2. septembra 2020

Otvorený list ministrovi zahraničných vecí SR Ivanovi Korčokovi


Vážený pán minister zahraničných vecí SR,

Vaším návrhom vytvoriť fond „na podporu bieloruskej občianskej spoločnosti“, na ktorý chcete použiť 700 tisíc eur v dobe, keď vláda SR nemá peniaze na nevyhnutne dôležité výdavky na Slovensku, evidentne prekračujete Vaše kompetencie. Týmto návrhom a inými aktivitami v rámci Vášho horúčkovitého zasahovania do vnútorných záležitostí Bieloruskej republiky (ďalej už len BR) robíte bieloruskému ľudu tú najhoršiu službu.

Je pravda, že prezidentský systém v BR má výrazné autoritárske tendencie a prezident Lukašenko evidentne zneužíva nadmieru právomocí, ktoré mu politický systém krajiny poskytuje, ale to nič nemení na skutočnosti, že Bielorusi majú svoj vlastný suverénny štát a majú právo sami si vyvoliť vlastnú cestu vývoja. Nikto z cudzincov nemá právo vnucovať im svoje predstavy o vývoji krajiny. Aj Katolícka cirkev – ako sa nedávno vyjadril bieloruský arcibiskup Tadeusz Kondrusiewicz – „vyzýva na zmierenie a dialóg s cieľom vyriešiť sociálno-politický konflikt, ktorý v... krajine nemá obdobu“.

Nemožno zabúdať na skutočnosť, že BR nie je ani členom EÚ, ani kandidátskou krajinou na vstup do EÚ. Ani Slovenská republika, ani EÚ, nemá mandát zasahovať do vnútorných pomerov v BR. Ani Vy ako slovenský diplomat takýto mandát nemáte. BR nepomôže „majdanizácia“ konfliktu na spôsob ukrajinského, ku ktorej výraznou mierou prispievate aj Vy.

Slovenská republika je členom EÚ a podľa toho by ste sa mali správať aj Vy, a predovšetkým Vy, pán minister Korčok. V prípade BR zjavne konáte nad rámec svojho mandátu, úplne však ignorujete Váš mandát posudzovať politické pomery v kandidátskych krajinách na vstup do EÚ. Jednou z takýchto krajín je Turecko, ktoré na rozdiel od BR má záujem stať sa členskou krajinou EÚ. Pred niekoľkými týždňami šokovala nás, kresťanov, správa o arogantnom konaní tureckého prezidenta Erdogana, ktorý ignoroval protesty celého kresťanského sveta, vrátane pápeža Františka, a premenil prastarý kresťanský chrám Hagia Sofia, slúžiaci 83 rokov ako múzeum, znovu na mešitu. Dňa 21. augusta bol premenený na mešitu ďalší prastarý kresťanský kostol, chrám Spasiteľa v Chora (súčasť dnešného Istanbulu).

Ešte začiatkom 20. storočia tvorili kresťania približne 30 percent obyvateľstva Malej Ázie a Istanbulu s okolím, teda zhruba dnešného Turecka. Dnes ich tam žije ani nie jedno percento! Iba 2 až 3 promile obyvateľov Turecka tvoria kresťania. Genocída kresťanov v 20. storočí je smutnou kapitolou a veľkou škvrnou dejín Turecka. Paradoxne ju však nespôsobil islam, ale hnutie Mladoturkov, presadzujúce panturkizmus a turkizáciu Osmanskej ríše. Nimi ovládaná osmanská vláda nariadila etnické čistky, v rámci ktorých zahynuli milióny kresťanov.

