28. augusta 2020

Bielorusko z iného pohľadu

 

Karol Dučák

Voľby v Bielorusku sú už pár týždňov za nami, no ešte stále neutíchajú s nimi spojené vášne. Neraz prehnané a neprijateľné. Až príliš často sú to vášne ľudí, ktorí problematiku Bieloruska detailne nepoznajú, alebo vášne ľudí, ktorí zámerne dezorientujú verejnosť nesprávnymi informáciami v snahe „majdanizovať“ konflikt na spôsob ukrajinského. Preto je dôležité ujasniť si najprv okolnosti, ktoré ku konfliktu viedli.

Na jednej strane je nevyhnutné konštatovať, že prezidentský systém v Bielorusku má výrazné autoritárske tendencie a prezident Lukašenko evidentne zneužíva nadmieru právomocí, ktoré mu politický systém krajiny poskytuje. Už len fakt, že Alexander Lukašenko je pri moci nepretržite od roku 1994, teda už vyše 26 rokov, nie je dobrým vysvedčením. Za tie roky Lukašenko koncentroval politickú moc v krajine do vlastných rúk, takže je ťažké vymenovať aspoň dvoch iných bieloruských politikov, ktorí by boli známi vo vlastnej krajine či zahraničí.

Hneď po svojom nástupe k moci Lukašenko bezohľadne zúčtoval so svojimi politickými protivníkmi. Kruto, nemilosrdne. Časť Lukašenkových protivníkov skončila vo väzení, časť odišla do exilu a ani v súčasnosti v Bielorusku neexistuje akcieschopná opozícia. Bielorusko nie je Ukrajina a táto krajina nie je zrelá na revolúciu. To je fakt!

Lukašenko sám riadi krajinu prostredníctvom prezidentských dekrétov. On menuje i odvoláva členov vlády, dokonca starostov veľkých miest či riaditeľov štátnych podnikov. Správa sa ako typický diktátor, prakticky jediný v celej Európe. Napriek tomu však nemožno Bielorusko v žiadnom prípade zrovnávať s typicky autoritárskymi režimami v rozvojových krajinách.

A pokiaľ niekto priveľmi zdôrazňuje brutalitu súčasných zásahov represívnych zložiek štátu proti protestujúcim Bielorusom, je nutné konštatovať, že táto miera brutality nijako neprekračuje rámec podobných zásahov v demokratických krajinách sveta. Odhaduje sa napríklad, že počas protestov Žltých viest vo Francúzsku zahynulo pri zásahoch polície jedenásť ľudí, ďalších päť bolo zmrzačených, tisíce ľudí utrpeli zranenia a mnohí žurnalisti boli zatknutí.

Aj v Katalánsku v súvislosti s referendom o nezávislosti krajiny, konaným dňa 1. 10. 2017, a následným prijatím rezolúcie o nezávislosti Katalánskej republiky dňa 27. 10. 2017 v katalánskom autonómnom parlamente sme boli svedkami policajnej brutality nebývalých rozmerov. Len v deň referenda bola podľa katalánskych zdravotníckych orgánov v rámci konfliktu poskytnutá lekárska starostlivosť 893 ľuďom. O tri týždne neskôr bol tento počet zvýšený na 1 066. Dvaja ľudia boli vážne zranení. Španielska vláda odvolala katalánsku vládu, rozpustila autonómny parlament a obmedzila autonómiu. Začalo sa hromadné zatýkanie katalanistov, teda prívržencov nezávislosti Katalánska.

Aj v USA po smrti Afroameričana Georga Floyda došlo k hromadným nepokojom, počas ktorých polícia a gardisti brutálne zakročili proti demonštrantom. Policajti neskôr zastrelili ďalšieho Afroameričana Raysharda Brooksa a to spôsobilo nekontrolovateľnú vlnu násilia v Spojených štátoch, pri ktorom boli zabití, zmrzačení a zranení ďalší ľudia.

Predstavy o nejakom celonárodnom odboji Bielorusov proti režimu v krajine sú skôr výplodom želaní rozličných zahraničných i domácich bojovníkov proti Lukašenkovi ako reálnou skutočnosťou. Bielorusko je vyspelá priemyselno-poľnohospodárska krajina, pre ktorú je charakteristická sociálna stabilita a relatívne vysoká životná úroveň obyvateľstva. Vďaka tomu sa Lukašenko dodnes opiera o väčšinovú podporu svojich krajanov, aj keď odpor časti bieloruského obyvateľstva proti diktatúre prezidenta rastie.

