29. novembra 2018

Prijímanie pod obidvoma spôsobmi

Karol Dučák

Jedným z viacerých významných pozitív, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil, bol návrat k prijímaniu pod obidvoma spôsobmi, ktoré existovalo v rímskej liturgii od najstarších čias až do roku 1624, keď bolo prijímanie z kalicha na vyše tri storočia zakázané v celej Rímskokatolíckej cirkvi. Aj keď v období 12.–13. storočia začalo prijímanie kalicha veriacimi na kresťanskom Západe čoraz viac ustupovať, dovtedy malo v rímskej liturgii nespochybniteľné miesto. Možno dokonca konštatovať, že apoštolský záujem sa viac zameriaval na kalich. V prvom rade „vo víne zreteľnejšie vystupuje radostný charakter Eucharistie a sprítomňuje sa mesianská doba spásy (porov. napr. Iz 25, 6 alebo Gn 49, 11). S pitím z jednej čaše a s okruhom predstáv o krvi sa spojuje i motív zmluvy a v prijímaní kalicha je jasnejšie vyjadrený i motív obety. Prijímanie kalicha preto patrí nevyhnutne k plnosti povinnej formy Eucharistie a musí byť rozhodne povinné aspoň pre celebranta. Avšak i pre zaistenie účasti obce naliehal na prijímanie kalicha už napr. pápež Gelasius I. (492–496)“. (1)

