27. decembra 2019

Dôležitosť častého svätého prijímania

Karol Dučák

Sväté prijímanie, čiže Eucharistiu, označujeme aj ako Najsvätejšiu sviatosť oltárnu. Najsvätejšiu preto, lebo je v nej osobne prítomný, hoci skrytý, sám Pán Ježiš, Darca svätosti a spásy. Katolíci nemajú nič vzácnejšie, cennejšie a svätejšie, ako je Sviatosť oltárna. Bez nej by sa komunita katolíkov sveta ani nemohla nazvať Cirkvou v pravom zmysle slova. Bola by na úrovni protestantských spoločenstiev, ktoré síce v Krista veria, ale sú ochudobnené o to najcennejšie, možnosť zjednotiť sa so Spasiteľom prijímaním jeho pravého tela a krvi.
Kódex kánonického práva (KKP) v kán. 897 uvádza: Najvznešenejšou sviatosťou je najsvätejšia Eucharistia, v ktorej sám Kristus Pán je prítomný, obetuje sa a je prijímaný a ktorou Cirkev ustavične žije a rastie“ (KKP, kán. 897).

Tak ako rastlinstvo potrebuje na svoj rast a existenciu živiny a vodu, tak ako živočíšstvo potrebuje na svoju existenciu tuhú a tekutú potravu, tak ako ľudské telo potrebuje pokrm a nápoj, tak aj ľudská duša potrebuje sýtiť sa Telom a Krvou Pána. Preto Ježiš Kristus veľmi túžil dať veriacim k dispozícii veľkonočnú hostinu, aby sa duše veriacich mohli sýtiť Kristovým Telom a Krvou, takže by sa napĺňali milosťou a dostávali závdavok budúcej slávy. Toto bol jeden z najvážnejších stimulov, ktorý viedol Ježiša Krista k rozhodnutiu ustanoviť svätú Eucharistiu!
Ježiš Kristus sám o sebe prehlásil, že je „chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6, 51; Jn 6,58). Teda ustanovenia Eucharistie nebolo samoúčelné, ale malo nám, veriacim katolíkom, pomôcť postupne sa premieňať na telo a krv Kristovu, pretože sväté prijímanie vytláča z človeka to pozemské a napĺňa ho nebeskou milosťou.
Kristus, večný veľkňaz Novej zmluvy, zastúpený kňazmi Katolíckej cirkvi, sýti milióny veriacich nebeským pokrmom a tak „máme účasť a vopred okusujeme tú nebeskú liturgiu, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, kam smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku (porov. Zjv 21,2; Kol 3,1; Hebr 8,2), s celým zástupom nebeského vojska spievame chválospev na slávu Pánovi, s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dosiahneme určitú účasť na ich spoločenstve...“ (Sacrosanctum concilium, č. 8).
Ako uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi, „Eucharistia je srdcom a vrcholom života Cirkvi...“ (KKC, 1407). Toto platí po všetky časy a nikdy platiť neprestane. Podľa veľkého svätca Katolíckej cirkvi, sv. Leva Veľkého, sa našou účasťou na Kristovom tele a na jeho krvi premieňame na toho, koho požívame (porov. Każdy potrzebuje Komunii Świętej. 50 cytatów na temat Eucharystii).
Požívanie Eucharistie nám, veriacim katolíkom, pomáha postupne sa premieňať na Krista, pretože sväté prijímanie vytláča z človeka to pozemské a napĺňa ho nebeskou milosťou. Čiže požívaním Kristovho tela a krvi v nás samých rastie Kristus. Ak veriaci prijíma Krista v Eucharistii, Boh v ňom rastie a potláča jeho úbohé, nehodné, hriešne ľudské ja. V tom je najvyššie dobrodenie Eucharistie. Človek, ktorý s úprimnou túžbou často prijíma telo a krv Pána, je čoraz menej ľudský a čoraz viac božský.
Sväté prijímanie má mnohostranné blahodarné účinky na prijímajúcich. Stiera všedné hriechy a vytvára ochranu pred budúcimi smrteľnými hriechmi, navyše posilňuje vo veriacich lásku k Bohu a blížnemu. Práve prístup k svätému prijímaniu veriacich je istým rozlišovacím znakom medzi tábormi konzervatívnych a ultrakonzervatívnych katolíkov.