Obzvlášť krutá bola arménska genocída v roku 1915, ktorá pripravila o život podľa rôznych odhadov od 300 tisíc až do 1,5 milióna Arménov. Určiť presné počty je veľmi ťažké, keďže neexistujú oficiálne štatistiky. Arméni hovoria o počte dva milióny, Turci často uvádzajú iba desatinu z tohto počtu. Číslo jeden milión je však vo svete všeobecne uznávané ako reálny počet obetí masakry. Turecko doposiaľ neuznalo a aj naďalej odmieta uznať genocídu Arménov v roku 1915 napriek tomu, že ju uznal takmer celý demokratický svet. Nie je náhoda, že nemeckí nacisti sa pri príprave perzekúcie politických odporcov režimu nechali inšpirovať práve arménskou genocídou. Nemecké koncentračné tábory mali svoj vzor v 25 koncentračných táboroch, ktoré zriadili Turci pre Arménov. Aj pochody smrti zaviedli Turci s cieľom urýchliť genocídu arménskych kresťanov. Dodnes sa však predstavitelia Turecka neospravedlnili arménskemu národu za krvavé pogromy, spáchané na arménskych kresťanoch! Zničenie 3,5 milióna kresťanov v poslednej dekáde osmanskej vlády – pred, počas a po prvej svetovej vojne – je nekompromisnou obžalobou hnutia Mladoturkov, ktoré prispelo k založeniu Tureckej republiky.

Po rozpade Osmanskej ríše a vzniku Tureckej republiky došlo v roku 1923 k asymetrickej grécko-tureckej výmene obyvateľstva, v rámci ktorej museli odísť z Turecka do Grécka pravoslávni Gréci a z Grécka zase boli vysídlení moslimovia, ktorí našli novú vlasť v Turecku. Takto sa Turecko fakticky takmer úplne „očistilo“ od kresťanov. Prsty v tom mal Mustafa Kemal Atatürk, prvý prezident novodobej Tureckej republiky. Paradoxne, aj keď Atatürk verejne pohŕdal moslimským náboženstvom a usiloval sa o totálnu degradáciu islamu vo svojej vlasti, práve on sa pričinil o zdecimovanie kresťanstva v Turecku viac ako moslimskí tureckí sultáni z čias najväčšieho rozmachu Osmanskej ríše, ktorí sa vyznačovali tolerantným prístupom k inovercom. Po odsune Grékov z Turecka a príchode moslimov z Grécka do Turecka v roku 1923 sa stali kresťania v Turecku nepatrnou minoritou a tento stav de facto pretrváva dodnes.

Mierová zmluva, ktorá bola podpísaná v júli 1923 v Lausanne, síce garantovala právne uznanie niektorým náboženským minoritám, netýkala sa však osmanských katolíkov, takže Katolícka cirkev dodnes nie je v Turecku právne uznaná ako náboženská minorita. Boli tiež ignorované nároky Arménov a Kurdov na nezávislosť, takže v zmysle uvedených skutočností možno považovať mierovú zmluvu z Lausanne za neospravedlniteľné zlyhanie kresťanských veľmocí a časovanú bombu, ktorá ohrozuje mierovú existenciu Turecka i celého regiónu aj do budúcnosti.

Po vzniku novodobej Tureckej republiky sa počet Arménov a Grékov ďalej znižoval v dôsledku balíka reštriktívnych opatrení a štátom zinscenovaných násilností proti nemoslimom, predovšetkým Grékom. Arméni a Gréci sa pravidelne ocitali v úlohe rukojemníkov v časoch zahraničnopolitických a vnútropolitických kríz a konfliktov (Cyprus 1955, 1964, Náhorný Karabach 1991–1994, konflikt v Kurdistane). Zvyšky kresťanského osídlenia sa udržali predovšetkým v najväčšom tureckom meste Istanbule, ale veľmi vzácne aj na území ázijskej časti Turecka.