Až do 12. storočia bolo podávanie kalicha veriacim bežné v západných liturgiách, avšak čoraz viac vystupovala do popredia starosť, aby sa z konsekrovaného vína nerozliala ani len kvapka. Táto obava z prípadného zneuctenia viedla k nahradeniu pitia z kalicha inými formami prijímania, napríklad k pitiu z kalicha pomocou nasávacej trubičky (fistula, calamus). Okrem toho časom veriaci nepili priamo z omšového kalicha, ale z väčšieho prijímacieho kalicha, v ktorom bolo väčšie množstvo nekonsekrovaného vína a do tohto kalicha sa prilialo pred prijímaním trochu konsekrovaného vína. Laici teda de facto prijímali konsekrované víno po jeho „riedení“ nekonsekrovaným vínom. Panovalo všeobecné presvedčenie, že týmto „riedením“ sa zmenšuje hrozba zneuctenia pri prípadnom rozliati z kalicha. Navyše, na kresťanskom Východe sa vo veľkom začala uplatňovať intinkcia (namáčanie hostie dokonsekrovaného vína v kalichu pred podávaním veriacim). Tento racionálny spôsob však kresťanský Západ odmietal, pretože sa pri ňom stratil symbolický význam pitia. (2)
Celkove sa teda prijímanie z kalicha realizovalo niekoľkými spôsobmi:
1. pitím z kalicha, či už priamo z omšového, alebo osobitného prijímacieho,
2. pitím cez nasávaciu trubičku (stredoveká rímska liturgia),
3. čiastočná intinkcia (prijímanie konsekrovaného chleba, čiastočne namočeného v kalichu a podané rukou kňaza),
4. úplná intinkcia (prijímanie konsekrovaného chleba, úplne namočeného v kalichu a podané kňazom lyžičkou).
V období 12.–13. storočia sa v západných liturgiách čoraz viac vytrácalo prijímanie kalicha veriacimi a stávalo sa zvykom podávať Eucharistiu len pod spôsobom chleba.
K postupnému odstraňovaniu prijímania z kalicha prispela do značnej miery aj zbožná stredoveká kontemplácia, koncentrovaná len na spôsob chleba. Teologický základ pre odstránenie prijímania z kalicha pre laikov poskytlo konkomitančné učenie, podľa ktorého v každej podobe je prítomný celý Kristus. Takto sa stalo v plnom rozsahu legitímnym prijímanie iba chleba, tiež prijímanie chorých či prijímanie pri krste u detí, ktorým sa nemuselo podávať víno. Už aj samotné prijímanie z kalicha celebrantom sa pokladalo za dostatočné splnenie Kristovej požiadavky prijímania Jeho Krvi. (3)
Aj keď v období 12.–13. storočia bolo na kresťanskom Západe prijímanie kalicha veriacimi čoraz zriedkavejšie, nevymizlo úplne všade. Zachovalo sa až do 14. storočia, ba aj neskôr, predovšetkým pri zvláštnych príležitostiach napríklad pri korunovácii cisára alebo kráľa. Takisto aj pri slávnostnej veľkonočnej pápežskej omši mohol prijímať pod obidvoma spôsobmi každý, kto bol pripravený. K úplnému zákazu došlo až v 15. storočí ako reakcia na pôsobenie nepriateľských kruhov, ktoré začali presadzovať povinné prijímanie pod obidvoma spôsobmi pre všetkých laikov a kalich povýšili na svoj symbol protestu proti Cirkvi. Český kňaz M. Jakoubek ze Stříbra premenil túto disciplinárnu otázku na vieroučnú a začal hlásať heretické učenie, že prijímanie z kalicha je nevyhnutné pre spásu. S týmto učením sa stotožnil Jan Hus, avšak Kostnický koncil toto učenie odsúdil a zakázal užívanie kalicha v roku 1415. (4)
Zákaz prijímania z kalicha však vyvolal značnú nevôľu predovšetkým u Husových stúpencov, zotrvávajúcich pri učení o podávaní svätého prijímania sub utraque specie (pod obidvoma spôsobmi). Odtiaľto pochádza aj ich pomenovanie utrakvisti (z latinského uterque, utraquus – oba, obe). Známi sú aj pod označením kališníci, keďže požadovali užívanie kalicha. (5)
V záujme upokojenia situácie v Cirkvi vyslal Bazilejský koncil v roku 1433 do Čiech delegátov, ktorí v roku 1437 uzavreli v Jihlave s utrakvistami dohodu – štyri kompaktáta. Tie boli v tom istom roku schválené aj Bazilejským koncilom. Druhé z kompaktát uvádzalo, že je možné vyhovieť dospelým laikom, požadujúcim prijímanie pod obidvoma spôsobmi, avšak je potrebné poučiť veriacich, že aj pod jedným spôsobom je prítomný celý Kristus. Kompaktáta však boli v platnosti len pomerne krátku dobu a už v roku 1462 ich pápež Pius II. zrušil, pretože kňazi podávali sväté prijímanie deťom a naďalej presadzovali učenie, že prijímanie z kalicha je nevyhnutné pre spásu.
Prijímaním pod obidvoma spôsobmi sa zaoberal aj Tridentský koncil. Koncil potvrdil predchádzajúce učenie Cirkvi, že aj pri prijímaní pod jedným spôsobom veriaci prijíma Telo aj Krv Pána práve tak, ako pri prijímaní pod obidvoma spôsobmi. Koncil neodsúdil ani nezakázal prijímanie kalicha veriacimi, ale zveril konečné rozhodnutie v tejto otázke do kompetencie pápeža, ktorý môže na základe vlastného uváženia povoliť kalich tam, kde to uzná za vhodné. Koncil však odsúdil učenie o nevyhnutnosti prijímania pod obidvoma spôsobmi pre spásu. Naopak, vyhlásil, že neexistuje priamy Boží príkaz prijímať pod obidvoma spôsobmi a že konkrétne nariadenia týkajúce svätého prijímania prináležia Cirkvi (Denz-Schönm.1726–1733).
Už čoskoro po skončení Tridentského koncilu bolo v obmedzenom rozsahu znovu povolené prijímanie pod obidvoma spôsobmi. Došlo k tomu v roku 1564, keď pápež Pius IV. na základe žiadosti cisára Ferdinanda I. a bavorského kniežaťa Albrechta V. udelil v roku 1564 niektorým biskupom právomoc povoliť v ich diecézach prijímanie pod obidvoma spôsobmi. Toto povolenie však neprinieslo požadované účinky, preto ho pápež Gregor XIII. v roku 1564 odvolal s výnimkou Čiech, kde bolo povolené prijímanie z kalicha do roku 1622, a Sliezska, kde sa prijímalo pod obidvoma spôsobmi až do roku 1624. Od roku 1624 „táto disciplína (prijímanie pod spôsobom chleba) trvala až do Druhého vatikánskeho koncilu“. (6)
Zmenu situácie a návrat k prijímaniu pod obidvoma spôsobmi v Rímskokatolíckej cirkvi umožnil až Druhý vatikánsky koncil, ktorý nadviazal na učenie Tridentského koncilu a slávnostne ho potvrdil. V konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium sa okrem iného uvádza: „Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi možno, pri zachovávaní vieroučných zásad, ktoré stanovil Tridentský koncil (sesia XXI, 16. júla 1526, Doctrina de Communione sub utrague specie et parvulorum, cap. 1–3; CONCILIUM TRIDENTINUM, ed. cit., t. VIII, s. 698–699), dovoliť klerikom a rehoľníkom, ako aj laikom v prípadoch určených Apoštolskou stolicou, podľa rozhodnutia biskupov, ako napríklad vysväteným vo svätej omši ich vysviacky, rehoľníkom v omši ich rehoľných sľubov, novopokrsteným v omši, ktorá nasleduje po krste.“ (7)
25. mája 1967 vydala Posvätná kongregácia obradov inštrukciu Eucharisticum mysterium, ktorá zdôvodňuje podávanie svätého prijímania pod obidvoma spôsobmi a rozširuje jeho použitie. V zmysle tejto inštrukcie sa prijímanie z kalicha povoľujena základe úsudku biskupov a po predbežnej katechéze v nasledujúcich prípadoch, ktoré určuje už „predchádzajúce právo (porov. Ritus servandus in distribuenda communione sub utraque specie, 7 martii 1965, n. 1) alebo táto inštrukcia:
1. dospelým krstencom pri omši, slávenej po ich krste; dospelým birmovancom v omši birmovania; pokrsteným, ktorí sú prijímaní do spoločenstva Cirkvi;
2. novomanželom v omši ich sobáša;
3. novovysväteným v omši ich vysvätenia;
4. opátke v omši, v ktorej dostáva žehnanie, pannám pri omši, v ktorej sa zasväcujú, rehoľníkom pri omši prvých a obnovených sľubov, ak sa sľuby skladajú alebo obnovujú cez omšu;
5. laickým misijným pomocníkom v omši, v ktorej dostávajú verejné poslanie, ako aj iným, ktorí pri omši dostávajú cirkevnú misiu;
6. pri vysluhovaní viatika, chorému a všetkým prítomným, ak sa slávi omša podľa právnych ustanovení v dome chorého;
7. diakonovi, subdiakonovi a prisluhujúcim, ktorí konajú službu pri pontifikálnej alebo slávnostnej omši;
8. pri koncelebrácii:
a) všetkým, ktorí pri nej vykonávajú liturgickú službu, aj laikom, ako aj všetkým chovancom seminárov, ktorí sa jej zúčastnia;
b) v ich kostoloch všetkým členom inštitútov, ktorí sa rozhodli žiť podľa evanjeliových rád, ako aj všetkým členom iných spoločností, v ktorých sa zasväcujú Bohu rehoľnými sľubmi, zasvätením alebo iným sľubom, okrem toho všetkým, čo dňom a nocou prebývajú v domoch takých inštitútov a spoločností;
9. kňazom prítomným na veľkých slávnostiach, ak nemôžu omšu celebrovať alebo koncelebrovať;
10. všetkým, čo sa zúčastňujú na duchovných cvičeniach pri omši, ktorá sa slávi osobitne pre nich a na ktorej sa aktívne zúčastňujú; všetkým, čo sa zúčastňujú na schôdzi nejakého pastoračného zhromaždenia pri ich spoločnej omši;
11. tým, čo sú uvedení pod č. 2 a 4 pri ich jubilejných omšiach;
12. krstnému otcovi, krstnej matke, rodičom a manželom, ako aj laickým katechétom dospelého krstenca pri omši jeho iniciácie;
13. rodičom, príbuzným a veľkým dobrodincom, ktorí sa zúčastňujú na primíciách novokňaza“. (8)
Institutio generalis Missalis Romani (Všeobecné smernice Rímskeho misála) z roku 1969 preberajú tento výpočet. (9)
Navyše tieto smernice rozširujúmožnosti prijímať z kalicha aj na účastníkov konventuálnych alebo komunitných omší. V č. 76 je uvedené, že „všetci, ktorí patria k tejto komunite, nielen kňazi, ktorí musia z pastorálnych dôvodov celebrovať individuálne, ale aj nekňazi, môžu prijímať pod obidvoma spôsobmi“. (10)

