- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

7. novembra 2019

Cirkev v úpadku?

Ľudovít Košík

V prvých novembrových dňoch si viac než inokedy pripomíname spoločenstvo svätých. Prvého novembra je Slávnosť všetkých svätých, ktorá je v našom štáte aj dňom pracovného pokoja. Druhého novembra si pripomíname Sviatok všetkých verných zosnulých – Dušičky. Naše kroky smerujú na cintoríny, ktoré sa v týchto jesenných dňoch premenia na zakvitnuté a sviečkami vysvietené nádherné záhrady.
Naše spomienky a modlitby sa sústredia osobitne na tých, ktorí tu s nami žili a dnes už tu nie sú, lebo neúprosný zákon života ukončil ich pobyt na tejto zemi – a my veríme, že pokračuje ďalej v dimenziách, o ktorých hovorí Božie slovo. A uvedomujeme si aj to, čo som videl napísané na cintoríne, myslím na moravskom Velehrade: „Čo ste vy, boli sme aj my a čo sme my, budete aj vy.“ Teda našu pozemskú, telesnú konečnosť a duchovnú večnosť.

Spoločenstvo svätých, ako  vyznávame v kréde, znamená to, že Cirkev tvoria oslávení v nebi – Cirkev oslávená, duše v očistci – Cirkev trpiaca (ktorí už zomreli a sú na ceste k večnej radosti v nebi) a my pokrstení kresťania na tejto zemi – Cirkev bojujúca, putujúca. Cirkev oslávená už dosiahla svoj cieľ, Cirkev trpiaca k nemu smeruje, pričom jej pomáha svojím orodovaním Cirkev oslávená a svojimi modlitbami a obetami aj my, Cirkev putujúca.
My ako členovia Cirkvi putujúcej máme svoj život naplno prežívať v službe Bohu, aby sme raz dosiahli cieľ, večnú spásu. Tí, čo tvoria Cirkev trpiacu, pomáhať nikomu nemôžu, ale sú na pomoc iných celkom odkázaní. Tí, čo už prešli bránou smrti, vedia o Bohu a večnosti oveľa viacej než my. Nám zatiaľ nám musia postačovať slová svätého Pavla: „Ľudské oko nevidelo, ľudské ucho nepočulo, do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (porov. 1 Kor 2, 9). Máme teda nádej, že po skončení nášho pozemského života náš život bude pokračovať vo večnej blaženosti. Aspoň takto to Cirkev naplno učila dve tisícročia.
Zdá sa mi, že v posledných rokoch akoby Cirkev zmenila svoju prax. Akoby svoju pozornosť a činnosť sústredila na pozemské starosti a šťastie človeka, a o večnosti sa toľko nehovorí. Iste k tomu smerovali postupne kroky od reformácie a francúzskej revolúcie. Cirkev akoby sa usilovala priblížiť viac požiadavkám reformácie, heslám o bratstve, rovnosti a slobode; v takom zmysle, ako sa často definuje požiadavka druhého Vatikánskeho koncilu – otvorenie sa svetu. Ale či týmto otvorením nenastal opak deklarovaných cieľov?!
Nedávno mi jeden priateľ prezentoval v počítači, ako v posledných rokoch rástli počtom členov iné náboženstvá, pričom počet katolíkov zostával na rovnakej úrovni, predovšetkým moslimovia katolíkov prerástli. Faktom je, že Cirkev stratila na kvantite i kvalite svojich členov a dnes sa stáva čoraz menšou, s existenčnými problémami, ktoré sú už značné v krajinách západnej Európy, ale vidíme ich v miernejšej forme aj u nás. A riešenia, ktoré aj zvnútra Cirkvi sú ponúkané, akoby celý proces sebadeštrukcie Cirkvi ešte urýchľovali.
Od Cirkvi sa postupne vzďaľujú a odchádzajú z nej jednotlivci, rodiny, obce, národy, krajiny... Nastala kríza kňazstva, rodiny, farností, spoločenstiev, národov, štátov... Myslím, že problémy zasahujú do samotnej existencie sveta, do ekológie, ekonomiky, politiky, výchovy, morálky, kultúry... Akoby úpadok postihoval všetky oblasti života. Cirkev sa otvorila svetu a mnohí uleteli do sveta bez uvedomenia si toho, kde vyrástli, zapreli svoj domov, a tak nás čoraz viac zaplavuje vlna novopohanstva. Pýtam sa: Či sa Cirkev tým, že sa sústredila viac na pozemské šťastie človeka, nevzdialila od Boha a tým aj od človeka?
Sloboda je dar, ale odpoveďou nemôže byť popretie a odmietnutie Stvoriteľa a Darcu života. Cirkev, ktorá háji slobodu bez hodnôt, ktoré ju i človeka budujú a presahujú, nemá budúcnosť. Cirkev nie je možné definovať len v prirodzenej rovine, vtesnať ju do prirodzených noriem, ani ju brať ako občianske združenie, spolok, neziskovú... či dokonca ziskovú organizáciu. Ježiš ju založil a dal jej sviatosti, kňazstvo, učenie i cieľ: „Choďte a učte všetky národy... (porov. Mt 28, 19). Ak si ju prispôsobíme svojim ľudským podmienkam, názorom, predstavám, požiadavkám... určite to nedopadne dobre pre ňu ani pre nás.