Konzervatívny katolík sa vyznačuje tým, že považuje sväté prijímanie za veľmi dôležitú súčasť svätej omše. Riadi sa pritom učením Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý odporúča veriacim plnú účasť na svätej omši, spočívajúcu v tom, že po kňazovom prijímaní sami veriaci prijímajú telo Pánovo z tej istej obety (porov. Sacrosanctum concilium, č. 55).
A v zmysle učenia Druhého vatikánskeho koncilu patrí sväté prijímanie veriacich k plnej účasti na svätej omši. Bez svätého prijímania nie je účasť na svätej omši úplná.
Tento postoj je však diametrálne odlišný od postoja ultrakonzervatívnych katolíkov. Ak si dáte tú námahu a prezriete si ultrakonzervatívne katolícke blogy, predovšetkým REX!, Krása liturgie, prípadne niektoré iné, budete šokovaní jednou skutočnosťou. Na týchto blogoch je nesmierne množstvo článkov o svätej omši, avšak o mimoriadnej dôležitosti svätého prijímania veriacich tam nie je takmer nič. Ako keby na svätej omši nijaké sväté prijímanie veriacich ani nebolo! Ultrakonzervatívni katolíci ho jednoducho odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Blog Krása liturgie dokonca uvádza, že „prijímanie veriacich samo o sebe nie je podstatnou časťou omše. Je to vlastne akýsi prívesok, ktorý stojí mimo samotnú omšu... Omša svätá môže úplne legitímne prebehnúť i bez prijímania ľudu, práve tak ako môže prijímanie ľudu prebehnúť bez svätej omše“ (Druhý confiteor – ano či ne?).
Toto konštatovanie však odhaľuje celú biedu ultrakonzervatívneho prístupu k Eucharistii. Zaiste je pravdou, že veriaci nemusia prijímať na každej svätej omši. Veď napokon sú aj sväté omše bez účasti ľudu a pri takých veriaci ani nemôžu prijímať, a to z jedného jednoduchého dôvodu. Nijakí veriaci tam totiž nie sú.
Koncilový dekrét Presbyterorum ordinis rieši aj svätú omšu bez účasti ľudu: „V tajomstve eucharistickej obety, pri ktorej kňazi plnia svoje najdôležitejšie poslanie, sa neprestajne koná dielo nášho vykúpenia (porov. Missale Romanum, Modlitba nad obetnými darmi 9. nedele po Turícach), preto sa im vrelo odporúča, aby ju prinášali každodenne: veď eucharistická obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi (»Každá omša, i keď ju kňaz slúži súkromne, predsa nie je súkromnou záležitosťou, ale úkonom Krista a Cirkvi. A Cirkev je naučená obetovať samu seba ako všeobecnú žertvu s obetou, ktorú prináša, a uplatňuje jedinú a nekonečnú vykupiteľskú účinnosť obety kríža na spásu celého sveta. Lebo každá svätá omša, ktorá sa slávi, nie je obetovaná iba za spásu niektorých, ale za spásu celého sveta… Preto otcovsky a vrelo odporúčame kňazom, … nech každodenne dôstojne a nábožne slúžia svätú omšu«: PAVOL VI., encyklika Mysterium fidei, 3. septembra 1965: AAS 57 {1965}, s. 761–762. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 26 a 27: AAS 56 {1964}, s. 107), i vtedy, keď na nej nemôžu byť prítomní veriaci“ (Presbyterorum ordinis, 13).
Takisto je pravdou, že veriaci môžu prijímať Eucharistiu aj mimo svätej omše. Kódex kánonického práva (KKP) pamätá aj na takúto možnosť: Veľmi sa odporúča, aby k svätému prijímaniu pristupovali veriaci v samom eucharistickom slávení; mimo omše sa im však má vyslúžiť, keď ho z oprávneného dôvodu žiadajú, pri zachovaní liturgických obradov“ (KKP, kán. 918).
Lenže tieto výnimočné okolnosti nič nemenia na učení Katolíckej cirkvi od najstarších čias o nespochybniteľnej dôležitosti podávania svätého prijímania veriacim počas svätej omše čo najčastejšie, v ideálnom prípade dennodenne.
Z apoštolských čias máme správy o slávení Eucharistie pod názvami Pánova večera alebo Lámanie chleba po Zoslaní Ducha Svätého. V Skutkoch apoštolov o tom nachádzame početné zmienky, napríklad: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm (Sk 2, 46). Už v prvotnej Cirkvi „od prvého do piateho storočia sa považovalo za normálne pristupovanie k Eucharistii počas každej svätej omše“ (Koleják, M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 61).
