Pavlíni a ich pobyt v Trebišove

Jozef Gnip: Pavlínsky kláštor v Trebišove

Vydavateľstvo Tonio, Košice, 2019

Ak chceme porozumieť dnešnému svetu, musíme siahnuť do histórie. Tá je odrazom nášho života, dozvieme sa v nej mnoho zaujímavého, čo určuje nielen prítomnosť, ale v mnohom bude určovať aj časť našej budúcnosti. Veľmi ľahko sa zabúda – to už bolo, to je tak strašne dávno... A potom, dobre vieme, že históriu dokážeme ohýbať a prispôsobovať trendu, ktorý nám vyhovuje. Je preto potrebné históriu poznať, vzdelávať sa, učiť sa z nej a venovať jej pozornosť. Všetky knihy, ktoré nám približujú historické fakty, treba privítať a treba sa tešiť, že sú ľudia, ktorých história zaujíma.

Ako som už napísal, historické fakty sa dajú skresliť, robí sa to často vtedy, keď ide o dejiny kresťanstva. Nebudem ďaleko od pravdy, keď napíšem, že história, ktorá sa zaoberá kresťanstvom, je stredobodom záujmu aj tých, ktorí by mnohé historické fakty najradšej „vygumovali“. Ich sen: zabudnúť...

Jedným z tých, ktorý históriu kresťanstva približujú pravdivo, na základe historických faktov, je Jozef Gnip (ThDr. Jozef Gnip, PhD, ročník 1964, dekan, farár vo farnosti Návštevy Panny Márie v Trebišove), ktorý vo svojej knihe Pavlínsky kláštor v Trebišove dôkladne zozbieral fakty a vytvoril dielo na vysokej historicko-umeleckej úrovni. Množstvo fotografického, resp. grafického materiálu (fotokópie starých listín) obohacuje knihu, tým sa stáva pútavejšou a zaujímavejšou.

Kto sú to pavlíni? Rád svätého Pavla Prvého Pustovníka (lat. Ordo Sancti Pauli Primi Eremitae – skratka OSPPE), skrátene pavlíni, je mníšska rehoľa založená v 13. storočí v Uhorsku. Typickým znakom tohto rádu je biely habit, ktorý im od roku 1342 povolil nosiť pápež, aby sa odlišovali od podaktorých túlavých mníchov, ktorí budili neraz pohoršenie. Heslom rádu je SOLUS CUM DEO SOLO (Byť sám len s Bohom). Rád pavlínov nie je totožný s rádom paulínov, ktorý založil sv. František z Paoly okolo roku 1400.

Cieľom rádu pavlínov je kontemplácia (rozjímanie) Boha osamote, pastorácia v službe Cirkvi a blížnych – to znamená hlásanie Božieho slova, vysluhovanie sviatostí, hlavne sviatosti zmierenia. Charakteristický pre tento rád je kult Matky Božej. Je to spojené aj s tým, že mali v správe mnoho mariánskych svätýň. Vedenie rádu má sídlo v Čenstochovej (v Jasnej Góre). V súčasnosti pôsobia na Slovensku v Topoľčanoch, Trnave, Vranove nad Topľou a Šaštíne-Strážach.

Kniha je rozdelená do niekoľkých kapitol, ktoré mapujú príchod pavlínov do Trebišova, ich poslanie a pomoc kresťanskému obyvateľstvu, ťažké časy ich vyhnania z kláštora, návrat a ich pôsobenie a využitie kláštora až po súčasnosť.

Trebišovský kláštor bol založený v roku 1502 palatínom Imrichom Perényim ako jeden z mnohých pavlínskych kláštorov v Uhorsku. Jeho trvanie ukončila reformácia, ktorej stúpencom sa stal syn zakladateľa kláštora Peter Perényi v roku 1530. Z kláštora zostali ruiny, materiál bol použitý na stavbu Petrovho sídla. Smutný paradox: otec zakladateľ, syn ničiteľ. Farnosť prebrali kalvínski kazatelia na dlhé obdobie – do roku 1630.

Pavlíni sa vracajú v roku 1650, lebo mesto a región má nedostatok kňazov a rekatolizácia si vyžiada jeho obnovu. Páter Augustín Benkovič (OSPPE) s dvoma bratmi sa usiluje o jeho znovupostavenie. Ku kláštornému kostolu pristavili okolo roku 1661 aj hranolovú vežu.

V trebišovskom kláštore identifikujeme 36 rehoľníkov, 14 priorov kláštora, 9 kazateľov, 11 kňazských rehoľných osobností, 6 literárne činných spisovateľov a prekladateľov, troch profesorov na rehoľných gymnáziách. Ich vplyv bol veľmi priaznivý na obyvateľov mesta a duchovný stav farského spoločenstva.

K zrušeniu kláštora došlo v roku 1786 cisárom Jozefom II., ktorý pod vplyvom myšlienok, ktoré prichádzali z Francúzska, 7. januára toho roku vydal dekrét o zrušení pavlínskych kláštorov. Vzhľadom k tomu, že trebišovský kláštor bol postavený v tesnej blízkosti kostola, využíval sa pre potreby farnosti. Tým bol uchránený od zničenia.

Zaujímavý je dátum 15. október 1834, keď Trebišov a okolie postihlo zemetrasenie, ktoré vážne poškodilo cirkevné budovy. Aby toho nebolo dosť, v roku 1876 postihol Trebišov veľký požiar, ktorý opäť poškodil opravený kostol a kláštor. Poškodenie bolo veľké: preborená strecha, poškodené maľby v interiéri kostola. Opravu zaplatili Andrášiovci, ktorým tieto objekty patrili. Po roku 1809 podľa súdneho nariadenia sa majiteľmi budovy stali dve právnické osoby: štát a rímskokatolícka Cirkev. Časť, ktorú vlastnil štát, sa stala miestom pre školy. Postupne  tu bola ľudová, štátna, učňovská a základná umelecká škola. V súčasnosti je v nej umelecká škola. V druhej časti, patriacej Cirkvi, je umiestnený farský úrad. Ten je priamo spojený s kostolom. V posledných rokoch kláštor a kostol prešli rozsiahlymi stavebnými úpravami exteriéru a interiéru. Oprava bola úspešná a tak sa obe stavby stali dominantami mesta Trebišov.

Záverom mi dovoľte poďakovať autorovi za jeho cennú a mimoriadne náročnú prácu, ktorá ho isto stála veľa síl, vytrvalosti a času, ktorý sa rozhodol venovať zmapovaniu jednej historickej etapy na našom území. Kniha je skutočne prínosom a prostriedkom, aby sme lepšie pochopili prácu, námahu i význam pavlínov pri šírení kresťanstva na území bývalého Uhorska.

Robert Hakala

::

Rozhovor s autorom:

Ísť svojou cestou...

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.