28. decembra 2018

Emanuel Jozef Cubínek, OFM

Ľudovít Košík

Františkánsky kňaz, kazateľ, katechéta, náboženský spisovateľ, básnik, prekladateľ a mučeník páter Emanuel Jozef Cubínek sa narodil 13. mája 1913 v najsevernejšej obci Slovenska, v Oravskej Polhore, v goralskej rodine ako šieste najmladšie dieťa obuvníka a kostolníka Martina a Márie, rodenej Skurčákovej. Základnú školu vychodil v rodisku. Vo farskom kostole v Rabči  prijal 12. júla 1922 z rúk biskupa Jána Vojtaššáka sviatosť birmovania. Ako dvanásťročný pokračoval v štúdiu na nižšom gymnáziu v Trstenej, kde sa stretol s účinkovaním františkánov a to rozhodlo aj o jeho povolaní.
Po prázdninách strávených u františkánov v Malackách vstúpil do rehole – 25. augusta 1929 v Trnave – a prijal rehoľné meno Emanuel. Po ročnom noviciáte a prvých sľuboch 26. augusta 1930 v Trnave pokračoval na gymnáziu v Skalici, kde stredoškolské vzdelanie ukončil maturitou. V roku 1932 založili v Skalici samovzdelávací krúžok františkánskych klerikov. Tu sa začala aj jeho literárna tvorba. Uverejňoval ju v dvojmesačníku Prvosienky, ktorý vychádzal v rokoch 1932–1934 z jeho iniciatívy a tešil sa pozornosti širšej verejnosti, najmä študentov.

