- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Cirkev a Veľká noc v čase pandémie - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

4. marca 2021

Evanjelizácia, reevanjelizácia Ázie a úspech ázijských jezuitských misií v 16.–18. storočí

 

Karol Dučák

Kristova cirkev, ktorá je v súčasnosti totožná s Katolíckou cirkvou, dostala od svojho zakladateľa Ježiša Krista misijné poslanie, ktoré sa neskončí, kým bude svet existovať. Lebo „ako Otec poslal Syna, tak aj on poslal apoštolov (porov. Jn 20, 21) a povedal im: ‚Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta‘ (Mt 28, 18–20). Cirkev prijala od apoštolov tento Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu, aby ho plnila až po samý kraj sveta (porov. Sk 1, 8). Vzťahuje teda na seba slová apoštola: ‚Beda mi, keby som evanjelium nehlásal‘ (1 Kor 9, 16). Preto neprestajne posiela misionárov, kým sa nové cirkvi dokonale neustália a kým aj ony samy neprevezmú úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia. Duch Svätý ju totiž podnecuje spolupracovať na uskutočňovaní Božieho rozhodnutia, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet“ (Lumen gentium, 17).

Ako uvádza Tomko, Katolícka cirkev „je vo svojej podstate misionárska, je katolícka len dovtedy, kým evanjelizuje“ (Tomko J.: Misie do tretieho tisícročia, s. 194). Misijná povaha je teda jednou z najcharakteristickejších čŕt Katolíckej cirkvi, ktorá evanjelizuje od čias apoštolov a nikdy evanjelizovať neprestane, pokým bude svet svetom.

 

Ázijský paradox

Ak vezmeme do úvahy posledne dostupnú štatistiku Svätého stolca v čase napísania tohto článku je Ázia je najmenej katolíckym spomedzi všetkých kontinentov planéty. Na sto obyvateľov tu pripadá len 3,3 katolíkov v dôsledku prenasledovania katolíkov v mnohých ázijských krajinách, ako aj veľkého šírenia nekresťanských denominácií na tomto kontinente (porov. Pubblicazione dell’Annuario Pontificio e dell’Annuario Statistico della Chiesa, 25. 03. 2020).

Z historického pohľadu je to však krutý paradox. Práve Ázia je totiž kolískou Katolíckej cirkvi a prakticky aj jej prvým misijným územím. Sám Ježiš Kristus, zakladateľ Katolíckej cirkvi, bol obyvateľom Ázie a svoju Cirkev založil v pôvodnom židovskom etnickom prostredí Palestíny na ázijskom kontinente. Katolícka cirkev teda vznikla v Ázii. Z Palestíny sa ešte v apoštolských časoch rozšírilo kresťanstvo do Malej Ázie, Sýrie, Severnej Afriky a až potom sa dostalo do Európy, ktorá sa takto stala tretím pokresťančeným kontinentom. Pokresťančenie Európy bolo významným medzníkom v histórii kresťanstva, pretože práve Európa sa po čase stala na dlhé stáročia centrom kresťanstva, takže hovoríme dokonca o eurocentrizme katolicizmu až do čias novoveku, keď sa vďaka zámorským objavom a dobytiu Ameriky skončila supremácia európskych národov a aj kresťanstvo sa globalizovalo (porov. Hertling, L.: Dejiny katolíckej Cirkvi, s. 340–341).

Ďalším paradoxom je, že najkatolíckejším kontinentom je Amerika, kam sa Katolícka cirkev dostala až koncom 15. storočia, teda až poldruha tisícročia po vzniku Katolíckej cirkvi.

Európski misionári po stáročia prinášali kresťanskú vieru na iné kontinenty a paradoxne, zaslúžili sa aj o reevanjelizáciu Ázie, pretože v mnohých ázijských krajinách kresťanstvo medzičasom zaniklo. A tak kým Európania dostali na počiatku dejín kresťanstva dar viery od Ázijčanov, v neskorších obdobiach tento dar viery obyvateľom Ázie vrátili, no v dnešnej dobe znovu dochádza k situácii, keď je Európa, strácajúca svoje kresťanské dedičstvo, znovu odkázaná na pomoc ázijských, afrických, či amerických misionárov.

 

Korene ázijského kresťanstva a predchodcovia jezuitských misionárov

Začiatky kresťanstva v Ázii boli pomerne úspešné. Už v apoštolských časoch prenikla kresťanská viera pomerne ďaleko na východ. Podľa tradície apoštol Tomáš priniesol kresťanstvo až do Indie, kde aj zomrel a bol pochovaný v Mailapure. Túto tradíciu potvrdzujú najnovšie archeologické výskumy. Neskôr sa ako misionári v Indii presadili predovšetkým východosýrski kresťania a nestoriáni, ktorí rozšírili svoje pôsobenie aj na Mongolsko a Čínu.

