24. januára 2019

Tridsať rokov slobody (1989–2019)

Ľudovít Košík

V tomto roku si budeme pripomínať tridsiate výročie zmeny spoločenských pomerov v našej krajine, keď prešla od štyridsaťročnej totality, pod nadvládou komunistickej ideológie, ktorá negatívne zasahovala do súkromného, osobného, rodinného i spoločenského života, k slobode. Sloboda je veľký dar a treba ju chrániť. Sú situácie, keď sa jej človek vzdáva, ale malo by to byť na základe jeho osobného rozhodnutia v prospech vyššej veci, vyššieho dobra, ktoré je prínosom pre dobro spoločné.
Človek je stvorený a povolaný k slobode (porov. Gal 5, 13). Nikto nemá právo oberať niekoho o jeho slobodu. Sloboda patrí k základným darom, ktoré Boh dal človeku a necháva mu ju, i keď je nebezpečenstvo, že sa rozhodne nesprávne – proti nemu, čím si skomplikuje život svoj i život iných ľudí. Sloboda jednotlivca je dôležitá a nikto nemá právo mu ju brať ani obmedzovať, pokiaľ neohrozuje iných ľudí. V slobode majú právo existovať rodiny, spoločenstvá, spolky, združenia... V slobode majú žiť a tvoriť krajiny, národy, štáty. Treba mať na zreteli Ježišove slová: „Pravda vás oslobodí“ (Jn 8, 32).

Vždy hrozí možnosť totality. Človek je pokúšaný zneužiť slobodu iných a má snahu podriadiť ich vlastným chúťkam. Od stvorenia sveta je pokúšaný ovládať iných a manipulovať nimi. Túžba ovládať iných ľudí môže byť nebezpečná. Človek má povinnosť rešpektovať slobodu iných ľudí, i preto, že ju rešpektuje Boh. Nikto nemá právo robiť rozhodnutia za iných, pokiaľ ho tým niekto sám nepoverí. Pokušenie ovládať iných je však veľmi silné a lákavé. V rokoch socializmu to bola falošná ideológia, ktorá si robila nárok ovládnuť človeka a zasahovala do všetkých oblastí jeho života, dnes je to ideológia túžby po moci, peniazoch, majetku, ideológia klamstva, podvodov..., ktorá sa človeka snaží nasmerovať tak, aby plnil ciele mocných tohto sveta.
Totalita je postavená na základoch klamstva, podvodu, brania, krádeže, ovládania, manipulácie... Sloboda stojí na princípoch pravdy, dobra, dávania, služby, obety, daru, lásky, priateľstva...
Človek sa má právo rozhodovať slobodne, tvoriť, budovať seba i iných sám i spoločne s inými. Základným princípom slobody je biblické Desatoro Božích prikázaní, ktoré určuje pravidlá vzťahu človeka k Bohu i medziľudských vzťahov. Keď ho človek poruší, diskvalifikuje sa sám, stáva sa zástancom totality, zneužívania iných na podprahové dosiahnutie vlastných cieľov, čím degeneruje a degraduje seba i iných.
Ježiš nás oslobodzuje a pozýva k slobode Božích detí. Kresťanstvo dejinne dokázalo položiť základy prosperity vo všetkých sférach života jednotlivcov, rodín, národov... Sloboda myslenia, slova a konania je základom pre budovanie prosperujúcej spoločnosti a sveta. Totalita ju popiera a nepriateľom pre ňu je, podobne ako v rokoch komunistickej nadvlády aj dnes, slobodne mysliaci, hovoriaci a konajúci človek, preto sa ho mocní snažia rozličnými opatreniami obmedzovať a umlčiavať. V päťdesiatych rokoch 20. storočia to boli tvrdé represálie proti nepriateľom režimu, dlhoročné väzenia, pracovné tábory, súdne procesy, potom miernejšie obmedzenia, nepripustenie určitých ľudí k niektorým povolaniam, diskriminácia kresťanov vo verejnom živote... a v súčasnosti sú to obmedzenia prístupu do médií, či šírenie nepravdivých informácií a mediálna manipulácia.

