Františkánsky kostol v Skalici

Ľudovít Košík

Príchod františkánov do Skalice, ako aj stavba ich kostola, sa zvyčajne spája s rokom 1467, no sú aj iné predpoklady, že prišli do Skalice skôr a kostol bol spočiatku využívaný niektorou inou rehoľou. Kostol Panny Márie Sedembolestnej bol posvätený 21. novembra 1484 Andrejom Brnenským, generálnym vikárom olomouckého arcibiskupa, titulárnym biskupom nikopolským. Vtedy v ňom okrem hlavného oltára boli ešte štyri oltáre: oltár sv. Ivana, oltár Najsvätejšej sviatosti oltárnej, oltár sv. Františka a oltár Narodenia Panny Márie.

Kostol si zachoval gotický charakter. V presbytériu sa zachovala bohatá gotická sieťová klenba s dva razy vyžľabenými klinovými rebrami. Rebrá na klenbe spájajú erby dobrodincov kláštora. Loď kostola je zaklenutá barokovou valenou klenbou a lunetami, ktorú delia klenbové pásy na štyri polia. Pásy dopadajú na rímsové hlavice nástenných polopilierov. Okná v lodi sú barokové. Kaplnka Lurdskej Panny Márie má tri polia barokovej krížovej klenby, spočívajúce na rímsach nástenných pilastrov. Vstupný portál je neskorogotický, sedlový s pretínavými prútmi, má bohato profilované ostenie s prútmi hruškovej profilácie.

V rokoch 1646–55 opravovali kláštor i kostol a v roku 1693 kostol rozšírili. V roku 1707 renovovali kaplnku, v ktorej bol obraz Panny Márie, pokladaný za zázračný, z Budína, ktorý sa podarilo zachrániť pred príchodom Turkov. Po požiari 25. septembra 1729, ktorému padol za obeť aj kostol a kláštor františkánov, trvalo dlho, kým obe stavby opravili a kláštor rozšírili o nové krídlo. Z pôvodného zariadenia kostola sa nič nezachovalo, terajšie vybavenie pochádza z 18. storočia. Mnohé práce na vnútornom zariadení kostola uskutočňovali tamojší frátri a terciári.

Oltár bol v roku 1954 údajne zo statických dôvodov rozobraný, dnes sú z neho už len plastiky sv. Joachima, sv. Anny, sv. Františka z Assisi a sv. Antona Paduánskeho, ktoré boli použité vo voľnom zoskupení na novej oltárnej architektúre, keďže bol zrušený priestor za hlavným oltárom. Bočné oltáre sa zachovali.

Kazateľnica, typická pre františkánske kostoly, je z roku 1762 – s bohatou reliéfnou a plastickou polychrómovanou drevorezbou. Na vrchole zemegule stojí sv. Anton z Padovy. Spodnú časť striešky vypĺňajú putti so symbolmi Viery, Nádeje, Lásky a morské živočíchy, ktoré pripomínajú scénu svätcovej kázne rybám. Na parapete rečniska sú tri viacfigurálne reliéfy v okrajovom orámovaní, znázorňujú zázraky sv. Antona z Padovy, ktoré vzájomne oddeľujú putti so symbolmi štyroch evanjelistov a knihami s príslušnými citátmi na otvorených stranách. Jej polychrómovanie bolo dokončené v roku 1763. 

Obrazy krížovej cesty sú od Konráda Švestku z konca 19. storočia. Na veži sú štyri zvony z roku 1928. Bočná kaplnka je zasvätená po úpravách v roku 1954 Panne Márii Lurdskej, je v nej umiestnený aj Boží hrob. Pred úpravou to bola kaplnka sv. Vendelína. Kalvária v bočnej prístavbe je z rokov 1705–1710. Kríž pred kostolom je z roku 1746. Oltáre renovoval Konrád Švestka v rokoch 1860–1865, keď pôsobil v skalickom kláštore.

Veľkú renováciu kláštora začali františkáni v roku 1898 a renováciu ukončili v roku 1902. Kostol bol renovovaný aj v roku 1948. Naposledy bol kostol renovovaný za pôsobenia skalického farára Jána Kučeríka v rokoch 1993–1996, keď sa uskutočnil aj výskum krýpt pod kostolom.

Ľudovít Košík

::

Súvisiaci článok: Nútený odchod františkánov zo Skalice

::

Použitá literatúra:

Peter Brezina: Harmonizujúce dielo františkánov v Skalici v 15.–21. storočí; Ateliér knihy, Mokrý Háj, 2012

Martin Hoferka: Františkáni v Skalici – duchovný a kultúrny odkaz; Záhorie, 1/2016

Viera Luxová: Sochárska výzdoba františkánskeho kostola v Skalici; Ars, 32/1999

Skalica – monografia; Záhorské múzeum, 2014