Cirkev bez hodnôt, ktoré Ježiš učil, žil a bránil, nemôže mať budúcnosť. Máme dnes vo svete stovky, možno tisíce cirkví a cirkvičiek, ktoré už desaťročia či stáročia fungujú tak, že si niečo zoberú z Ježišovho učenia a zvyšok si prispôsobia a rozličnými aktivitami získavajú členov, prívržencov, podporovateľov. To, o čo sa snaží súčasná Cirkev,  o ženatých kňazov, ženy pri oltári a v riadiacich funkciách, o demokraciu v rozhodovaní..., to majú takmer všetky protestantské Cirkvi. A predsa nerastú, proces delenia a úbytok veriacich pokračuje aj tam.
V Cirkvi nie je možné meniť pravidlá hlasovaním desiatok, stoviek či tisícov vybraných členov, ako sa to deje vo svete súčasnej demokracie, kde už takmer všade máme svetské zákony v rozpore s Božím poriadkom; a súčasný svet prichádza do základných existenčných problémov. Pribúdajú problémy, ktoré presahujú možnosti svetských riešení. Tam, kde sa poprú prirodzené a nadprirodzené pravidlá pre život, kde chýba hlboká a pevná viera v Trojjediného Boha, nastáva chaos.
U nás mnohé moderné reformy nemohli nastať hneď, keď boli centrom Cirkvi uvedené do plnej praxe, lebo tu vládla totalita – demokratizácia prišla až s Novembrom 1989. A tak sa mi zdá, že aj v našom národe postupne opúšťame vieru, ktorá nás držala viac než tisícročie, od sv. Cyrila a Metoda a vďaka ktorej sme prežili aj veľmi zložité obdobia. Nestačí uspokojiť sa s tým, že to je inde ešte aj horšie.
Zdá sa mi, že nie sme schopní zabrániť tomu, aby deštrukcia spoločnosti a Cirkvi pokračovala. Zdá sa mi, že proces je tak nastavený a dnes, aj keď si niektorí uvedomujú, že nejdeme správnou cestou, nie je možné rozbehnutú lavínu zastaviť ani spomaliť. Myslím, že svet je v kríze, pretože Cirkev je v kríze a akoby jej nezáležalo na jej budúcnosti. Niekedy mám dojem, že sa tvári, akoby chcela zachraňovať či ozdravovať svet, ale pokiaľ nevyrieši problémy vlastné, tak nemôže pomôcť ani svetu.
Deštrukčný proces pokračuje aj napriek viacerým varovaniam. Svetu je Cirkev ľahostajná, rád by bezodplatne síce prijal jej služby, no nie je ich schopná v požadovanej miere poskytovať. Niekedy sa mi javí ako zvetraná soľ, mnohí od nej odskakujú a potichu či nahlas odchádzajú, kláštory a semináre sa vyprázdňujú a zatvárajú, chrámy sa stávajú kultúrnymi stánkami, turistickými cieľmi, muzeálnymi objektmi, mnohé sa predávajú či bezplatne prevádzajú na rozličné subjekty a hľadá sa ich iné využitie, ale prestali byť miestami živej modlitby a bohoslužby na Božiu slávu, posvätenie sveta a posilu človeka.
Ponuka pohodlia, ľahšej cesty, nízkosti, konzumu prináša úpadok a skazu. A mnohí špekulanti z toho profitujú. Cirkev nevybudujeme ľudskými prostriedkami. Bez Boha sme stratení. Cirkev sa neubránila procesu, ktorý sa pred šesťdesiatimi rokmi začal v Holandsku, napriek tomu, že sa o ňom diskutovalo. Javí sa, že vypuklé problémy zasahujú najmä súčasné Nemecko, ale aj ďalšie krajiny, a tento proces môžeme badať aj u nás, no napriek tomu, sa diskusie o ňom vytrvalo bránime a tvárime sa, že je všetko v najlepšom poriadku.
Zostáva nám síce nádej, že Boh vzbudí nové vzopätie a nás zachráni. Ale ak my nebudeme počúvať a zachovávať jeho slová, ale ich ignorovať, tak si možno ponesieme dôsledky do krajnosti a nielen na tomto svete. Dostali sme mnoho darov, nielen na to, aby sme sa mali dobre a využili ich pre vlastné potešenie, ale budeme zodpovední za to, ako sme s nimi naložili. Tí, ktorí veľa dostali, od tých sa bude aj veľa požadovať (porov. Lk 12, 48).
Niekedy sa pýtam, či sme nepristali na hru tých, ktorí nás kresťanov potrebujú umlčať. Je na nás, či vieru, ktorú sme ako osoby, rodiny, národy, Európa i svet dostali ako základný dar do života, odovzdáme aj ďalším generáciám. Viera je základná hodnota, od ktorej záleží trvalé šťastie, je nenahraditeľná!