Teológiu študoval v Bratislave, kde sa zapojil do študentského krúžku sv. Bonaventúru, ktorý vydával časopis Františkánsky obzor (vychádzal štvrťročne v rokoch 1935–1948). Emanuel Jozef Cubínek sa stal jeho prvým redaktorom. V bratislavskom kláštore viedol aj kroniku kláštora. V štúdiu pokračoval od 2. septembra 1935 v Záhrebe, kde sa naučil chorvátsky, srbský a taliansky jazyk.
Subdiakonom sa stal 21. februára 1937 v Trnave a deň nato bol vysvätený za diakona. Za kňaza bol vysvätený v Bratislave biskupom Pavlom Jantauschom 29. júna 1937. Primície slávil vo farskom kostole v Rabči 4. júla 1937, kazateľom mu bol spolurodák, františkán Pavol Rafael Fidrik. Odvtedy účinkoval v pastorácii, najprv v Bratislave, kde dokončil teologické štúdiá. Od roku 1938 ako profesor na skalickom gymnáziu. V roku 1939 urobil skúšku pre katechétov, ktorá ho oprávňovala vyučovať na gymnáziách. V školskom roku 1939/40 začal vyučovať na gymnáziu v Skalici náboženstvo a od nasledujúceho školského roku aj taliansky jazyk a literatúru. Takto pôsobil až do roku 1946. Viedol tiež  kroniku kláštora a v rokoch 1940–1942 písal aj kroniku mesta. Rozvinul tu činnosť v rámci spolku sv. Antona, v ktorom sa pestovala literatúra, najmä poézia a dramatické umenie. Nacvičil mnoho divadelných hier, napríklad Ľudovít Žello: Radúz a Mahuliena, Rudolf Dilong: Sklená stena.
Od roku 1946 účinkoval na poštátnenom gymnáziu v Malackách, a to až do zrušenia kláštorov v noci z 13. na 14. apríla 1950, keď bol internovaný vo Svätom Beňadiku. Potom, po prepustení a  dohode s predstavenými, dokedy nebude možný kláštorný spôsob života, pôsobil ako správca farnosti v Skalici, do roku 1960.
Od 15. novembra 1960 až do 30. decembra 1965, keď bol na fare zákerne zavraždený výstrelom z pištole, pôsobil vo Svätom Jure. Ako som sa dozvedel z dokumentov o tejto vražde uložených v archíve Ústavu pamäti národa, peniaze a drahé predmety zostali nepovšimnuté. Prípad nie je doteraz vyšetrený. Predpokladá sa, že dôvodom vraždy bolo zásadné odmietnutie spolupráce s vtedajšou štátnou bezpečnosťou. Zomrel vo veku 53 rokov a po 28-ročnom kňazskom účinkovaní.  Vo Svätom Jure mal 4. januára 1966 pohreb za účasti viac ako dvesto kňazov a zástupov veriacich zo Záhoria i z Bratislavy. Pohrebné obrady viedol trnavský biskup Ambróz Lazík. Jeho hrob je pri farskom kostole.
I keď si na neho spomína už len najstaršia generácia Skaličanov, u farníkov bol v tejto pre Cirkev a kresťanov zložitej a náročnej dobe veľmi obľúbený. Do farnosti nastúpil po predchodcovi Jozefovi Käsmajerovi, ktorý bol 28. júla 1950 vo večerných hodinách odvedený z fary a internovaný v Močenku. On prišiel v októbri 1950. Ako farár v Skalici mal veľa pastoračných povinností, keď po odchode františkánov musel všetku pastoráciu v najťažšom období päťdesiatych rokov, pod dozorom tzv. cirkevných tajomníkov, zvládať s jedným, niekedy dvoma kaplánmi. Tiež len na nich zostalo všetko vyučovanie náboženstva v školách, keď boli nútení učiť veľké skupiny žiakov vo večerných hodinách.
Hľadal spôsoby, aby uspokojil aj štátne orgány, ktoré ho mimoriadne sledovali a každú horlivosť tvrdo trestali, bol si vedomý, že by mohol skončiť podobne, ako vtedy skončili stovky kňazov a rehoľníkov: vo väzení alebo v internácii – a veriaci by ostali bez pastierov a bez sviatostí.  Prednášal meditácie na schôdzach kňazov dekanátu a zapájal sa i do diskusií sledovaných „cirkevným“ tajomníkom. Účinkoval aj ako exercitátor duchovných cvičení pre kňazov, ktoré bývali v Dolnom Smokovci a v Piešťanoch.
Kostoly starostlivo udržiaval. Na fare býval len s kaplánmi a spoločne aj udržiavali chod domácnosti a poriadok. Darilo sa mu plniť svoje pastoračné povinnosti i prispôsobiť sa vtedajším pomerom tak, aby nestratil svoju kňazskú ani ľudskú tvár. Svojimi kázňami vedel upútať farníkov. Zvlášť láskavý bol k deťom, ktoré si získal úsmevom, cukríkom či svätým obrázkom.  Správa o jeho násilnom odchode zo sveta farníkov hlboko ranila. Mnohí sa zúčastnili na jeho pohrebe vo Svätom Jure a dodnes opatrujú jeho fotografiu. (Mne udelil sviatosť krstu. Na neho si už nepamätám. Jedna z mojich prvých spomienok je, keď k nám v posledný deň roka 1965 prišla suseda a mojim rodičom oznámila správu o jeho násilnej smrti, ktorá ich, ako aj mnohých iných, hlboko ranila.)
Pri príležitosti 80. výročia jeho narodenia v roku 1993 v Skalici odhalili pamätnú tabulu na budove fary. A po následnej svätej omši sa konala akadémia s názvom „Tak sme ho poznali“, na ktorej viacerí pamätníci spomínali na jeho pôsobenie v Skalici, boli prednesené básne z jeho tvorby. Pri 85. výročí jeho narodenia v máji 1998 sa konalo spomienkové stretnutie vo farskom kostole vo Svätom Jure za účasti predstaviteľov rehole františkánov a mesta Skalice, ktoré bolo zakončené položením kvetov na jeho hrob. Nezabúda na neho ani jeho rodná obec. Tam sa konalo spomienkové podujatie pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia v roku 2013. Taktiež pri príležitosti 50. výročia od jeho smrti, v roku 2015, sa konalo spomienkové podujatie vo Svätom Jure. Tieto dôstojné stretnutia potvrdili, že brázda, ktorú svojím statočným a obetavým životom, pôsobením a prácou vyoral a bol jej verný i za cenu života, je dosť hlboká na to, aby ju nezavial prach času; pozýva aj nás zodpovedne kráčať po správnej kresťanskej ceste života. 
Hoci Emanuel Jozef Cubínek bol nadaným literátom, ako básnik sa čoskoro odmlčal. Cenné sú jeho meditácie, preniknuté radosťou i žiaľom, smútkom i súcitom. Meditácie boli uverejňované v Katolíckych novinách a v časopise Duchovný pastier. Vzorom mu bol taliansky františkán, básnik Jacopone da Todi (1230–1306), z ktorého tvorby prekladal a venoval mu aj medailón. Slovenským čitateľom sprístupnil šestnásť diel z chorvátskej a talianskej literatúry od kresťanských spisovateľov.
Viac o jeho živote je možné čítať v knihe jeho evanjelického žiaka zo skalického gymnázia Jaroslava Kaňu (Legenda o pátrovi Emanuelovi), v ktorej na neho spomína ako žiak na profesora taliančiny. Takto približuje študentský život na skalickom gymnáziu i pôsobenie františkánov v meste, na ktorom sa páter Emanuel podieľal. V roku 2015 vyšla o ňom aj kniha jeho rodáka kňaza Petra Matisa Život a dielo Jozefa Emanuela Cubínka, OFM, ktorá na základe štúdia archívnych dokumentov a osobných svedectiev približuje jeho život a dielo. V nej je aj bibliografia jeho básnickej, literárnej, duchovnej i prekladateľskej tvorby.
Nezabúdajme, ale s láskou v modlitbách pamätajme na tých, ktorí nám odovzdali dar viery a sprostredkovali nám Božie milosti cez vysluhovanie sviatostí, osobitne na tých, ktorí to dokázali aj za cenu  veľkých obetí, utrpenia, ba i obety vlastného života!
Odpočinutie večné daj kňazovi Emanuelovi, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji.

::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.