Dňa 11. februára 1982 vydali slovenskí biskupi a ordinári pastiersky list a inštruktáž o sviatostnom prijímaní. Inštruktáž uvádza ďalšie prípady, v ktorých je možné na našom území podávať sv. prijímanie pod obidvoma spôsobmi:
„1. pri krste, ak je krst v omši, ich rodičom, krstným rodičom, starým rodičom a súrodencom s ich rodinami;
2. pri sobáši, ktorý je v omši; okrem novomanželov aj ich rodičom, krstným rodičom a súrodencom s ich rodinami, družbom a družičkám;
3. pri jubilejnej omši manželov; okrem nich aj ich deťom, rodinám detí a rodičom jubilujúcich manželov;
4. pri omši, ktorá sa slávi pre tieto menšie spoločenstvá: pri omši absolventov nejakého štúdia a pri ich výročných stretnutiach; pri životnom výročí (napr. 50., 60., 70., 75., 80., 85., 90. roku) pre jubilanta (jeho manžela – manželku), jeho rodičom, súrodencom, vnukom a rodinám detí a vnukov; pri omši za tých, čo odchádzajú z farnosti na určitý čas do nejakej služby (napr. regrúti);
5. pri omši pomazania chorých: chorým a prítomným. Ak by bolo prítomných veľa, vtedy len blízkym príbuzným chorých;
6. pri pohrebnej omši: rodine zosnulého;
7. v omši pri požehnaní kalicha alebo obetnej misky: darcom kalicha (obetnej misky) alebo tým, čo tieto dary prinášajú pri obetnom sprievode (pozri Rímsky pontifikál, s. 384, bod č. 14);
8. na Zelený štvrtok pri Večernej omši na pamiatku Pánovej večere tým, čo prisluhujú pri oltári: lektorom, akolytom, prednášateľom prosieb, prinášateľom obetných darov, spevákom a tým, ktorým celebrant umýval nohy;
9. pri kňazských sväteniach, rehoľných obliečok, sľubov, pri primičnej omši novokňaza: rodičom, krstným rodičom, súrodencom s ich rodinami, starým rodičom a mimoriadnym dobrodincom novokňaza; pri jubilejných omšiach kňaza (25., 30., 40., 50., 60. výročie) rodičom, krstným rodičom, súrodencom a ich rodinám.“ (11)