Ľudovít Košík
::
Súvisiace články:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

5 komentárov:

  1. Myslím, že by sme sa mali pridŕžať odkazu našich starých a prastarých otcov, našich predkov, ktorí mali v sebe pevnú vieru a zároveň pokoru. Viera im hovorila, aby žili podľa evanjelia, vždy a všade, aby sa nedali oklamať ani zlomiť. A pokora im hovorila, aby neriešili to, čo presahuje ich kompetencie, aby dôverovali Prozreteľnosti a netrápili sa zbytočne nad osudom sveta.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný11.11.19

    Nechcem veľmi polemizovať, ale naši predkovia boli viac závislí na sebe, mali svoje polia, domy, hospodárstvo, dnes máme zamestnanie kde dostaneme nejakú dávku, alebo penziu nakupujeme v 4 - 5 obchodných centrách väčších miest, bývame väčšinou v činžiakoch, kúrime plynom, alebo elektrikou, zmenili sa životné podmienky a zmenili sa zásady v Cirkvi. Niekedy na mňa silne doliehajú problémy osobné, za ktoré si môžem do istej miery sám a do istej miery aj nie celkom pretože na mňa vplývajú aj iní. Ale viac na mňa doliehajú problémy tých, ktorí si nedokážu poradiť a pod ich tlakom padajú na dno a nikto im nechce pomôcť ba ich ani vypočuť. Pýtam sa či smer ktorým sa vydala súčasná Cirkev celkom zhodný so životom a učením Ježiša Krista prvotnej Cirkvi. Všetko sa nám globalizuje a názor jednotlivca nie je zaujímavý. Čoraz väčšiu moc majú mocní sveta. Vplyv spoločnosti a mainstreamových médií je veľmi silný.
    Možno veľa hovorím a teoretizujem, mal by som sa viac modliť a pracovať. Človek musí žiť svoj život a starať sa o to, kde nesie priamu zodpovednosť. Ale cítim povinnosť popri tom aj hovoriť a som veľmi vďačný pristornetu, že môžem aj takto. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák11.11.19