V roku 1989 sme dostali možnosť, aj dnes máme túto možnosť, slobodne si voliť svojich predstaviteľov v našom štáte, regiónoch i obciach. No čím viac sme sklamaní. Znova asi nebudeme mať prezidenta, na ktorého by sme boli hrdí pre jeho statočné, morálne i odborné postoje. Pôžitky a výhody dnešných predstaviteľov verejného života vysoko presahujú rozmery tých spred Novembra 1989. A do akých rozmerov sa dostávajú podozrenia z korupcie?! Ak chýba morálka, ťažko možno hovoriť o prosperite. A tak mám dojem, že skupina ľudí sa dostala k ovládnutiu hospodárstva a zmenila pomery tak, že krajinu ovládol zahraničný kapitál. To materiálne znova vládne nad duševným i duchovným. Materializmus dnešný prevyšuje ten socialistický.
Cirkev je oslabená, zdá sa mi, hlavne svojou vnútornou situáciou, nedokáže byť morálnou autoritou ako v rokoch komunistickej totality, keď mnohí radšej volili väzenie, perzekúciu, prenasledovanie než zradu viery; a mnohí radšej volili nevýhodné postavenie v spoločnosti, ale vydávali tak svedectvo o svojej úprimnej viere a vychovávali vo viere svoje deti, angažovali sa v rozličných skupinách – paradoxne, viera sa vtedy napriek verejnému prenasledovaniu nevytrácala zo života spoločnosti tak ako dnes, keď máme slobodu.
Vodcovia kresťanskej politiky po Novembri 1989 nedokázali byť autoritou. Dali sa vtiahnuť do zápasu o moc, majetky, pozície. Dnes si užívajú nadobudnuté pôžitky; ale akým boli prínosom pre spoločnosť a pre Cirkev, na to nech si odpovedia sami. A tak dnes, po tridsiatich rokoch života v demokracii a slobode, nemáme morálnych kresťanských politikov, až na zanedbateľné výnimky, ani v celoštátnej politike, ani na komunálnej úrovni.
Nemienim maľovať čierne scenáre, ale väčšine obyvateľov Slovenska je dnes jasné, že nejaký raj v našej krajine, ale ani v Európe či vo svete tak ľahko nenastane. Skôr je to zápas o prežitie, postavený na kvázi reformách, ktoré sa kladú na plecia tých najzraniteľnejších. A treba sa nám usilovať, aby sme si život nekomplikovali zbytočnými rozbrojmi, ku ktorým sa nás mnohí snažia vyprovokovať, ale aby sme stáli pri sebe, pomáhali si navzájom a boli si oporou.
Narástli nám príjmy, no narástli aj výdavky. Mnohí prišli o úspory a pribudlo tých, ktorí majú problém prežiť. Osobitne myslím na dôchodcov, ktorí obetavo a zodpovedne pracovali za starého i nového režimu a dnes zápasia o prežitie. Za prínos môžeme pokladať, že si všeličo môžeme kúpiť, ale to k nášmu šťastiu veľmi neprispieva. Chrámy konzumu nám pribudli a narástli, ale zisky z nich idú do zahraničia. My sme väčšinou stratili chuť a silu tvoriť a budovať. Našu tvorivosť nahradil konzumný štýl, ktorý nás postupne degeneruje a ničí. Pribudli fenomény ako bezdomovci, nezamestnaní, mládež potulujúca sa bezcieľne po uliciach. Zhrubli medziľudské vzťahy. Dokážeme síce pomáhať ľuďom na opačnej strane zemegule, ale nedokážeme byť solidárni v rodine, v obci, medzi známymi.
Máme mediálne vzory, ocenené osobnosti zo sveta biznisu, športu, kultúry, ale nedokážeme oceniť statočnosť medzi najbližšími. Vďačnosť sa vytratila z našich vzťahov. Mnohé vzťahy fungujú len jednosmerne. Sme zvyknutí brať, ale nevieme dávať. Berieme a nedávame takmer nič zmysluplné a potrebné. Narastá nám balast, odpad, zbytočnosti. Zhoršila sa bezpečnosť, narástla kriminalita, všetko treba chrániť, zamykať, poisťovať... 
Máme otvorené hranice, ale väčšina národa nemá prostriedky ani dôvody cestovať do zahraničia, okrem toho, že sme sa tam stali lacnou pracovnou silou v profesiách, o ktoré tamojší stratili záujem. Mnohé nám uľahčuje technika, ale k nášmu šťastiu to neprispieva. Mladí ľudia sa ťažko učia správnym návykom, mnohí podľahli drogám, alkoholu alebo lákadlám konzumného spôsobu života. Žijeme na dlh, ktorý narastá, a mnohých nezaujíma, či, kedy a ako bude splatený.
