10. júna 2020

Privatizácia Slovenských elektrární – memento neoliberalizmu na Slovensku

Karol Dučák

Z úst súčasných koaličných politikov neraz počujeme reči o tom, že SMER-SD je najväčší vinník devastácie slovenskej ekonomiky a jej neradostnej situácie v súčasnosti. Lenže pravda ani zďaleka nie je taká jednofarebná, ako nám ju predostiera súčasná vládna koalícia, a ľudia na Slovensku majú právo poznať skutočnú, politickými motiváciami nezdeformovanú pravdu.
Veci sa totiž majú tak, že omnoho viac ako dvanásť rokov smeráckych vlád poškodili ekonomiku SR zástancovia neoliberalizmu, ktorí už pred nástupom Roberta Fica k moci pripravili tento štát o vyše 300 miliárd eur. Za každú cenu sa snažili ožobráčiť ľud Slovenska o špičkové štátne podniky, ktoré obyvatelia krajiny budovali celé desaťročia pred rokom 1989.
Tvrdeniami, že štát je zlý vlastník a že je nevyhnutné za každú cenu rozpredať národné bohatstvo Slovenska do súkromných rúk, ospravedlňovali divokú privatizáciu s často katastrofálnymi následkami. Jedným z takýchto obludných kšeftov sa stala zbabraná privatizácia podniku Slovenské elektrárne a. s. (skratka SE), ktorého súčasťou boli aj Jadrové elektrárne Mochovce.