Veľmi vzácne svedectvo o priebehu veľkonočnej a nedeľnej sv. omše v polovici 2. storočia nám vo svojej Prvej apológii (okolo r. 155) zanechal sv. Justín, mučeník. Zacitujeme „časť o svätom prijímaní: »Na Eucharistii sa nesmie zúčastniť nik, iba ten, kto verí, že je pravda, čo učíme a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a žije tak, ako to zanechal Kristus. Veď ju nepožívame ako obyčajný chlieb a ako obyčajný nápoj. Ale ako sa náš Spasiteľ Ježiš Kristus stal skrze Božie Slovo človekom a pre našu spásu mal telo a krv, tak sme poučení, že aj tento pokrm, nad ktorým sa v modlitbe, obsahujúcej jeho slová, vzdávali vďaky a ktorým sa po premenení živí naša krv a naše telo, je telom a krvou vteleného Ježiša« (kap. 66; pozri Liturgia hodín, II. 667)“ (Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 117).
Keďže sa však spočiatku sväté omše slúžili iba v liturgických dňoch, nemohli veriaci prijímať Eucharistiu každý deň. Túžba po každodennom, respektíve čo najčastejšom prijímaní viedla od 2. storočia k vzniku domáceho prijímania. Veriaci si brávali Eucharistiu domov a tam ju užívali (porov. Kunzler, M.: Liturgia Cirkvi, s. 328).
Postupom času, keď boli sväté omše slávené nielen raz za týždeň, ale každodenne, „kresťania prijímali Eucharistiu každý deň, ako o tom hovoria Tertulián (porov. TERTULLIANO, De idolatria, 7, {Pl 1, 699}, in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 47) a svätý Cyprián (porov. S. CIPRIANO, De dom. orat., 18 {PL 4, 531}, in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 47)“ (Koleják, M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 61–62).
V prvotnej Cirkvi sa kládol mimoriadny dôraz na to, aby sa Eucharistia ušla všetkých veriacim. Sv. Justín vo svojej Prvej apológii píše, že prijímali nielen všetci prítomní, ale aj neprítomným sa eucharistické dary posielali domov po diakonoch (porov. Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 117).
Každodenné prijímanie Eucharistie bolo považované vo štvrtom a piatom storočí za bežnú súčasť prežívania viery. Svätý Hieronym dokumentuje „túto prax v Ríme (porov. S. GIROLAMO, Ep. 48, 15 {PL 22, 506}, in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 47). V Miláne svätý Ambróz sa celou svojou autoritou snažil presvedčiť veriacich, aby prijímali Eucharistiu každý deň, pretože nie on, ale »samotná Cirkev povzbudzuje veriacich k tomuto prijímaniu tak ozdravujúcemu pre dušu.« (S. AMBROGIO, De myst., 9, 58 {PL 16, 408}, in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 48). V Afrike svätý Augustín sväté prijímanie naliehavo odporúča svojim poslucháčom (porov. S. AGOSTINO, Sermo, 57, 5 {PL 38, 389}, in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 48), samozrejme pod podmienkou, že nemajú na duši ťažký hriech (porov. S. AGOSTINO, Ep. 54, c. 2, 3 {PL 33, 200-201}, in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 48)“ (Koleják, M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 62).
Takáto prax bola bežná nielen na kresťanskom Západe, ale aj na Východe, ako to dosvedčujú „Origenes, svätý Cyril Alexandrijský a svätý Ján Chryzostom, ktorý podnecuje kresťanov prijímať Eucharistiu každý deň. (porov. S. GIOVANNI CRISOSTOMO, Hom. de b. Philogonio, 4 {PG47, 755}, in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 48)“ (Koleják, M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 62).
Keďže sa frekvencia slávenia Eucharistie zvyšovala, a súčasne vzrastala obava z možného zneužitia a nedostatočnej úcty ku sviatosti, dochádza v 5. až 6. storočí k zániku domáceho prijímania. Toto sa však netýkalo kláštorov, v ktorých nebol žiaden kňaz na slávenie Eucharistie (porov. Kunzler, M.: Liturgia Cirkvi, s. 328).