Všeobecné smernice Rímskeho misála z roku 1969 výslovne zdôrazňujú kontinuitu s učením Tridentského koncilu, ktorá musí ostať navždy zachovaná. V článku 241 sa píše: „Duchovní pastieri nech sa usilujú čo najvhodnejším spôsobom pripomenúť katolícke učenie o spôsobe svätého prijímania podľa Tridentského ekumenického koncilu tým veriacim, ktorí prijímajú pod obidvoma spôsobmi, ako aj ostatným prítomným. Predovšetkým nech upozornia veriacich kresťanov na učenie katolíckej viery, že aj pod jedným spôsobom sa prijíma celý a úplný Kristus a opravdivá Sviatosť, a preto tí, čo prijímajú len pod jedným spôsobom, čo do úžitku nie sú ukrátení o nijakú milosť potrebnú na spasenie. (Tridentský koncil, Sesia XXI, 16. júla 1562, Dekrét o eucharistickom prijímaní, kap. 1–3: Denz-Schönm. 1725–1729.)
Nech ich poučia aj o tom, že Cirkev pri vysluhovaní sviatostí má moc – ak pri tom zachová ich podstatu – určovať alebo meniť to, o čom myslí, že lepšie poslúži úcte sviatostí alebo osohu prijímajúcich podľa okolností, času a miesta (porov. tamže, kap. 2: Denz-Schönm. 1728).“ (12)
Všeobecné smernice Rímskeho misála z roku 1969sa teda odvolávajú na učenie Tridentského koncilu, ktorý deklaroval, že Katolícka cirkev má právo meniť spôsob vysluhovania sviatostí pri zachovaní ich podstaty, ak to osoží duchovnému blahu veriaceho.
Cirkev učí, že pri prijímaní pod obidvoma spôsobmi sa jasnejšie sa vyjadruje Božia vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Kristovej krvi. Náš Pán svojou krvou spečatil novú zmluvu medzi Bohom a ľuďmi, keď na kríži vykúpil ľudí z otroctva hriechu a smrti a voviedol nás do života nového a božského. Ľudstvo teda bolo vykúpené „drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 19).
Navyše sa dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny, pretože k hostine patrí jedlo aj nápoj. Táto pozemská eucharistická hostina je predobrazom a predchuťou nebeskej hostiny v Otcovom kráľovstve, ako je to uvedené vo Svätom Písme: „Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 29).
Všeobecné smernice Rímskeho misála z roku 1969 to komentujú takto: „Plnšie zvýraznenie znaku sv. prijímania sa dosiahne prijímaním pod obidvoma spôsobmi. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny a jasnejšie sa vyjadruje jednak Božia vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Pánovej krvi, jednak vnútorná súvislosť medzi eucharistickou a eschatologickou hostinou v Otcovom kráľovstve (Eucharisticum mysterium, 32).“ (13)
Znovuzavedenie svätého prijímania pod obidvoma spôsobmi je veľkou zásluhou Druhého vatikánskeho koncilu a liturgickej reformy po ňom. Prispieva k hlbšiemu a plnšiemu chápaniu eucharistického tajomstva a tým sa stáva vzácnou perlou liturgie. Nezabúdajme, že sám Pán Ježiš povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53).
Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi posilňuje našu nádej na účasť na nebeskej hostine, kde budeme jesť a piť pri Ježišovom stole v jeho kráľovstve (porov. Lk 22, 30). Tento obraz nebeskej blaženosti už živo tušíme vo svätom prijímaní tu na zemi. Vo svätom prijímaní počas svätej omše prijímame Ježiša, zahaleného spôsobmi chleba a vína, ale v nebi ho budeme vidieť z tváre do tváre a to je veľký zdroj našej blaženosti už tu na zemi.

