- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Cirkev a Veľká noc v čase pandémie - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

28. decembra 2020

Básnik vskutku národný

 

Andrej Žarnov
(fotografia z knihy Nedopoviem slovom...)
Andrej Žarnov – Fratišek Šubík (1903–1982)

Prof. MUDr. František Šubík, básnickým menom Andrej Žarnov, básnik, prekladateľ, lekár – patológ, ktorý sa angažoval aj v spoločenskom a národnom živote, sa narodil 19. novembra 1903 v Kuklove, rodičom Jánovi a Eve, rodenej Senčíkovej. Ako nadaného študenta ho rodičia po vychodení ľudovej školy v rodisku dali na gymnázium v Skalici, kde sa zastal prenasledovaného študenta, ktorého vylúčili z gymnázia pre národné postoje, tak to odniesol aj on a bol nútený prejsť na gymnázium do Trnavy, ktoré úspešne ukončil.

Keď sa o ňom na gymnáziu v Skalici rozchýrilo, že píše básne, profesor slovenčiny Neckár sa takto vyjadril: „Z teba básnik nikdy nebude.“ Bol tichý, skromný, chudobný... Básne začal uverejňovať v roku 1923. Jeho otec chcel, aby sa stal kňazom, rok študoval v malom seminári, ale potom otcovi povedal, že ak má študovať, tak medicínu, nie teológiu. V rokoch 1924 až 1931 študoval na lekárskej fakulte v Bratislave.

Počas celého života si zachoval hlbokú, živú vieru, bol odborníkom na vysokej úrovni v odbore patológie, navyše bol básnikom a angažoval sa v prospech slovenského národa. Ešte ako študent bol členom delegácie Andreja Hlinku v USA, kde navštevoval slovenské komunity a zúčastnil sa v roku 1926 aj eucharistického kongresu. Na jeho promócii 31. januára 1931 sa zúčastnil aj Andrej Hlinka a jeho rodina, ako aj rodina Veselých z Trnavy – s ich dcérou Alžbetou uzavrel 11. apríla 1931 manželstvo.

V roku 1938 sa František Šubík stal docentom špeciálnej patológie a 25. mája 1939 bol menovaný za profesora patologickej anatómie pri Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Popri svojej vysokej odbornosti vždy prejavoval národné a sociálne cítenie, pomáhal chudobným študentom a prenasledovaným, čo vyplývalo z jeho hlbokej kresťanskej viery, v ktorej bol pevne zakorenený po celý život. Veľkou ranou pre neho bolo, že v roku 1940 mu zomrel osemročný prvorodený syn Ivan, svoj žiaľ vyjadril zbierkou básní Mŕtvy.

Jeho ďalšie životné osudy zásadne poznamenala skutočnosť, že bol za Slovensko členom medzinárodnej vyšetrovacej komisie po náleze hromadných hrobov v Katyni. Vzpieral sa tomuto poslaniu, obával sa, že bude k niečomu tlačený, nechcel sa ho zúčastniť s tým, že on nie je súdny patológ, aj sa skrýval, ale napokon sa zúčastnil tejto výpravy a hovoril vždy o tejto udalosti pravdu, ktorá sa neskôr aj potvrdila; ale on trpel za to počas celého života, aj so svojou rodinou. O tejto svojej misii predniesol správu v slovenskom rozhlase a vyšla aj v tlači.

V roku 1939 dostal štátnu cenu za literatúru. Bol podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov a členom Štátnej rady od roku 1940 do 31. júla 1943. Bol šéfom zdravotníctva, pod ministrom vnútra, v rokoch 1942–44, keďže vtedy nebolo samostatné ministerstvo zdravotníctva. Chránil židovských lekárov a ich rodiny. Tiež umožnil komunistickým básnikom pôsobiť v Spolku slovenských spisovateľov.

V apríli 1945 odišiel aj s rodinou do Nemecka, kde sa mu po synovi Karolovi (1941) narodil tretí syn Ján (1945), ale po štyroch mesiacoch boli repatriovaní do Československa a vzatí do väzby v Bratislave, manželka a deti boli po krátkom čase prepustení, ale on bol vo väzení 30 mesiacov, do 31. decembra 1947. Tu zažil 18. apríla 1947 popravu prezidenta Dr. Jozefa Tisa a 7. novembra 1947 dostal telegram o smrti matky, na pohreb prišiel s policajným dozorom.