Keď mal v roku 2004 Pavol Rusko, vtedajší minister hospodárstva Dzurindovej vlády, na výber z troch záujemcov o kúpu majoritného podielu akcií SE, rozhodol sa preferovať taliansky Enel. Zámerne odsunul do pozadia ďalších záujemcov – český ČEZ a ruský RAO UES. Svoje rozhodnutie odôvodnil argumentom, že Enel je na rozdiel od českého a ruského záujemcu v súkromných rukách a teda bude spoľahlivejším vlastníkom elektrární na Slovensku ako ostatní záujemcovia o privatizáciu. Presne v duchu presvedčenia zástancov neoliberalizmu, ktorí sa štátnych podnikov obávali ako čert kríža. S ministrovým rozhodnutím sa stotožnila aj privatizačná komisia a tak bolo o veci rozhodnuté. Pritom paradoxom je, že aj Enel bol v čase svojho vzniku v roku 1962 štátnym podnikom, ktorý bol privatizovaný až v roku 1999, a dnes v ňom taliansky štát vlastní 25,5 percenta akcií.
Keďže však v dobe privatizácie už bol Enel súkromným podnikom, zatiaľ čo jeho konkurenti boli v štátnych rukách, Pavol Rusko i privatizačná komisia uprednostnili talianskeho záujemcu. Pritom došlo k zmene pôvodného zámeru predať len 49 percent akcií SE a namiesto toho padlo v hrubom rozpore so záujmami Slovenskej republiky rozhodnutie predať až 66 percent akcií privatizovanej spoločnosti.
Dňa 17. februára 2005 boli v Bratislave oficiálne podpísané transakčné dokumenty, na ktorých základe talianska spoločnosť Enel získala 66 percent akcií SE. Za SR dokumenty podpísal vtedajší minister hospodárstva Pavol Rusko, za spoločnosť Enel jej generálny riaditeľ Paolo Scaroni. Následne potom v marci 2006 Štátny podnik Vodohospodárska výstavba (VHV) a SE podpísali zmluvu o prevádzke VEG (Vodná elektráreň Gabčíkovo), ktorou došlo k prevodu VEG na SE. Na základe tejto zmluvy malo SE každoročne plynúť 35 percent príjmov z výroby a predaja elektrickej energie vyrobenej v Gabčíkove a zvyšných 65 percent príjmov VHV.
Škandalózna privatizácia sa však skončila veľkým fiaskom. Vláda totiž bola pri privatizácii vedená mylným predpokladom, že zisk  SE v rokoch 2006–2010 bude predstavovať približne 100 miliónov eur. Skutočný zisk v uvedenom období po zdražení elektriny bol však až takmer desaťnásobne vyšší (973 miliónov eur). Najhoršie na celej veci je, že Dzurindova vláda napriek tomu, že predpokladala nárast cien elektriny, nezvýšila pôvodnú privatizačnú cenu na základe zvýšenia príjmov privatizovanej spoločnosti a tým poškodila Slovenskú republiku. Pôvodná privatizačná cena nebola zvýšená ani dodatočne, aj keď o výraznom zvýšení príjmov SE mala informácie tak slovenská vláda ako aj taliansky Enel.
V tejto súvislosti polícia zriadila špeciálny tím, ktorý mal vyšetrovať, či nebol majetok elektrární v čase predaja úmyselne podhodnotený. Taliani totiž po privatizácii majetok spoločnosti opätovne precenili a dopracovali sa k hodnote majetku neporovnateľne vyššej ako v dobe privatizácie. V roku 2014 došlo k policajnej razii v sídle spoločnosti, pri ktorej boli zaistené viaceré dokumenty z čias privatizácie. V nasledujúcom roku Úrad špeciálnej prokuratúry, dozorujúci celú záležitosť, uviedol, že údajne neznámy páchateľ, vedený úmyslom spôsobiť štátu škodu, zámerne vykonal vo vedení účtovníctva účelové operácie, ktorých konečným výsledkom bolo zníženie hodnoty vlastného imania SE o vyše 12 miliárd slovenských korún, a toto zásadne ovplyvnilo proces odplatného prevodu 66 percent akcií elektrární. Škoda, ktorú utrpel štát, údajne presiahla 200 miliónov eur. Boli síce obvinení dvaja bývalí manažéri, ale v auguste 2019 dnes už bývalý námestník generálneho prokurátora Peter Šufliarsky uznesením zrušil ich obvinenia. Vec sa mala znovu vyšetrovať, no doposiaľ nie sú známe výsledky. Dodnes nie je štát vysporiadaný so spoločnosťou Enel a to je zdroj nemalých problémov slovenskej energetiky.
Týchto problémov v zbabranej privatizácii SE však bolo viac. Najväčšie nastali pri dostavbe 3. a 4. bloku JE Mochovce, ku ktorej sa Enel zaviazal. Talianska spoločnosť totiž nemala skúsenosti v oblasti veľkých investičných celkov v jadrovej energetike. Vlastne sa na Slovensku učila a zbierala skúsenosti. Uvedené mochovské bloky mali už dávno vyrábať elektrinu, avšak ich dostavba viazne. A tak sa JE Mochovce stali varovným mementom neoliberalizmu na Slovensku. Slovensko dodnes dopláca na rozhodnutie Pavla Ruska i privatizačnej komisie za každú cenu predať SE do súkromných rúk.
Boj neoliberálnych ekonómov proti štátnym podnikom zdevastoval národné ekonomiky mnohých, predovšetkým ekonomicky menej vyspelých štátov. V očiach neoliberálov ako je Ivan Mikloš bol štát div nie kriminálny element, ktorý okrádal obyvateľov vlastnej krajiny. Lenže štát nie je nejakou mystifikáciou. Štát sme my všetci. Aj Ivan Mikloš bol súčasťou štátu. Kriminalizácia štátu je kontraproduktívna rovnako ako opačný extrém – glorifikácia štátu.
Práve v krízových situáciách, aká je aj dnes na Slovensku, sa ukazuje, aký veľký je význam štátu. Je to štát, ktorý v časoch hospodárskych kríz musí ťahať ekonomiku do pozitívnych čísel. Ukázalo sa to napríklad v roku 1933, keď americký prezident Roosevelt zaviedol svoj legendárny program New Deal. Ťažká hospodárska kríza v rokoch 1929–1933 zanechala v USA 14 miliónov nezamestnaných. V tejto nezávideniahodnej situácii americký prezident presadil rozsiahly program verejných prác. Ich spektrum bolo široké: výstavba elektrární, plynární, prístavov, letísk, mostov, verejných budov, nemocníc, priehrad, ciest a železníc, ale aj obytných budov.
Dnes stojí Slovensko pred rovnakou voľbou. Aj my potrebujeme rozsiahly program verejných prác: predovšetkým výstavbu ciest, diaľnic, ale aj štátnych nájomných bytov. Pandémia Covid-19 teda môže – paradoxne – priniesť aj isté pozitíva.