Východosýrski kresťania patria k najstarším komunitám Katolíckej cirkvi vôbec. Už v Skutkoch apoštolských sa spomínajú Parti a Médi, ktorí sa nachádzali v Jeruzaleme počas zoslania Ducha Svätého. V krajinách, odkiaľ pochádzali, vznikli spoločenstvá kresťanov, ktoré vytvorili základ miestnej východosýrskej cirkvi, či východnej asýrskej cirkvi, známej aj pod označením chaldejská cirkev, so strediskom v Edesse. Táto cirkev sa stala v 3. a 4. storočí najmohutnejšou misijnou organizáciou v Ázii. Pochádzali z nej mnohí misionári, ktorí zakladali kresťanské spoločenstvá v ďalších krajinách. V 4. storočí pôsobili v Bahrajne, od 6. storočia prenikali východosýrski misionári do Indie, Číny, Malajzie a iných kútov ázijského kontinentu, kde zakladali kresťanské spoločenstvá. Tomuto misionárskemu rozmachu napomáhal prekvitajúci obchod. Na náhrobnom stĺpe z roku 781, ktorý sa našiel v čínskom Sigan-fu, „bol vytesaný zoznam sedemdesiatich cirkevných hodnostárov. Kresťanské kláštory a biskupské sídla sa v tomto období nachádzali na rozsiahlom území od Kaspického mora až po Tibet a Mongolsko (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 331).

Situácia ázijských kresťanov však nebola jednoduchá, pretože na nich často číhali rôzne hrozby. Kresťanov Partskej ríše v Mezopotámii začali v 4. storočí ohrozovať Sassanidovia. Sýrski kresťania sa v záujme záchrany pred prenasledovaním rozhodli prerušiť kontakty so západným kresťanstvom a preorientovali sa na východ. Takto sa ocitli v diaspore a to značne sťažilo ich existenciu. O niečo lepšie sa darilo tzv. kresťanom sv. Tomáša v Indii, ktorí tradovali svoj pôvod od misijného pôsobenia apoštola Tomáša. S týmito kresťanmi nadviazali kontakty kresťanskí obchodníci a misionári. Títo „kresťania na malabarskom pobreží v Kerale privítali obohatenie svojho duchovného života kontaktmi  s východosýrskou cirkvou najmä v  liturgickej, organizačnej a hierarchickej oblasti“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 331).

Najväčšou hrozbou pre kresťanstvo v Ázii však predstavoval vznik nového, agresívneho náboženstva, islamu. Vznik islamu podnietil celý rad subjektívnych, ale aj objektívnych faktorov, bez znalosti ktorých nie je možné pochopiť pomerný rýchly rast prívržencov a nebývalý územný rozmach islamu. Do istej miery mu napomohlo aj zlyhanie kresťanstva v čase života Mohameda, predovšetkým absencia arabského prekladu Biblie, politické rozdelenie blízkovýchodných kresťanov a ich sektárstvo, ako to autor tejto štúdie dokumentoval v inom svojom článku (porov. Dučák, K.: Panna Mária a islam. Miesto Panny Márie v katolíckych misiách medzi moslimami).

Politicky i nábožensky rozdelené kresťanstvo na Blízkom východe ani arabský polyteizmus nemohli byť predpokladom pre naplnenie ambícií Mohameda, preto hľadal vlastnú cestu. Paradoxne, Mohamed dokonca dlhú dobu sám nevedel, že vytvára nové náboženstvo, pretože v tomto období považoval svoje učenie za totožné s predchádzajúcimi monoteistickými systémami, judaizmom a kresťanstvom, no postupne ho stále viac osamostatňoval a rozvinul celý rad čŕt, vďaka ktorým sa islam stal s konečnou platnosťou novým náboženstvom (porov. Hrbek, I.: Muhammad a Korán. In: Korán, s. 83).

Tak vstúpilo do dejín ľudstva s definitívnou platnosťou „nové náboženstvo, ktoré dostalo meno islam, čo znamená ‚odovzdanosť Bohu‘. Ten, čo sa podriaďuje Bohu a jeho vôli prostredníctvom islamu, sa nazýva moslim“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 403).

K úspechu predurčovali Mohameda nielen viaceré priaznivé vonkajšie okolnosti, ale aj isté osobné  predpoklady. Ako uvádza Bučko, „Mohamed ponúkol Arabom monoteistické náboženstvo v ich rodnom jazyku, očistil ho od chaosu arabského polyteizmu a majstrovsky ho zakotvil v arabskej kultúre, navyše zjednotil arabské kmene bez zbytočných politických väzieb a pút. Toto bola jeho veľká prednosť“ (Bučko, L.: Misijná a charitatívna činnosť, s. 107).