Katolícka cirkev je na tom v Turecku dodnes horšie, pretože nie je právne uznaná, dokonca ani ako takzvané „prípustné vyznanie“, ktoré Lausanneská zmluva z roku 1923 priznala iba Arménskej apoštolskej cirkvi, Gréckej pravoslávnej cirkvi a židovskej komunite. Katolícki biskupi na čele s predsedom Konferencie biskupov Turecka sa už dlhšiu dobu usilujú o prinavrátenie vlastníctva 200 nehnuteľností skonfiškovaných vládou v 30-tych rokoch minulého storočia. V roku 2012 sa stretli s komisiou tureckého parlamentu pre zmierenie. V zozname objektov, ktoré Katolícka cirkev v Turecku predložila, sú rôzne objekty, predovšetkým kostoly, školy, sirotince a nemocnice. Tieto nároky sú uplatňované na základe zoznamu, vypracovaného v roku 1913 medzi veľkovezírom Osmanskej ríše a Francúzskom v čase, keď malo Francúzsko protektorát nad Katolíckou cirkvou v ríši. Nádej na vrátenie objektov je však diskutabilná. Predovšetkým tieto objekty často menili majiteľov a nemožno ani zaručiť možnosť ich vrátenia Katolíckej cirkvi. Najväčším problémom však je skutočnosť, že Katolíckej cirkvi v Turecku chýba právne uznanie, takže ani nemôže byť oficiálne vlastníkom nehnuteľností. Tie možno prideliť iba súkromným osobám, teda katolíckym laikom, zviazaným s Cirkvou, ale toto má nejasné právne dôsledky.

O oficiálnom uznaní Katolíckej cirkvi sa hovorí už desaťročia. Turecko zrejme nemôže donekonečna odkladať toto uznanie, keďže Svätý stolec má diplomatické styky s Tureckom už vyše 150 rokov. Boli nadviazané v roku 1868, pôvodne medzi Svätým stolcom a Osmanskou ríšou. Už samotný fakt dlhodobých diplomatických stykov dáva nádej do budúcnosti, veď Katolícka cirkev v Turecku je v istom zmysle súčasťou Svätého stolca. Potrebuje však podporu kresťanskej Európy, vrátane Slovenska, tak ako to bolo pred prvou svetovou vojnou, keď európske mocnosti prinútili tureckých sultánov priznať kresťanom pomerne rozsiahle práva na vyznávanie náboženského kultu.

V dnešnom Turecku sa však porušujú ľudské práva nielen kresťanov, ale aj nekresťanov! Každodennou realitou krajiny je prenasledovanie a zatýkanie novinárov a opozičných politikov! Turecko drží smutný rekord: najvyšší počet politických väzňov v prepočte na jedného obyvateľa. Turci zabíjajú Kurdov a to dokonca nielen v samotnom Turecku, ale aj mimo jeho hraníc! V Turecku neexistujú slobodné voľby a prezident Erdogan je de facto diktátor! V krajine vládne skrytá diktatúra a prenasledovanie politických odporcov!

Pýtam sa: kto zo slovenských politikov protestoval proti sabotážam slobodných volieb a proti porušovaniu ľudských práv v Turecku? Protestovali ste snáď aspoň raz Vy, pán minister Korčok? Alebo vidíte len to, čo vidieť chcete?

V Turecku sa porušujú ľudské práva neporovnateľne viac ako v BR! Pritom Turecko je kandidátskou krajinou a má záujem vstúpiť do EÚ! Máte teda mandát na kritiku pomerov v Turecku, pán minister Korčok! Dočkáme sa činov z Vašej strany? Budete ako minister zahraničných vecí SR objektívny a budete sa angažovať predovšetkým tam, kde by ste sa mali angažovať v prvom rade? My, slovenskí katolíci, ale nielen katolíci, to od Vás kategoricky požadujeme.

 

S úctou –

Karol Dučák, žurnalista a spisovateľ

 

::

Na vedomie redakciám:

Sme, Pravda, Denník N, Aktuality.sk, Hlavné správy, Infovojna.sk, PriestorNet.com, Katolícke noviny, TK KBS, Rádio Lumen

1 komentár:

  1. Súhlasím s článkom na 100 percent...Iba chcem doplniť, že si treba pozrieť národnosť tých ľudí, čo tvoria opozíciu a volajú po zmene...Dvaja z Izraela, jeden z USA a z Litvy...Teda im na budúcnosti Bieloruska naozaj záleží...Pýtam sa, kto riadi kroky nášho Ministerstva zahraničných vecí...Ktorá z uvedených mocností...? Veď sa ani pýtať nemusím...

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.