18. augusta 2018

Jezuita Ľudovít Buček

Ľudovít Košík

Ľudovít Buček, jezuitský kňaz prenasledovaný a väznený za vieru a vernosť reholi, sa narodil 18. augusta 1925 v Holíči na Záhorí. Základnú školu navštevoval v rodisku. Gymnázium absolvoval v Skalici, kde aj zmaturoval. V roku 1945 vstúpil do jezuitskej rehole. Po dvojročnom noviciáte študoval teológiu v Brne a Děčíne. Zo zdravotných dôvodov prerušil štúdium a nastúpil na vojenskú službu. Tým sa vyhol akcii likvidácie kláštorov v apríli 1950. Po skončení vojenčiny nastúpil do zamestnania v Slovenských plynárňach. Pritom tajne študoval teológiu a 20. februára 1959 bol tajne vysvätený za kňaza.

V roku 1960 bol v procese s Jánom Chryzostomom Korcom, Karolom Ďurčekom, Rajmundom Ondrušom a Emilom Krapkom odsúdený na štyri roky väzenia – dostali trest za to, že „podvracali ľudovodemokratické zriadenie, na dohodnutých a náhodných ilegálnych schôdzkach sa navzájom utvrdzovali a jezuitov viedli k dodržiavaniu rehoľných zásad a tak udržiavali rehoľu jezuitov v ilegalite, pričom sa utvrdzovali v nepriateľstve voči ľudovo demokratickému zriadeniu v ČSR a pod vedením Jána Korca a ďalších jezuitov tajne študovali teológiu pre prípad nimi očakávaného zvratu ľudovo demokratického zriadenia v ČSR“.
Ďalej za im kládlo za vinu, že „Ľudovít Buček udržiaval styky s tajným provinciálom Matejom Markom a na jeho pokyn rozširoval náboženskú literatúru, v skutočnosti protištátnu a proti ľudovému zriadeniu republiky. Vykonávali podvratnú činnosť, čím spáchali Ján Korec čin velezrady a ostatní trestný čin podvracania republiky“. Priebeh súdneho procesu opísal Ján Chryzostom Korec v knihe Od Barbarskej noci, kde sa vyjadruje o statočnom, pevnom a hrdinskom správaní Ľudovíta Bučka počas vyšetrovania i súdneho procesu.
V roku 1962 ho na amnestiu prepustili z väzenia. Pokračoval v civilnom zamestnaní ako inštalatér. V súkromí žil rehoľným životom. Vykonával cenné služby rozptýleným spolubratom. (Osobne viem, že v Skalici udržiaval kontakty s tajným jezuitom, kňazom a krajanom Jánom  Buchtom a s jeho rodinou. Tiež s Rajmundom Ondrušom z Popudinských Močidlian, ktorému sprostredkoval možnosť zamestnania sa v Trnave.)
V roku 1969 bol Ľudovít Buček rehabilitovaný, následne v Beckove, spolu s viacerými spolubratmi, zložil posledné rehoľné sľuby. Bol to čas politického odmäku. Zapojil sa do pastorácie a účinkoval ako kaplán a farár vo viacerých farnostiach Nitrianskej diecézy. Od 1. januára 1971 nastúpil ako kaplán v Dubnici. Osobitne sa venoval kresťanským spoločenstvám mladých. Od 15. marca do 30. septembra 1980 pôsobil ako farár v Zliechove. Tu vykonal obdivuhodný kus práce na zveľadení kostola a v pastoračnej činnosti. Zabezpečil vykurovanie kostola, elektrofonické harmónium, novú elektroinštaláciu, nové osvetlenie, opravu lavíc, nový mobiliár v presbytériu, ozvučenie, krížovú cestu, elektrifikáciu zvonov, odstránenie pieskovcovej podlahy a nahradenie mramorovou, oplotenie pozemku okolo kostola a ďalšie obnovy a práce. V roku 1996 sa zapojil do programu slovenskej jezuitskej provincie. Pôsobil tiež v Trnave ako hospodár rehoľnej komunity a vykonával kňazskú službu v jezuitskom kostole. Často vypomáhal diecéznym kňazom v okolí Trnavy.
Mal mladého ducha a dokázal získať pre Božiu vec mnohých, osobitne mladých. Otvoril im faru, tu sa stretávali, hrali na hudobné nástroje a vytvárali živé spoločenstvo. Organizoval s nimi lyžovačky a výlety. Keď odchádzal do večnosti, napísal na lístok: Pozdravujem všetkých. Zomrel po krátkej a ťažkej chorobe 25. februára 2002 v Bratislave v nemocnici na Kramároch. Pochovaný je v jezuitskej hrobke v Trnave.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:
Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku 1561–1988; zost. E. Krapka a V. Mikula, Dobrá kniha, 1990, Cambridge, Ontario, Canada
J. Ch. Korec: Od barbarskej noci; Lúč, Bratislava, 1990
R. Ondruš: V teba, Pane, som dúfal; Dobrá kniha, Trnava, 2009

3 komentáre:

  1. Anonymný18.8.18

    Česká i slovenská televízia nám už dlhšie pred výročím augustových udalostí pripomínajú ako a čo sa stalo. Pamätníci striedajú pamätníkov, vzdychajú a spomínajú, vyťahujú staré fotografie, články a iné relikvie. Áno, spomínať treba. Ale ucelene, a teda pravdivo. Inak je to len formát o zbabelosti autorov, a príklad vymývania mozgov.
    Obe televízie, a nie len ony, majú vo svojich archívoch aj dokumenty tej doby z diania vo svete, osobitne z vietnamskej vojny. Nech seriálovo, pararelne, ukážu ako statoční americkí chlapci oslobodzovali Vietnam od komunizmu, ako masakrovali deti a ženy, osobitne v dedinke My Lai, ako B 52 z bezpečnej výšky hádzali tony bômb na ľudí dole; nech pripomenú ako horí napalm na ľudskom tele. Aby aspoň trocha ukázali na rozdiely v okupácii u nás a tam, vo Vietname. Kde vojenskú akciu viedli naši dnešní triedny bratia z USA. Tí, ktorí si od novembra 89, potichu a plazivo, budu-jú okupačné body na našom území. Normalizujú, len inak.
    Verejnoprávne televízie majú príležitosť – ak slúžia pravde a verej-nosti – ukázať a porovnať konanie dvoch veľmocí v rovnakom historickom čase. A mohli by to pripomínať každý rok, a nie len 21. augusta. V prestávkach medzi augustami by mohli pripomínať, obrazom i zvukom, Irak, Afghanistan, Juhosláviu, Sýriu, Líbyu , Chile a i.
    Falošní proroci ovládli veľkú časť sveta, kde egoizmus, chamtivosť a najmä bezohľadnosť sú podmienkou úspechu. Hlúposť a neznalosť, hore i dole, podmienkou moci. Svet bez ľudí sa stáva globálnou realitou. Náš príspevok k nej začal novembrom 89. Ale mohol i skôr.
    Hlupákom stačí kapitalizmus. Múdri a čestní ľudia chcú viac.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Predpokladám, že reagujete na avizovaný príspevok k výročiu Augusta 1968. Len poznamenávam, že článok vyjde 21. augusta.

      Odstrániť
  2. Anonymný18.8.18

    Ak je to Váš komentár, tak širák dolu. Stotožnil som sa s ním a tak som sa chcel o tieto pravdivé slová podeliť s čitateľmi Priestornetu, pretože...tak to vidí a vníma každý súdny človek, čitateľ. Vidíte, predbehli sme iné váhavé periodikum! To tiež svedčí o niečom. Príjemný víkend!

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.