Islam prešiel búrlivým vývojom, avšak jeho počiatočné obdobie bolo pomerne pokojné. Mohamedovu cestu čoraz viac sprevádzalo násilie a vyvražďovanie protivníkov a aj vďaka tomu Mohamed udržal pri živote nielen sám seba, ale aj nové náboženstvo, ktorého tvorcom a priekopníkom bol. Práve islam sa stal pre kresťanstvo v Ázii najväčším nebezpečenstvom a najúčinnejšou brzdou jeho rozmachu. Ohrozoval existenciu kresťanských spoločenstiev najprv na Blízkom východe, a to dokonca aj v kolíske kresťanstva, v Palestíne. Keďže v Palestíne dochádzalo k teroru voči kresťanskému obyvateľstvu, na pomoc im prichádzali európski kresťania svojimi krížovými výpravami, ktoré zabrzdili hrozivú expanziu islamu. Dnes patrí nehynúca zásluha rímskym pápežom, ktorí vďaka krížovým výpravám zachránili kresťanský charakter Európy pred možnou záhubou. Vďaka krížovým výpravám sa situácia skonsolidovala a islam tak nemohol ohroziť existenciu kresťanstva v Európe. Význam krížových výprav však spočíval aj v niečom inom. Európske kresťanstvo sa vo vojnovej konfrontácii s islamom zocelilo a jeho akčný rádius sa výrazne zväčšil. Toto následne umožnilo masívnu inváziu európskych misijných reholí na iné kontinenty, dokonca aj do samotnej Ázie, v dôsledku čoho bolo oslabené prenikanie agresívneho islamu do nových teritórií. Misionári sa dokonca pokúšali evanjelizovať aj samotných moslimov, aj keď pravda s minimálnymi úspechmi.

Pokusy obrátiť moslimov na kresťanskú vieru boli zaznamenané už počas krížových výprav. Významnú úlohu tu plnili najmä žobravé rehole, františkáni a dominikáni. Úchvatný príklad ukázal svojim nasledovníkom sv. František z Assisi. Už vtedy hľadal cestu dialógu s moslimami a „pri piatom križiackom ťažení proti mestu Damiette v delte Nílu (1217–1221) vyhľadal egyptského sultána, aby s ním viedol rozhovor o otázkach viery“ (Kronika křesťanství, s. 178).

Misijné úsilie žobravých rádov smerovalo spočiatku „na islamské krajiny Blízkeho a Stredného východu, severnej Afriky a na nekresťanské krajiny Ázie... V tomto období sa prišlo aj na prvú modernú misijnú metódu: aby mohol byť niekto úspešný v misii, najprv musí poznať ľudí, ku ktorým je poslaný, ich kultúru, jazyk, náboženstvo a musí k nim prísť ako priateľ. Sv. František skúsil priamu cestu a dostal sa až k egyptskému sultánovi Malik-al Kamilovi, ktorému rozprával o Ježišovi“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 292).

V tej dobe ešte neexistoval súčasný koncept dialógu Katolíckej cirkvi s moslimami, avšak pri tejto príležitosti sa bezpochyby odohrával dialóg – pokojná výmena myšlienok dvoch veľkých náboženstiev (porov. Moses, P.: Svatý František a sultán, s. 88). Svätý František nesporne urobil na sultána hlboký dojem. Svedčí o tom fakt, že sultán umožnil františkánom usadiť sa natrvalo vo Svätej zemi.

Aj dominikáni sa v tej dobe angažovali v misijnej činnosti. Cieľom sv. Dominika bolo misijné pôsobenie u Kumánov, ktorí boli príslušníkmi kočovného kmeňa turkického pôvodu. Dominikánski frátri neskôr medzi Kumánmi aj pracovali. Koniec kresťanstva u Kumánov však nastal potom, čo ich porazili Mongoli v roku 1291. Nasledovníci sv. Dominika založili okolo roku 1300 Spoločnosť pre misionársku aktivitu na Blízkom a Ďalekom východe. Spoločnosť vykonávala svoje poslanie až do 16. storočia (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 292–293).

Expanzia tatársko-mongolských hôrd znamenala na jednej strane hrozbu, na druhej strane však nádej na elimináciu vplyvu islamu. Nádejam kresťanov výrazne dopomohol veľký chán Kublaj (1260–1294), ktorý bol nábožensky tolerantným vládcom a po dvoch benátskych kupcoch, ktorými boli Niccolo Polo a jeho brat Matteo, poslal pápežovi Klementovi IV. žiadosť o vyslanie kresťanských misionárov. Medzitým však Klement IV. v roku 1268 umrel a tak Polovci museli čakať na voľbu nového pápeža, ktorým sa stal v roku 1271 Gregor X. Až tento pápež a po ňom jeho nástupcovia začínajú vysielať misionárov do ríše chána Kublaja (porov. Brož I.: Marco Polo: Odhalil tajemství Kublajovy říše!).

