Len ísť a hlavu neskloniť

Martin Lacko (zost.): Z vojny proti boľševizmu (1941–1944) Verše
OZ Múzeum ozbrojených zložiek 1939–1945, Partizánske, 2019

„Aj život prúdi vo vlnách neistoty
zmierajú sny a padajú temna pŕšky
koľko hviezd čistých a koľko nemej psoty
do Večna letí cez vesmírne dĺžky“

(Julo D. Košický: Mesto s vranami)

Obdobie 1. Slovenskej republiky patrí k najviac deformovaným úsekom našich národných dejín. Ideologické tlaky boli a sú silné. Stále sa preto nevieme medzi sebou dohodnúť, stále je dosť takých, ktorí nechcú, aby sme sa na minulosť dívali vlastnými očami.

Historik Martin Lacko (*1976) sa systematicky zaoberá uvedenou problematikou. Venoval jej množstvo článkov, odborných statí a knižných publikácií (za všetky spomeňme aspoň tri monografie: Slovenská republika 1939–1945, Slovenské národné povstanie 1944, Slovenskí generáli 1939–1945). Do tohto okruhu spadá i zbierka vojenskej a vlasteneckej poézie Z vojny proti boľševizmu, ktorej je zostavovateľom. Zbierka obsahuje básne súvisiace s účasťou Slovákov v protisovietskom (protiboľševickom) ťažení, teda s bojmi na východnom fronte druhej svetovej vojny.

Zostavovateľ v úvodnom slove konštatuje, že Slovensko sa po Mníchovskej dohode v roku 1938 a čachroch vtedajších európskych mocností ocitlo v mocenskej sfére Nemecka. Slováci si vytvorili vlastný štát, čím sa vyhli údelu okupácie a násilného rozdelenia. Bola to veľká skúška životaschopnosti v krajne nepriaznivých podmienkach. Nový štát sa formoval takpovediac za pochodu – patrilo k tomu i vybudovanie vlastných ozbrojených síl, čo sa za niekoľko mesiacov podarilo. Mladú slovenskú armádu čakalo hneď niekoľko vážnych úloh, tá najťažšia prišla po vypuknutí nemecko-sovietskej vojny: „Ako malý spojenec sa tejto vojny musela zúčastniť aj Slovenská republika. (...) Tak sa Slováci v uniformách ocitli na širokých pláňach Haliče, Ukrajiny i južného Ruska až po Kaukaz“ (s. 11–12).

Výsledok vojny a pomery v obnovenom Československu, keď sa moci chopili komunisti a zaviedli totalitu, spôsobili zatlačenie tejto stránky dejín do zakázaného pásma. Ako píše Martin Lacko: „Slovenskí vojaci nielenže nemohli o svojich skúsenostiach verejne hovoriť, ale mnohí boli za svoju vojenskú účasť postihovaní, ba i prenasledovaní či súdení. Samotná príslušnosť k ozbrojeným zložkám – do ktorých sa dostali na základe povolávacieho rozkazu – im bola po zvyšok života ‚kádrovou vadou‘. (...) Vrcholom cynizmu československého štátu bolo, že na pomníky či pamätné tabule sa nesmeli uvádzať mená obetí zo slovenských ozbrojených zložiek“ (s. 13).

Publikácia približuje spomínané historické udalosti nevšedným spôsobom, cez prizmu poézie, prostredníctvom veršov, ktoré napísali slovenskí autori, zväčša priami účastníci bojov. Dá sa predpokladať, že nebolo jednoduché vyhľadať a zozbierať básne roztrúsené v dobových armádnych aj iných novinách a časopisoch, v knižných zbierkach, v exilových periodikách, ale aj v súkromných denníkoch a rukopisných pozostalostiach. Kniha pritom obsahuje bezmála 150 básní z pera približne štyroch desiatok autorov (jedinou ženskou autorkou je Zlatica Vincúrová-Solivajsová).