Spočiatku prijímali všetci veriaci, avšak koncom kresťanského staroveku začalo pribúdať veriacich, ktorí nepristupovali k svätému prijímaniu na každej svätej omši. Rátalo sa s tým, že neprijímajúci veriaci opustia eucharistické zhromaždenie predčasne (porov. Caban, P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku, s. 102).
V tomto období však dochádza aj k škodlivým javom v eucharistickej praxi, ktoré mali za následok výrazný pokles frekvencie pristupovania k svätému prijímaniu. Nezdravo puritánsky prístup zbytočne pripravoval veriacich o nebeský pokrm a pričinil sa o nežiaduci pokles počtu svätých prijímaní. Stále rigoróznejšie nariadenia napáchali v Cirkvi viac škody ako úžitku.
Zasahovali tak do „vnútorného života (pripodobenie sa Kristovmu životu), ako aj vonkajšieho (zrieknutie sa manželského života, čo predpísal Hieronym {porov. S. GIROLAMO, Adv. Jovin., 1, 7 (PL 23, 205), in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 48}; pre ženy bola prekážkou prijímania aj menštruácia {porov. DIONIGI DI ALESSANDRIA, Ep. ad Basilidem, 2, (PG 10, 1.283), in G. DE ROSA, Li amò sino alla fine, Torino 2004, s. 48}). Niektoré nariadenia sa teda odvolávali na starozákonné predpisy obradnej čistoty. Aj povinnosť spovedať sa u vlastného farára, okrem mimoriadnych prípadov, ktorá platila počas celého stredoveku, nebola priaznivá pre časté pristupovanie k Eucharistii (porov. A. SANTANTONI, L’ Eucaristia, in T. GOFFI – G. PIANA {edd. }, Corso di morale. Liturgia. Etica della religiosità, Brescia 1995, s. 180). Všetky spomínané nariadenia boli prakticky zdôrazňované počas celého stredoveku“ (Koleják, M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 63).
V 10. storočí dospela situácia do takého štádia, že sa považovalo za veľa už dôstojné prijímanie u veriaceho aspoň raz v roku. Výnimkou boli kláštory, v ktorých sa udržalo častejšie prijímanie každú nedeľu, dokonca aj v iných dňoch týždňa. Boli podniknuté mnohé kroky k náprave nežiaducej situácie, avšak bez väčšieho úspechu. Miestne synody i jednotliví biskupi sa usilovali zabezpečiť sväté prijímanie aspoň raz za mesiac, ale ani v tom neuspeli (porov. Koleják, M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 63).
Synoda v Agde v roku 506 (dnešné Francúzsko) nariadila, aby veriaci prijímali aspoň trikrát v roku (na Vianoce, Veľkú noc a Turíce). Synoda v Cáchach sa snažila prinútiť veriacich pristupovať k svätému prijímaniu aspoň počas pôstnych nedelí. Bez úspechu. Napokon IV. Lateránsky koncil roku 1214 nariadil veriacim minimálne jedno prijímanie ročne, ku ktorému majú pristúpiť vo Veľkonočnom období. Tento príkaz je platný dodnes. Len v kláštoroch zostalo zachované aj v ranom stredoveku nedeľné prijímanie. Laickí bratia sa však museli uskromniť, „napríklad v horlivom kláštore Camaldoli mohli pristupovať k sv. prijímaniu len štyri razy do roka. Svätý kráľ Ľudovít IX. prijímal šesťkrát do roka“ (Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 120).
Príčin tohto nežiaduceho vývoja bolo viac. Úpadok v eucharistickej praxi sa najviac prejavoval v oblastiach, v ktorých sa v boji proti arianizmu  jednostranne prízvukovalo božstvo Ježiša Krista a minimálne sa zdôrazňovalo Kristovo človečenstvo. Ariáni totiž popierali božstvo Ježiša Krista a tým spôsobovali Cirkvi nenapraviteľné škody. V oblastiach Východu a v galských krajoch priveľmi zdôrazňovali Krista ako Boha a minimálne mysleli na Krista ako človeka a prostredníka. Došlo k prehnanej bázni pred Najsvätejším, Silným, Bohom. Eucharistia sa považovala za mysterium tremendum, teda za tajomstvo, pred ktorým je nutné sa triasť. A tak malo čoraz menej veriacich odvahu pristupovať k Eucharistii. Podmienky pristupovania k svätému prijímaniu boli stále rigoróznejšie. Sprísnil sa pôstny poriadok pred pristupovaním k Sviatosti oltárnej. Synoda v Coventry v roku 1237 dokonca požadovala poltýždenný pôst pred sv. prijímaním. Už od 10. storočia sa čoraz naliehavejšie vyžadovala spoveď pred každým svätým prijímaním. Problémom bol aj nedostatočný počet farností a teda dušpastierska činnosť v mnohých prípadoch stagnovala.