Moc preberajú čoraz viac ľudia bez morálky, slušnosti, odborných i ľudských kvalít, často vystupujúci arogantne, autoritatívne, kričiaci a domáhajúci sa rozličných výhod, ale nič neponúkajúci. Slobodu vyžadujú pre seba, ale nie pre iných. A tu vidím nebezpečenstvo ďalších totalít, nebezpečnejších, než sme zažili či zažívame. Ak má mať demokracia budúcnosť, musíme brániť morálku a základné ľudské práva pre všetkých a každého. Bez duchovného základu prosperitu nie je možné vybudovať. Svedectvo štyridsiatich rokov komunizmu i tridsiatich rokov života po ňom nás o tom môže presvedčiť. Ak nebude fungovať rodina, Cirkev, spoločenstvá, nemôže dobre fungovať ani štát.
Kde sú dnes naše morálne autority? Aký spôsob života prezentujú a podporujú súčasní mecenáši? Sú podporovateľmi správneho životného štýlu, alebo podporujú zvrátenosti a pseudohodnoty? Má jednoduchý človek možnosť ovplyvniť smer a spôsob života spoločnosti? Mnohí už rezignovali.
Nerobia politiku a verejnú mienku len mocní a bohatí, médiá, záujmové a finančné skupiny?  Nie je možné popierať to, že svet, Európa, Slovensko i naše spoločenstvá, rodiny a mnohí jednotlivci sú v kríze. A keď majú prežiť, treba krízu riešiť. Ale takmer nikto neponúka relevantné riešenia a návrhy. A ešte menej ľudí je ochotných prijať opatrenia na riešenie krízových situácií. Takmer každý by chcel, aby krízové situácie vyriešil niekto iný. Ale účinné riešenia môžu bolieť a niečo stáť. Riešenie je len v našich rukách – a ak sa nebudeme usilovať, problémov bude pribúdať a životné podmienky sa budú komplikovať ešte viac.
Takmer výlučne sa dnes hovorí o materiálnych hodnotách. A tak sa usilujeme zabezpečiť sa, aby sme prežili v chaose. O duchovných hodnotách sa radšej mlčí, často i v rodinách. Je nám vnucovaná kultúra, ktorej nerozumieme, pričom našimi bohatými tradíciami  a kultúrou sa pohŕda. Voláme po slušnosti, ale ľudia bez morálnych zásad žiadnu slušnosť neprinesú. A tak nás vedú, poúčajú a manipulujú nami ľudia vnútorne vyprázdnení, ktorí už zlyhali opakovane v rodinnom i osobnom živote, ktorí sú skôr odstrašujúcim prípadom.
Väčšina národa má málo dôvodov na radosť z celospoločenského života. Skôr sa tešíme z našich skromných osobných či rodinných radostí a úspechov a priateľstiev, ktoré obstáli napriek mnohým ohrozeniam... Prajem vám veľa radosti zo života, priatelia!

Ľudovít Košík
::
Odporúčané:
::
Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!

3 komentáre:

  1. Anonymný24.1.19

    Kruto kritický, ale pravdivý článok o stave vedomia, svedomia ľudí a smerovania spoločnosti. Aké vidíte východiská z tohoto morálneho a materiálneho marazmu?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je správna otázka: kde sú východiská. Vo všeobecnosti to možno vieme, ťažšie je určiť konkrétne kroky a spôsoby. Jedno je však isté, náprava bude dlhodobým procesom. Musí sa niečo zmeniť v myslení ľudí, alebo to bude podnietené zmenou pomerov v zahraničí, v európskom priestore.

      Odstrániť
  2. Anonymný25.1.19

    Asi musíme začať od seba, ale aj o tom už mám pochybnosti, či je to ešte možné. To čo sme pokazili treba napraviť, ale kto má k tomu vôľu? A to si myslím, že u nás je to ešte stále lepšie ako v krajinách Západnej Európy. Nezničí sa ľudstvo skôr než než sa spamätá? Je ešte Cirkev schopná byť záštitou tejto obnovy? Ale aby som nebol len pesimistom ešte stále stretám okolo seba ľudí, ktorí dokážu byť svetlom nádeje v tejto zložitej dobe Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.