponúk si vybral dráhu františkána, rehoľníka zaväzujúceho sa žiť podľa  pomerne prísnych  pravidiel osobitne v oblasti chudoby. Dôvodov, prečo sa rozhodol vstúpiť k františkánom bolo asi viacero, ale rozhodujúcim bol pravdepodobne niekoho osobný príklad, osobná skúsenosť, sympatia. Ponuky, ktoré dostal od paulínov, resp. jezuitov boli určite výhodnejšie.

V júni 1740 sa stal novicom v Pruskom a prijal meno Pavlín. Roku 1741 bol preložený do Jágru, kde  začína študovať  filozofiu. V nej pokračuje od  roku 1744 vo Váci a tu prijíma  aj nižšie svätenia. V rokoch 1746–1747 bol v Leviciach ako organista a pripravoval sa na záverečné skúšky. V novembri 1746 prijal v Trnave prvé dve vyššie svätenia a 4. 12. 1746 tu bol vysvätený za kňaza. Primície mal v Skalici 9. januára 1747, na prvú nedeľu po sviatku Troch kráľov. Primičnú hostinu mal vo františkánskom kláštore. Bol tam prítomný celý mestský senát.

Ako mladý kňaz pôsobil vo Váci, v Szécsény  a Jágri. Venoval sa predovšetkým hudbe, ale tá ho celkom neuspokojovala. Po prosbách ho predstavení preložili najprv do Prešova, po niekoľkých mesiacoch do Hlohovca, kde  pôsobil takmer desať rokov ako organista, učiteľ  spevu a organovej hry novicov a chodil kveštovať po okolí.

V roku 1760 prichádza do Skalice. Možno to súviselo s jeho rodinnými problémami. V roku 1747 mu zomrel otec, v roku 1750 brat Michal, po smrti brata Gašpara (1762) tu zostala sama starnúca chorľavejúca matka, vzorná terciárka. Tu mu pridelili post kazateľa, čím sa mu splnil životný sen. Okrem kazateľa najprv farského a neskôr františkánskeho kostola kázaval Bajan na púťach, pohreboch, primíciách i v okolí Skalice, na oboch brehoch Moravy. Hudbe sa už asi venoval len príležitostne. Jeden rok 1771/1772 pôsobil  v Beckove, kde sa necítil dobre.Po návrate do Skalice sa mu znova ušli hudobnícke funkcie učiteľa spevu a organovej hry. Kázaval len príležitostne. Intenzívne komponoval a odpisoval hudobné zborníky pre vlastnú potrebu i na objednávku iných kláštorov. 

Jeho zdravotný stav sa od polovice sedemdesiatych rokov postupne zhoršoval. Od roku 1775 mu slabol zrak. K čiastočnej porážke v decembri 1783 pribudlo prechladnutie, problémy s nohami i úplná  slepota. Od roku 1784 už vykonával len funkciu spovedníka. Zomrel vo veku 71 rokov, po siedmich rokoch trpezlivo znášanej slepoty. Pochovaný je v krypte pod dlažbou františkánskeho kostola.

Jeho dielo zahŕňa podľa súčasného poznania štyri zväzky kázní pod spoločným názvom  Simplicianus moralis. Majú vyše 4.000 strán a je v nich 602 kázní, prevažne jeho vlastných. Majú nábožensko-moralizujúce a didaktické zameranie. Obsiahol všetky kladné i záporné stránky vtedajšej spoločnosti, ktoré často ilustroval konkrétnymi príkladmi zo svojho prostredia. V kázňach zachoval doklady o niektorých vtedajších obyčajoch (svadby,  fašiangy, svätojánske ohne, stavanie májov, priadky a pod.). Jeho reč vyznievala ako otcovský  a priateľský  rozhovor. Spestroval  ho rečníckymi otázkami a zvolaniami. V jeho kázňach nie sú zriedkavé žarty, vtipy, irónia a rozličné veselé  príhody. Príklady čerpal aj z vlastnej skúsenosti. Svojím realistickým prístupom k človekovi, sociálnym a humánnym cítením, prednesom a štýlom predstavuje typ ľudového barokového kazateľa. Kázne pripravil do tlače, ale pre finančné ťažkosti zostali v rukopise.

Juraj Pavlín Bajan vyhotovil aspoň štrnásť hudobných zborníkov, z toho je jeden nezvestný. V Jednotnom katolíckom spevníku, používanom i dnes, z celkového počtu 541 piesní, 21 je pripísaných Pavlínovi Bajanovi.

Doteraz sa nespomínal Bajanov traktát z morálnej teológie. Pravdepodobne je to jeho záverečná práca teologického  štúdia. Má vyše 700 strán latinského rukopisu. Je to vlastne dvanásť traktátov zaoberajúcich sa jednotlivými sviatosťami, problémami ľudských skutkov, svedomia, Desatora a podobne.

Životná dráha Pavlína Bajana má vo františkánskej reholi tri etapy, v ktorých sa jeho hudobnícka a kazateľská činnosť prekrývali len obmedzene. Prvá etapa (1740–1760) bola poznamenaná komponovaním, odpisovaním hudobných zborníkov a pedagogickou činnosťou. V druhej etape (1760–1776) bola hudba v úzadí, venoval sa kazateľskej  činnosti. V tretej  etape sa dostala  k slovu  opäť  hudba, o čom svedčí osem zborníkov aj početné nové skladby, kazateľskú činnosť vykonával len popri hudbe.

Sám sa cítil v zmysle pôvodu ako Skaličan a Slovák. Chcel byť však predovšetkým dobrým   kňazom. Hoci patril k najvýznamnejším hudobníkom, nemôžeme ho pokladať len za osobnosť slovenskej hudby, literatúry, jazyka. Na prvom mieste bol kňazom a kazateľom a až akosi „z núdze“ i hudobníkom. Cítil sa byť duchovným otcom chudobných. Bol obľúbený najmä medzi jednoduchým ľudom, o čom svedčí skutočnosť, že práve jeho si želali v najťažších chvíľach života. V službe ľuďom videl svoje hlavné poslanie.

Podľa archívnych prameňov spracoval: Ľudovít Košík