Karol Dučák

Poznámky:
(1) Porov. Berger R.: Liturgický slovník, s. 398.
(2) Porov. Berger R.: Liturgický slovník, s. 398.
(3) Porov. Kunzler, M.: Liturgia Cirkvi, s. 297.
(4) Porov. Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 153.
(5) Porov. Malý teologický lexikon, s. 469–470.
(6) Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 153.
(7) Sacrosanctum concilium, č. 55.
(8) Eucharisticum mysterium, 32.
(9) Porov. Institutio generalis Missalis Romani, 242.
(10) Institutio generalis Missalis Romani, 76.
(11) Pastiersky list a inštruktáž slov. biskupov a ordinárov o sviatostnom prijímaní z 11. 2. 1982, citované podľa: Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 154–155.
(12) Institutio generalis Missalis Romani, č. 241.
(13) Institutio generalis Missalis Romani, č. 240.

Použitá literatúra:
1. Berger R.: Liturgický slovník. 1. vydání. Praha: Vyšehrad, 2008. 592 s. ISBN 978-80-7021-965-2.
2. Denzinger, H.– Schönmetzer, A.: Enchiridion Symbolorum: Definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum.32. Auflage. Freiburg: Herder, 1963. 907 s.
3. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. 847 s. ISBN 978-80-7162-738-8.
4. Kunzler, M.: Liturgia Cirkvi. Prešov: Petra, 2009. 540 s. ISBN 978-80-8099-038-1.
5. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, 1977. 512 s.
6. Malý, V.: Slávenie svätej omše.Dostupné na internete: scribd.com/document.
7. Posvätná kongregácia obradov. Inštrukcia Eucharisticum mysterium, z 25. mája 1967. AAS 59 (1967), s. 539–573.
8. Institutio generalis Missalis Romani. (Missale Romanum, editiotypica,1969). Dostupné na internete: ccwatershed.org.

2 komentáre:

  1. Anonymný29.11.18

    Veľmi zaujímavé čítanie, v podstate o ničom. Lebo pri smrti definitívne zomiera aj náš mozog, naše vedomie. Ale tá nádej veriacich, v posmrtný stav, cez určitú náboženskú mágiu, je optimistická.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák30.11.18

      Anonymný, Vy ste naproti tomu nezaujímavý človek, v podstate o ničom. Ste tak prázdny, že nemám slov, aby som vyjadril hrôzu nad tým vákuom vo Vašej hlave. Mnohí ľudia na tejto stránke ma duchovne obohatili. Paradoxne, často aj tí, ktorí so mnou nesúhlasili. Vy ste ma však neobohatili ani v najmenšom. Okrem toho vo Vašich príspevkoch niet ani zrnko pravdy. Smrťou umiera len naše fyzické telo, nič viac. Udiali sa dokonca zázraky, pri ktorých bolo ľudské telo, lekármi vyhlásené za mŕtve, zázračne oživené. Dokazuje to prípad doktorky Glorie Polo: http://www.kruciata.sk/citaj/stalasom.pdf
      Boli však zaznamenané aj mnohé iné podobné prípady. Známy je aj prípad Dr. Tatiany Belousovovej, lekárky z Odesy na Ukrajine, ktorá bola mŕtva 72 hodín a nastali u nej dokonca aj mŕtvolné zmeny, no potom bola Bohom zázračným spôsobom vrátená do života: http://velkanoc.czweb.org/Vzkriesena.htm
      Boli však zaznamenané aj prípady, keď boli mŕtvi vrátení Bohom do života aj po dlhšej dobe od ich fyzickej smrti. Teda, Anonymný, namiesto Vašich príspevkov o ničom dávam prednosť hodnotným príspevkom o niečom. Anonymný, ale Vaše príspevky predsa len majú určitý význam. Vždy po ich prečítaní ďakujem Bohu, že existuje. Ak by totiž neexistoval, bol by som aj ja taký nezaujímavý človek o ničom, ako ste Vy. Práve vďaka existencii Boha nie som taký prázdny ako Vy.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.