Knižný súbor pozostáva z troch častí. V prvej sú uvedené verše vtedy už známych básnikov (Ján Haranta, Vojtech Mihálik, Štefan Žáry a iní), druhú časť vypĺňa jedna ucelená zbierka z roku 1942, ktorej všetky básne sa týkajú východného frontu (Rudolf Dilong: Vojna) a tretia časť prináša verše prevažne neprofesionálnych, respektíve anonymných či nezistených autorov.

Počet zozbieraných básní je v istom zmysle udivujúci, ale pri hlbšom pohľade neprekvapuje. Vojnové udalosti, najmä ak boli priamo prežívané, prirodzene hýbali ľudským vedomím a vyvolávali potrebu nejako sa s nimi vyrovnať, očistne vyjadriť city a myšlienky, nálady a predstavy, a to aj básnickou rečou; veď práve silné zážitky a vnútorné hnutia sú bohatým žriedlom poézie. Je tu však i ďalší faktor: hovoríme o období veľkého vzopätia a entuziazmu, napriek všetkým ťažkostiam, problémom i tragédiám. Väčšina Slovákov vnímala vznik vlastného štátu ako výzvu a príležitosť. Hoci bola vojna, mnoho sa budovalo, mnoho sa spravilo, aj v oblasti kultúry – na ilustráciu stačí hádam uviesť, že v roku 1942 vychádzalo na Slovensku šesť denníkov, 34 týždenníkov, 36 dvojtýždenníkov, 96 mesačníkov a 196 iných periodík.

Zostavovateľ nezohľadňoval prioritne literárno-estetické kritériá, šlo mu hlavne o dokumentárnu hodnotu, zrejme preto ponechal texty v pôvodnej pravopisnej podobe a vždy uvádza zdroj, z ktorého tú-ktorú báseň prevzal. V jednom zväzku sa stretávajú básne umelecky zrelé i básne na nižšej literárnej úrovni, ale každá svojím spôsobom vypovedá o niečom mimoriadnom, lebo najväčšia vojnová kataklizma v doterajších dejinách ľudstva naozaj mimoriadne zasiahla do života miliónov ľudí (aj keď v prípade Slovákov platí, že horšia bola prvá svetová vojna).

Z básní vyplýva, že slovenskí vojaci brali svoju účasť vo vojne ako vlasteneckú povinnosť, nie ako boj proti bratskému slovanskému národu, ale ako boj proti boľševizmu, boľševikom, „červeným katom“ (s. 218). Vo veršoch nachádzame slová o odvahe a odhodlaní, ale tiež o smútku a obavách, prelínajú sa v nich úzkosti, nádeje, motívy národného bytia a spoločenskej zodpovednosti, motívy osobných túžob a očakávaní. V ťažkých chvíľach prichádza poznanie: „Len tu som pochopil, / čo vojna znamená, / že tu sú na kríži  / rozpiate ramená“ (Ján Okáľ: Prisahám).

Vojna je nemilosrdná, nehľadí na človeka. Hranica medzi životom a smrťou sa stenčuje: „Vojačku len tak odchádzaš / tak ako by si spadol / a ostal ležať / vojačku spi spi“ (Rudolf Dilong: Pohreb v poli). A v básni Na poctu zbraň!, ktorú autor Jozef Varinský venoval padlým hrdinom, čítame: „Vám slzy nepatria, vy slzy nechcete / len kytku spomienok...“ Osud býva často nevyspytateľný, vrhá človeka do víru udalostí, vedie ho alebo vlečie až na koniec cesty. Niekedy sa z básnika stáva bojovník a z bojovníka básnik. Ale človek by za žiadnych okolností nemal zradiť sám seba a svoje presvedčenie, ako o tom vypovedá Tóno Juriga v básni Vojak:

„Len ísť a hlavu neskloniť
a vidieť cestu jednu.
Tie diaľky chlapa nezronia.
A ruže nevyblednú.“

Ján Maršálek

::

Odporúčané:

Svetlá a tiene

K zrodu slovenskej štátnosti

Dr. Jozef Tiso v pamäti národa

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!