      Pán Košík, ešte zopár slov k ženatým kňazom a ženám v službe Cirkvi. Som presvedčený, že akokoľvek meniť súčasný stav smerom k zdobrovoľneniu celibátu u rímskokatolíckych kňazov, je cesta zlým smerom. Čo sa týka služby žien v Cirkvi, našiel som zaujímavé údaje v publikácii slovenského liturgického odborníka Petra Cabana: „Zaujímavým spôsobom zúčastnenia sa na liturgii v kresťanskom bola služba diakonís... Diakonisy boli ženy, ktoré pomáhali v cirkevnom spoločenstve, starali sa o chudobných a chorých... Na Západe prinášali diakonisy Eucharistiu do domov, zvlášť k chorým. V liturgickom zhromaždení podávali diakonisy kalich ženám, ďalej sa starali o katechetickú výchovu a dávali pozor na poriadok v kostoloch a oratóriách (ostiaria). Niekedy boli diakonisy prítomné pri rozhovoroch biskupov, presbyterov a diakonov so ženami. Od tretieho storočia sa ich služba rozšírila aj na asistenciu pri krste žien, zvlášť bola potrebná pomoc pri obliekaní. Úlohou diakonís bolo zaviesť ženy k im vyhradeným miestam v kostole, pretože nielen ženy a muži sedeli v bohoslužobnom zhromaždení na rozličných miestach, ale aj odlišné stavy a vekové kategórie... Diakonisy však nikdy nezastávali služby obsahovo totožné so službami svätených diakonov podľa tridentského chápania, ich služba nemala nikdy sakramentálny charakter, ako je to u mužskej služby diakona.“ (Caban P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku, s. 110 – 111)
      V inej svojej publikácii však Caban o službách diakonís píše: „Čiastočne pretrvala služba diakonís v spoločenstvách niektorých kontemplatívnych ženských reholí, napr. kartuziánok, kde aj v súčasnosti pri slávnostných sľuboch v spojitosti so zasvätením panien prijímajú i túto charizmu služby. V obrade to môže byť vyjadrené priložením štóly, do Druhého vatikánskeho koncilu i podaním manipulu. Ich oprávnenia sú: čítať epištolu pri konventuálnej omši, rozdávať sv. prijímanie, v kartuziánskom spoločenstve sestier čítať pri komunitnom čítaní evanjelium. Niektoré pramene hovoria, že ak nie je pri niektorej bohoslužbe prítomný klerik, môžu pri podávaní Eucharistie používať štólu.“ (Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 67)
      Čiže zhruba v tomto rozsahu súhlasím so službou žien v Cirkvi. Žena určite nikdy nebude v klerickom stave, ale môže rehoľná sestra v rehoľnom odeve podávať sväté prijímanie tak, ako sa to dialo po stáročia, prípade vykonávať aj iné úlohy ako laičky. Rozhodne však Katolícka cirkev potrebuje čo najviac teologicky vzdelaných žien, učiteliek Cirkvi. Tak ako bola sv. Katarína Sienská, sv. Terézia z Ávily, svätá Terézia Benedikta z Kríža a mnohé iné.