Dňa 14. apríla 1947 bol podobne ako ostatní členovia Štátnej rady obvinený z kolaborantstva, postavený pred retribučný súd a odsúdený na trest verejného pokarhania. I keď šlo o mierny trest, ťažko to niesol. Potom pracoval v Trnave a prekladal pre Spolok sv. Vojtecha. Preložil prvú časť Danteho Božskej komédie, ktorá už na Slovensku nemohla vyjsť, vyšla až v roku 1978 v exile, taktiež preložil Väzenskú baladu Oscara Wilda a ďalšie diela.

Keď ho zbavili profesúry, prežíval aj s rodinou ťažké obdobie, bol často navštevovaný príslušníkmi ŠtB a 9. februára 1951 znova nakrátko zatvorený. Ako kresťan a silný antikomunista veľmi ťažko niesol silný tlak a vydieranie ŠtB, čo sa prejavilo mimoriadnym psychickým vypätím a zvýšenou konzumáciou alkoholu, premýšľal o úteku do zahraničia. Útek sa podaril s druhou výpravou organizovanou Titusom Zemanom 29. apríla 1952, keď na gumených člnoch pod vedením prevádzačov, čo stálo nemalé peniaze, preplávali Moravu a z Rakúska sa dostali do Nemecka a po osemnástich mesiacoch, v auguste 1953, do New Yorku.

V USA pracoval v nemocnici, zapájal sa do činnosti slovenských exilových spolkov, ktoré bojovali za oslobodenie Slovenska spod komunizmu a štátnu nezávislosť, a ďalej tvoril. Prebásnil z poľského jazyka zbierku básní Karola Wojtylu Profily, ktorú vydal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý navštívil a bol aj s manželkou prijatý pápežom Jánom Pavlom II. na súkromnej audiencii. Pri návšteve Európy tiež navštívil hrob svojho brata Bohumíra, ktorý padol v I. svetovej vojne v Rumunsku a z Rakúska sa pozeral na Slovensko, na Devín... Jeho manželke sa podarilo navštíviť rodnú vlasť, ale jemu nie. So vzdialenou domovinou bol však v spojení, sledoval, čo sa na Slovensku deje.

František Šubík – Andrej Žarnov zomrel 16. marca 1982 v meste Poughkeepsie, kde žil. Jeho popol bol neskôr uložený do hrobu syna Ivana na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Rehabilitovaný bol 17. mája 1999 a 1. marca 2009 mu bolo udelené in memoriam čestné občianstvo Trnavy. Jeho manželka Alžbeta zomrela 5. mája 1996. Žarnov ovládal anglický, nemecký, latinský, grécky a poľský jazyk. Jeho emigrácia nebola ekonomická, išlo mu o záchranu života a celej rodiny. Veľmi túžil vrátiť sa do rodnej vlasti.

Napísal zbierky básní Stráž pri Morave (1925 a 1940), Brázda cez úhory (1929), Hlas krvi (1932), Štít (1940), Mŕtvy (1941), Presievač piesku (1978). Po jeho smrti vyšiel výber z tvorby Nedopoviem slovom... (Martin, Matica slovenská, 2003) a Môj domov jediný, súborné básnické dielo, s úvodným slovom literárneho vedca Júliusa Pašteku (Prešov, VMV, 2007).

Všetky jeho zbierky sprevádza hlboké kresťanské, národné a sociálne cítenie. I keď je básnikom revolty, neklesol na úroveň socialistického revolucionára, pretože bol verný kresťanským hodnotám a vyznačoval sa pokorou pred Božím zákonom a pred Bohom. S pokorou prijímal svoj neľahký osud, nezúfal a bojoval za lepší svet, za taký, ktorý je pevne postavený na kresťanských hodnotách.

 

Ľudovít Košík

 

Použitá literatúra:

Beata Katrebová-Blehová: Andrej Žarnov, jeho kresťanstvo a československá štátna bezpečnosť; christianitas.sk

Margita Kániková: V znamení púpavy; Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2010

Ondrej Podolec: Retribučné procesy s členmi Štátnej rady; Pamäť národa, 4/2015

Ondrej Podolec: Slovenská ozvena Katyne (Prípad Andrej Žarnov); Pamäť národa, 1/2016

Imrich Tóth: Živého ma nedostanete, Spomienky Františka Revesa; Vydavateľstvo Michala Vaška, 2. vydanie, Prešov, 2018

Andrej Žarnov: Môj domov jediný; Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2007

Andrej Žarnov (1903–1982), Zborník o živote a diele univerzitného profesora MUDr. Františka Šubíka, zostavil Jozef M. Rydlo; Libri historiae o. z., Bratislava, 2008

Pamätná tabuľa Andreja Žarnova; pam.epocha.sk

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.