Je potrebné konštatovať, že obrazy ubiedených Bielorusov, často tendenčne vykresľované západnými, ale i českými a slovenskými médiami sú v diametrálnom rozpore s realitou. Napríklad to, o čo sa na Slovensku usiluje predseda parlamentu Boris Kollár, teda výstavba lacných nájomných bytov, je v Bielorusku samozrejmosťou. Sociálna politika štátu zabezpečuje obyvateľom relatívne vysokú úroveň existenčných istôt, je však „dopovaná“ mimoriadne výhodnými cenami surovín, predovšetkým ropy, z Ruska.

Bielorusi si podobne ako obyvatelia Kuby udržali vysokú úroveň vzdelanosti obyvateľstva a odpor väčšiny obyvateľstva k privatizácii a liberalizácii ekonomiky. Nedovolili západným nadnárodným korporáciám rozkradnúť národné hospodárstvo krajiny. Podniky vlastnené štátom zamestnávajú viac ako 50 percent z celkového počtu zamestnancov v krajine a v roku 2019 vyprodukovali viac ako 60 percent celkovej produkcie Bieloruska. Súkromný sektor je minoritný.

Centrálne riadená ekonomika, silný štátny sektor a široká poľnohospodárska základňa, garantujúca potravinovú sebestačnosť, umožňujú štátu štedro dotovať ceny energií, niektorých potravín, MHD či telekomunikačných poplatkov, takže obyvateľstvo krajiny nepozná nejakú extrémnu núdzu. Životná úroveň obyvateľstva počas vlády Lukašenka s výnimkou obdobia rokov 2014–2016 dynamicky rástla a to sa prejavilo vo výraznom zvyšovaní kvality služieb, napríklad obchodov, reštaurácií, či kaviarní. Čoraz vyššia kvalita cestnej siete, mohutná bytová výstavba, všadeprítomná čistota a takmer úplná absencia bežnej mestskej kriminality musí udrieť do očí každému cudzincovi, ktorý dokáže vnímať život v krajine bez predsudkov a osobných politických antipatií. Bielorusko spoločne s Kanadou a štátom Brunej patrí podľa OSN, SZO a iných inštitúcií k trojici krajín sveta so stopercentným zdravotným zabezpečením všetkých obyvateľov a najnižšou úmrtnosťou matiek. Má tiež najnižšiu kriminalitu v Európe. 

Bielorusom sa podaril ďalší husársky kúsok: na rozdiel od Ruska či Ukrajiny sa tu nevytvorila nová takzvaná kapitálotvorná vrstva – oligarchia. Krajina neprešla divokou privatizáciou, akou napríklad prešlo Slovensko, takže v Bielorusku je mafia či organizovaný zločin prakticky neznámym pojmom. V takejto atmosfére sa revolúciám príliš nedarí.

Bieloruský priemysel sa rozvíja dynamickým tempom. Zvlášť strojársky (vrátane zbrojárskeho), obrábací, ťažobný, chemický, petrochemický a ľahký (textilný, odevný, sklársky, farmaceutický, drevospracujúci a potravinársky). O mohutnosti bieloruského strojárstva svedčí okrem iného fakt, že každý desiaty traktor na svete sa vyrobí v Bielorusku. Minský traktorový závod MTZ – Belarus, zamestnávajúci v súčasnosti okolo 20 tisíc ľudí, vyrobil od svojho založenia v roku 1946 približne tri milióny traktorov. Vyvážajú sa do 105 krajín sveta takmer na všetkých kontinentoch. K dôležitým hospodárskym odvetviam krajiny patrí aj poľnohospodárstvo, stavebníctvo a energetika. Zahraničný obchod s tovarmi Bieloruska dosiahol v roku 2019 obrat 72,2 mld. USD.

Skutočnou pýchou krajiny je Hi-Tech Park (HTP) Belarus. Je to analogón amerického Silicon Valley. Bez ohľadu na svoju daňovú exteritorialitu prináša tento gigant do bieloruského štátneho rozpočtu viac daní ako sektory spravované ministerstvami priemyslu, poľnohospodárstva, atď. Odvetvie IT zabezpečilo polovicu rastu HDP krajiny v roku 2019. Celkový export HTP v roku 2019 prevýšil dve miliardy USD. V apríli 2020 bolo v tomto gigante zaregistrovaných 818 svetových spoločností s viac ako 61 tisíc pracovníkmi. V júli 2020 sa počet spoločností zvýšil na celkových 886. Zamestnávajú približne 63 tisíc ľudí. Krajina sa tiež môže pochváliť čínskou megainvestíciou v podobe China–Belarus Great Stone Industrial Park (Čínsko-bieloruský priemyselný park Veľký kameň).