A ČO TAK PROGRESÍVNE DANE AKO V DÁNSKU ČI RAKÚSKU?
Štát musí zasiahnuť a prerozdeliť bohatstvo - je nevyhnutné dramaticky zvýšiť dane pre najbohatších a naopak, znížiť ich pre chudobnejších.
Toto je historická šanca nastaviť na Slovensku také progresívne dane, aké majú v tých najúspešnejších štátoch na svete. O tomto má byť ľavica - o prerozdeľovaní bohatstva a solidarite so slabšími.
Toto je ideálny čas tlačiť na zmenu pomeru medzi ziskami a odmenou za prácu - posilniť odbory a zdvíhať minimálnu mzdu.
SILNÝ ŠTÁT A POZDVIHNÚŤ DRUŽSTVÁ
Je najvyšší čas prestať sa spoliehať na nadnárodné korporácie, ktoré svoj zisk aj tak vyťahujú zo Slovenska do domovských krajín.
Štát musí kľúčové sektory ekonomiky dostať pod svoju kontrolu a podporiť domácich malých a stredných podnikateľov.
V prvom rade - družstvá a sociálne podniky. Nezamestnanosť bude rásť a toto je ten najférovejší spôsob, ako pomôcť ľuďom a slovenskej ekonomike.
SOCIÁLNY ŠTÁT NIE SÚ VYHODENÉ PENIAZE - ZVYŠUJÚ DOMÁCU KÚPYSCHOPNOSŤ
Kľúčom je aj naštartovanie domácej spotreby a na to slúžia keynesiánske opatrenia, o ktorých vždy hovoril Robert Fico. Sociálny štát a pomoc slabším, vrátane vyplatenia trinástych dôchodkov či zvyšovania minimálnej mzdy, to nie sú vyhodené peniaze.
Vďaka nim si môžu ľudia kupovať veci a rozhýbať slovenskú ekonomiku. Darmo sa budeme oháňať "modernosťou", o tomto vždy bola a bude sociálna demokracia a musí to byť naša alfa a omega.
GLOBALIZÁCIA KĽAKLA, MUSÍME MAŤ SUVERÉNNU EKONOMIKU
Toto všetko je len minimálny program - Slovensko musí začať pracovať na potravinovej sebestačnosti a vytvoriť víziu nezávislej ekonomiky, v ktorej nebudeme zotročení nadnárodnými korporáciami.
Globalizácia kľakla a Slovensko musí reagovať. Byť pripravené na ďalšie krízy a prestať sa hrať na maquiladoru pre nadnárodné koncerny. Musíme Slovensku vrátiť nielen politickú, ale aj ekonomickú suverenitu!
ŠTÁT AKO ZÁCHRANCA
Kľúčovú úlohu musí zohrať štát, nielen ako regulátor, ale aj ako vlastník, musíme zvažovať vytvorenie národných a družstevných bánk a sporiteľní, musíme viac plánovať a vrátiť štátu silné miesto v ekonomike. Inak krízu neprežijeme.
Áno, začiatok sú masívne verejné investície do projektov, ktoré môžu zlepšiť infraštruktúru, bytovú situáciu, ochranu prírody či regionálny rozvoj v strede a na východe Slovenska - toto všetko je prvou domácou úlohou.
DOĽAVA A SPOLOČNE!
Ale ľavica musí žiadať viac - masívne prerozdeľovanie od bohatých k chudobnejším, od nadnárodných molochov k našim malým výrobcom, musíme žiadať silné sociálne programy a silný štát v ekonomike.
Musíme ísť prudko doľava. Iná cesta nie je.
A menej sa venovať sebe a viac Slovensku. Viac robotníkom, dôchodcom, učiteľom, rodinám... Toto je ľavica. Toto je budúcnosť.
Karol Dučák
::
Súvisiace články:
::
Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.