Prax zriedkavého prijímania veriacimi sa zvykla v stredoveku zdôvodňovať tvrdením, že celebrant vlastne zástupným spôsobom prijíma za všetkých prítomných veriacich. Na konci 12. storočia zaznamenávame v Cirkvi nárast úcty k Najsvätejšej sviatosti (porov. Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 120).
Aj keď nechýbala hlboká úcta k liturgii, nežiaduce boli prepiate, poverčivé predstavy o vplyvoch omše, alebo o náhrade za sväté prijímanie pohľadom na konsekrovanú hostiu. Išlo o takzvanú eleváciu, teda akési „prijímanie pohľadom, očami“ (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 110).
V 13. storočí zaznamenáva Cirkev stále živší „zvyk prijímať za druhých, aj za zosnulých. Koncom stredoveku nastupuje nové nadšenie za prijímanie Eucharistie. Sv. Bernardín (+ 1444) v Padove v Pôstnom období vo svojich kázňach sa často vracal k téme svätého prijímania a veriacim odporúčal, aby okrem veľkonočného prijímania prijímali na hlavné sviatky verejne a vo vlastných farnostiach“ (Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 120).
Tridentský koncil veľmi dôrazne vyzýval, „aby pri každej omši prítomní veriaci prijímali Eucharistiu nielen duchovne, ale aj sviatostne, aby im tak vzišiel hojnejší úžitok z tejto najsvätejšej obety“ (Tridentský koncil, sessio XXIl, Doctrina de sacrificio Missae, can. 6).
Je priam neuveriteľné, ako málo sa tento dekrét uplatňoval po koncile v praktickom živote Katolíckej cirkvi. Potridentské obdobie neprialo častému svätému prijímaniu veriacich. Eucharistický rozmer religiózneho života miliónov katolíkov ohrozovali rôzne prekážky, predovšetkým rozmáhajúci sa protestantizmus, antireligiózny racionalizmus a jansenizmus, ktorý prehnaným zdôrazňovaním ľudskej nehodnosti pred Bohom odrádzal veriacich od svätého prijímania a vzďaľoval ich tak od Božej lásky. Našli sa však aj významné osobnosti Cirkvi, nabádajúce k častejšiemu svätému prijímaniu, predovšetkým svätá Margita Alacoque (+ 1690), ktorá na základe žiadostí samého Ježiša Krista počas súkromných zjavení vrelo odporúčala sväté prijímanie na prvé piatky mesiacov. K zvýšeniu frekvencií pristupovania k svätému prijímaniu prispel aj pápež Pius IX. ustanovením sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v roku 1856 a pápež Lev XIII. v roku 1899 zasvätením celého sveta Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu (porov. Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 120–121).
Napriek všetkým snahám zvýšiť frekvenciu prijímania veriacich sa však situácia výrazne nezlepšila a veriaci prijímali len niekoľkokrát v roku. V týchto dňoch sa sväté prijímanie neúmerne predlžovalo, preto sa z praktických dôvodov začalo rozdávať sväté prijímanie mimo svätej omše (porov. Kunzler, M.: Liturgia Cirkvi, s. 328).
Situácia sa začala pomaly meniť až od pontifikátu svätého Pia X., ktorý prostredníctvom dekrétu Sacra Tridentina Synodus z 20. decembra 1905 požadoval časté, ba dokonca každodenné sväté prijímanie veriacich (porov. Pius X.: Sacra Tridentina Synodus).
A pápež Pius XII. v encyklike Mediator Dei zdôrazňuje, že Matka Cirkev majúc záujem na tom, aby sme účinnejšie cítili v sebe ustavičný úžitok vykúpenia, „opakuje všetkým svojím synom pozvanie Krista Pána: »Vezmite a jedzte... toto robte na moju pamiatku« (1 Kor 11, 24)... Ba i náš nesmrteľný predchodca Benedikt XIV., aby sa lepšie a jasnejšie prejavila účasť veriacich na tej istej božskej obeti prijatím Eucharistie, chváli zbožnosť tých, ktorí nielen túžia sýtiť sa nebeským chlebom, keď sú prítomní na omšovej obeti, ale radšej chcú požívať hostie konsekrované v tej istej obeti, hoci, ako sám prehlasuje, sa zúčastníme opravdivej a skutočnej obeti aj keď sa jedná o eucharistický chlieb už predtým riadne konsekrovaný“ (Pius XII.: Mediator Dei, č. 117).