Bielorusko nie je zrelé na prevrat a akýkoľvek pokus zvonku „majdanizovať“ pomery v krajine by bol cestou do pekla. Bielorusi majú svoj vlastný suverénny štát a majú právo vyvoliť si svoju vlastnú cestu vývoja. Nikto nemá právo vnucovať im svoje predstavy o vývoji krajiny.

No ešte niečo je dôležité pripomenúť v súvislosti s pomermi v Bielorusku. Slovenskí politici, zvlášť minister zahraničných vecí Ivan Korčok, sa až príliš často miešajú do vecí, ktoré nie sú ich prioritou, zato sa málo angažujú vo veciach, ktoré ich prioritou sú. Slovenská republika je členom EÚ a podľa toho by sa mali slovenskí politici správať. Bielorusko nie je ani členom EÚ, ani kandidátskou krajinou na vstup do EÚ. Ani Slovenská republika, ani EÚ nemajú mandát zasahovať do vnútorných pomerov v Bielorusku. V tomto prípade slovenskí politici zjavne konajú nad rámec svojho mandátu. Úplne však ignorujú svoje povinnosti posudzovať politické pomery napríklad v Turecku, ktoré je kandidátskou krajinou a na rozdiel od Bieloruska má záujem stať sa členskou krajinou EÚ.

Nedávno šokovala nás kresťanov správa o arogantnom konaní tureckého prezidenta Erdogana, ktorý ignoroval protesty celého kresťanského sveta, vrátane pápeža Františka, a premenil prastarý kresťanský chrám Hagia Sofia, slúžiaci 83 rokov ako múzeum, znovu na mešitu. Len pred pár dňami bol premenený na mešitu ďalší kresťanský chrám v Turecku.

V Turecku sa porušujú ľudské práva. Krajina doposiaľ neuznala a aj naďalej odmieta uznať genocídu Arménov v roku 1915 napriek tomu, že ju uznal takmer celý demokratický svet. Nie je náhoda, že nemeckí nacisti sa pri príprave perzekúcie politických odporcov režimu dali inšpirovať práve arménskou genocídou. Nemecké koncentračné tábory mali svoj vzor v 25 koncentračných táboroch, ktoré zriadili Turci pre Arménov. Aj pochody smrti zaviedli Turci s cieľom urýchliť genocídu arménskeho národa. Dodnes sa však predstavitelia Turecka neospravedlnili arménskemu národu za krvavé pogromy, spáchané na arménskych kresťanoch! Aj v dnešnom Turecku väznia novinárov a opozičných politikov. Turci zabíjajú Kurdov a to dokonca nielen v Turecku, ale aj mimo jeho územia. V Turecku neexistujú slobodné voľby a prezident Erdogan je de facto diktátor. V krajine vládne skrytá diktatúra a prenasledovanie politických odporcov.

Pýtam sa: kto zo slovenských politikov protestoval proti sabotážam slobodných volieb a proti porušovaniu ľudských práv v Turecku? Protestoval minister Ivan Korčok, ktorý sa tak vehementne angažuje v Bielorusku? Veď Turecko je kandidátskou krajinou a má záujem vstúpiť do EÚ! Pán Korčok teda má mandát na kritiku pomerov v Turecku. Dočkáme sa činov z jeho strany? Bude minister Korčok objektívny a bude sa angažovať tam, kde by sa mal angažovať v prvom rade? Na túto otázku musí dať odpoveď on sám.

 

Karol Dučák

::

Odporúčané:

Turecko – pôvodne kresťanská krajina

::

Vážený čitateľ,
pomôžte nám skvalitniť tento portál, prispejte svojím komentárom, vyjadrite svoj názor...
(redakčný dotazník)
 

1 komentár:

  1. Karol Dučák28.8.20

    „Katolícka cirkev vyzýva na zmierenie a dialóg s cieľom vyriešiť sociálno-politický konflikt, ktorý v našej krajine nemá obdobu,“ napísal okrem iného bieloruský arcibiskup Tadeusz Kondrusiewicz:
    https://www.christianitas.sk/protest-bieloruskeho-arcibiskupa-kondrusiewicza/

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.