      Odstrániť
  3. Karol Dučák11.11.19

    Pán Košík, nechcem, aby ste ma považovali za svojho odporcu, ktorý Vám vždy protirečí, ale nemôžem nenapísať pár poznámok k Vášmu článku. Musím ich však rozdeliť na dve časti, pretože celý komentár sa nedá uverejniť kvôli veľkému rozsahu.
    Okrem iného píšete: „Nedávno mi jeden priateľ prezentoval v počítači, ako v posledných rokoch rástli počtom členov iné náboženstvá, pričom počet katolíkov zostával na rovnakej úrovni, predovšetkým moslimovia katolíkov prerástli.“ Musím poznamenať, že porovnávať rast počtu moslimov a katolíkov je neseriózne. Pripravujem rozsiahly článok o histórii kresťanstva v Turecku a je to veľmi smutná práca. Ešte zhruba pred 100 rokmi, začiatkom 20. storočia, tvoril kresťania približne 30 % obyvateľstva Turecka. Teda celú jednu tretinu. Dnes ich nie je ani 1 %. V skutočnosti je to 0,2 – 0,3 %. Na príčine bola revolúcia Maloturkov, ktorí sa po malotureckej revolúcii v roku 1908 dostali k moci a začali decimovať kresťanské obyvateľstvo Turecka. Oni zavinili aj genocídu Arménov a iné čistky, ktoré zavinili súčasný stav. A Turecko nie je jedinou krajinou, kde dochádzalo k drastickému prenasledovaniu kresťanov. Ak teda moslimovia počtom prerástli katolíkov, v mnohých prípadoch sú v tom katolíci nevinne. Napokon nie je ani isté, že moslimov je viac ako katolíkov. V moslimských krajinách totiž žijú milióny takzvaných kryptokatolíkov, teda ľudí, ktorí sa verejne nehlásia k svojej viere z obavy pred prenasledovaním ich, alebo ich rodín. A napokon nie je pravda, že počet katolíkov nerastie. Naopak, rast členov Katolíckej cirkvi je vyšší ako rast obyvateľstva našej planéty. Možno si to veľmi ľahko overiť porovnávaním štatistík.
    Čo vytýkam súčasnej Katolíckej cirkvi a jej najvyšším predstaviteľom je minimálna bojovnosť. Vatikán nedostatočne vehementne – aspoň tak sa to zdá na prvý pohľad – bojuje proti nepriateľom Cirkvi. Som presvedčený – a aj som to uviedol v jednom rozhovore -, že dozrel čas na nové krížové výpravy. Nebudem túto myšlienku bližšie rozvádzať, zatiaľ mi stačí len naznačiť to, čo mám na mysli.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Anonymný11.11.19

    Milý pán Dučák Vážim si Vaše príspevky, sú založené na hlbokom štúdiu, na ktoré ja nemám predpoklady, pretože nepoznám žiadny cudzí jazyk, aby som mal možnosť sa k informáciám dostať. Skôr je mi bližšia realita života z ktorej vychádzam a tak si so záujmom prečítam Vaše príspevky a články na priestornete. Osobitne tie k mediálnej manipulácií boli veľmi dobre spracované. Doba ide dopredu a iste aj dnešné zmeny môžu byť dôsledkom reálnej potreby. Ale zdá sa mi, možno som veľmi podozrievavý, že tie súčasné zmeny sa dejú len preto aby sa Cirkev oslabila, že to má ktosi premyslené ako ju poškodiť, že to nie sú vysledky prirodzeného vývoja ale mierené rany do jej srdca a zdá sa mi, že súčasný stav to potvrdzuje a optimistické reči ktoré niektorí vnútorne prázdni ľudia vedú sú len odpútavaním pozornosti od problémov ktoré tu sú. Nechcem veľmi polemizovať, vážim si tento portál pretože mu ide o skutočnú pravdu a Vážim si aj iné názory pokiaľ nejdú pod pásovými ranami za cieľom likvidácie pravdy. Srdečne Vás pozdravujem a prajem veľa síl do ďalšieho zápasu o dobro ľudí. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.