Cirkev už od Tridentského koncilu dôrazne požadovala od veriacich, aby v čo najväčšom počte pristupovali k svätému prijímaniu a to nielen duchovne, ale aj sviatostne! A od čias pápeža Benedikta XIV. Katolícka cirkev vyzýva veriacich, aby prednostne požívali hostie konsekrované v tej istej obeti.
Napriek všetkým snahám pápežov sa však zlozvyk hromadného podávania prijímania mimo svätej omše udržal až do liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile (porov. Kunzler, M.: Liturgia Cirkvi, s. 329).
Druhý vatikánsky koncil nadviazal na stáročné učenie Cirkvi a nastolil požiadavky na obnovenie hromadného pristupovania veriacich k svätému prijímaniu v zmysle učenia Tridentského koncilu, ako aj snáh rímskych pápežov pred Druhým vatikánskym koncilom, predovšetkým sv. Pia X. a pápeža Pia XII. Napokon až liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile vrátila svätému prijímaniu veriacich dôstojné miesto v liturgii a odstránila deformácie z minulosti.
V predkoncilových misáloch tradičnej latinskej omše bolo prijímanie Najsvätejšej sviatosti kňaza oddelené od svätého prijímania veriacich. Bolo tu sväté prijímanie kňaza, na ktoré sa kládol veľký dôraz, kým sväté prijímanie veriacich bolo lenakýsi prívesok, ktorý stojí mimo samotnú omšu(Druhý confiteor – ano či ne?).
Takáto zdeformovaná eucharistická prax však dodnes pretrváva u ultrakonzervatívnych katolíkov, ako nás o tom presviedčajú ich blogy. Toto je však relikt minulosti, neprijateľný pre katolíka súčasnej doby, pretože vytváral bariéru medzi kňazom a veriacimi a navyše diskriminoval veriacich.
Pokoncilová liturgická reforma tento nežiaduci stav odstránila a „obnovená liturgia spája prijímanie kňaza s prijímaním veriacich. Kňaz prijíma hostiu konsekrovanú v tej istej omši; k plnosti znaku obete svätej omše sa žiada, aby aj veriaci prijímali z hostií konsekrovaných v tej istej omši a aby prijímali aj z kalicha“ (Malý, V.: Slávenie svätej omše, s. 149).
Tým, že ultrakonzervatívni katolíci ignorujú sväté prijímanie veriacich ako dôležitú súčasť svätej omše, porušujú stáročné učenie Katolíckej cirkvi, hoci práve oni sa oháňajú tým, že údajne len oni sú pravoverní katolíci, ktorí majú monopol na katolícku pravovernosť. Odporujú dokonca slovám samotného Pána Ježiša: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 53–56).
Obnovená liturgia pozdvihla úroveň svätého prijímania veriacich a urobila z neho veľké dobrodenie pre veriacich katolíkov. V prvotnej Cirkvi „bolo nemysliteľné, aby sa veriaci zúčastňovali na svätej omši bez toho, aby prijímali Eucharistiu, lebo vzdialenie sa od Eucharistie znamenalo vzdialenie sa od spásy. Až od 6. storočia sa ujal zvyk zúčastniť sa na svätej omši viac-menej ako diváci. Učenie koncilov, Tridentského a Druhého vatikánskeho, a pápežov, počnúc od Pia X., poukazovalo na potrebu častého (najlepšie každodenného) pristupovania k svätému prijímaniu. Toto učenie sa stretlo s nadšeným prijatím zo strany veriacich milujúcich Vykupiteľa. Netreba sa báť toto učenie v plnej sile predkladať dnešným veriacim. Ak by sme sa odvážili odporúčať iba občasné prijímanie (raz za týždeň, či mesiac), mohlo by to viesť k ochabnutiu horlivosti. Práve táto doba násilnej sekularizácie, ktorá vedie do prázdnoty a straty zmyslu života, si vyžaduje od kresťanov zatiahnuť na hlbinu, aby mohli byť svetlom sveta (porov. Mt 5, 14)“ (Koleják, M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi, s. 70).
Toto je však len jedna strana mince. Musíme však vidieť aj jej druhú stranu, ktorá je zdrojom starostí verných pastierov Katolíckej cirkvi. V niektorých oblastiach, predovšetkým vo vyspelých krajinách Západu, sa z hromadného pristupovania veriacich k Eucharistii stal povrchný konformizmus. Mnohí katolíci čoraz viac ignorujú častú spoveď a prichádzajú na sväté prijímanie v stave ťažkého hriechu. Katolícka cirkev musí omnoho intenzívnejšie ako doposiaľ zdôrazňovať pri každej možnej príležitosti nevyhnutnosť čo najčastejšieho pristupovania k Sviatosti pokánia. Je potrebné znovu a znovu pripomínať slova Svätého písma, že ak niekto je a pije telo a krv Pána na obetnej hostine svätej omše v stave ťažkého hriechu, „ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11, 29).
Priam ideálny vzor spojenia Sviatosti zmierenia a Najsvätejšej sviatosti oltárnej pre dnešný svet nachádzame v Medžugorí. Milióny pútnikov z celého sveta tu pristupujú k svätému prijímaniu. Odkedy sa vedú štatistiky, teda od roku 1986, pristúpilo k svätému prijímaniu vyše 37 miliónov pútnikov. Najväčším zázrakom Medžugoria je však osobná spoveď. Ľudia, ktorí tridsať, štyridsať, možno aj viac rokov neboli na svätej spovedi a boli len formálnymi katolíkmi, prichádzajú do Medžugoria, aby sa tu obrátili. Medžugorie je spovednicou tak ťažko skúšaného sveta. Po svätej spovedi pristupujú očistení veriaci k Eucharistii. Je to premodlené, milostivé miesto, na ktorom sa uskutočnili milióny osobných spovedí, na ktorom zazneli milióny ružencov, milióny úprimných modlitieb a rozdali sa milióny Eucharistií (porov. Dučák, K.: Biskup a Medžugorie {2}).
Podľa svedkov tu v niektorých dňoch spovedá až 100 kňazov. Medžugorie je nádej sveta. Gospa tu pozýva celý svet, aby sa sýtil telom a krvou jej najsvätejšieho Syna a takto posilnený čelil hrozbám diabla, ktorý podniká zúfalé útoky v záujme ovládnutia sveta.
Pristupujme teda s vrúcnou vďačnosťou čo najčastejšie, ale len s čistou dušou, nezaťaženou smrteľným hriechom, k svätému prijímaniu. Tak nech nám Boh pomáha!

Karol Dučák

PREVZATÉ Z:

Použitá literatúra:
1. Caban, P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013. ISBN 978-80-7450-074-9. 136 s.
2. Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. 152 s. ISBN 978-80-7162-802-6.
3. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. 847 s. ISBN 978-80-7162-738-8.
4. Denzinger, H. – Schönmetzer, A.: Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1965.
5. Druhý confiteor – ano či ne? In: Krása liturgie. Dostupné na internete: krasaliturgie.cz.
6. Dučák, K.: Biskup a Medžugorie (2). Časť druhá: Argumenty. In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com.
7. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 4. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2004. 918 s. ISBN 80-7162-514-0.
8. Każdy potrzebuje Komunii Świętej. 50 cytatów na temat Eucharystii. In: PCh24.pl. Dostupné na internete: pch24.pl.
9. Kódex kanonického práva, latinsko-slovenské vydanie. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1996. 893 s. ISBN 80-7162-061-0.
10. Koleják, M.: Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi. In: Culmen et fons. Aktuálny výskum v oblasti posvätnej liturgie na Slovensku. 1. vydanie. Ružomberok: VERBUM 2013. ISBN 978-80-561-0095-0. Dostupné na internete: ktfke.sk, s. 6172.
11. Kunzler, M.: Liturgia Cirkvi. Prešov: Petra, 2009. 540 s. ISBN 978-80-8099-038-1.
12. Malý, V.: Slávenie svätej omše. 185 s. Dostupné na internete: gloria.tv.  
13. Pius X.: Sacra Tridentina Synodus, 20. december 1905. In: ASS 38 (1905), s. 400–409.
14. Pius XII.: Mediator Dei, 20. november 1947. In: AAS 39 (1947), s. 521–595.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.