Bol to zlomový moment kresťanskej misijnej činnosti v Ázii, ktorý umožnil rozkvet kresťanstva v mnohých regiónoch Ázie a do istej miery tlmil expanziu islamu. Činili sa aj dominikáni a františkáni, ktorí sa vydali do oblasti Zlatej hordy v útrobách Ázie, kde františkáni zriadili dva vikariáty. V roku 1290 prijal krst chán Togutaj a jeho rodina (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 292–293).

Mimoriadny rozkvet zaznamenalo kresťanstvo aj v Číne. V časoch Marca Pola, ktorý sprevádzal svojho otca Niccolu a jeho brata Mattea pri ich ďalšej ceste do Číny, „boli kresťanské chrámy roztrúsené po celej Číne. Ešte v 13. storočí mali kresťania v Ázii do dvesto biskupov“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 331–332).

V roku 1294 sa dostal do Číny františkán Ján z Montecorvina ako legát pápeža Mikuláša IV. Vyrazil na cestu v roku 1289 s listami pre chána Arguna, pre veľkého vládcu Číny chána Kublaja, pre tatárskeho princa Kaidu, pre kráľa Arménov a pre patriarchu jakobitov. Na tejto ceste ho sprevádzal dominikán Nicholas z Pistoia a obchodník Peter z Lucalonga. Z Perzie sa vypravil v roku 1291 do Indie po mori. Tu kázal vyše roka a pokrstil asi sto osôb. V Indii zomrel Nicholas z Pistoia. Z indického Meliapuru sa vydal opäť morskou cestou do Číny a v roku 1294, tesne po smrti veľkého chána Kublaja, dorazil do Chambaliku (dnešného Pekingu).

Nový vládca Timurleng (1294–1307) sám kresťanstvo neprijal, avšak horliví kresťanskí misionári si získali jeho dôveru, takže im nekládol prekážky napriek odporu nestoriánov, ktorí sa tam usadili už predtým. V roku 1299 postavil kostol v Pekingu a v roku 1305 druhý oproti cisárskemu palácu spolu s dielňami a obydliami pre dvesto osôb. Postupne kúpil od pohanských rodičov asi stopäťdesiat chlapcov vo veku od sedem do jedenásť rokov, vyučoval ich v latinčine a gréčtine, písal pre nich žalmy a chválospevy a potom ich trénoval, aby slúžili omšu a spievali v zbore. Zároveň sa oboznámil s rodným jazykom, kázal v ňom a preložil do čínštiny Nový zákon a žalmy. Získal pre Cirkev šesť tisíc konvertitov.

Po jedenástich rokoch osamelého účinkovania bol k nemu vyslaný nemecký spoločník Arnold z Kolína (1304), takže sa situácia výrazne zlepšila. Klement V., veľmi spokojný s úspechmi misionára, vyslal v roku 1307 sedem františkánov, ktorí boli poverení vysvätením Jána z Montecorvina za pekingského arcibiskupa a hlavného arcibiskupa (summus archiepiscopus) všetkých krajín východu. Oni sami sa mali stať jeho sufragánnymi biskupmi. Iba traja z týchto vyslancov dorazili bezpečne: Gerardus, Peregrinus a Andrew z Perugie. Jána vysvätili v roku 1308. V roku 1312 pricestovali z Ríma ďalší traja františkáni ako sufragáni (porov. John of Montecorvino).

Ján z Montecorvina sa prejavil ako mimoriadne schopný evanjelizátor. Pod jeho vedením čínsko-mongolská misia utešene prekvitala a získala pozoruhodné úspechy predovšetkým v severnej a východnej Číne. Okrem troch misijných staníc v Pekingu bola jedna založená blízko súčasného prístavu Amoy, oproti ostrovu Formosa (Taiwan). Veľkou zásluhou Jána z Montecorvina bolo zjednotenie nestoriánskeho kráľa Juraja, vodcu Öngütskych Turkov, s Katolíckou cirkvou. Veľký misionár tiež preložil Nový zákon do ujgurčiny a Öngütským Turkom poskytol kópie žalmov, breviára a liturgických chválospevov. Pomáhal pri výučbe chlapcov v speve latinského chorálu, pravdepodobne pre zbor v liturgii, pretože sa nádejal, že sa niektorí z nich stanú kňazmi. Keď Ján z Montecorvina v roku 1328 umieral, uctievali ho ako svätého kresťania aj pohania. Bol zjavne jediným efektívnym európskym biskupom v stredovekom Pekingu. Aj po jeho smrti misia v Číne pretrvala ďalších 40 rokov (porov. Giovanni da Montecorvino).

Postupne „bolo v Číne zriadených niekoľko biskupstiev a františkánskych kláštorov. Tento sľubný začiatok misií v Číne bol pretrhnutý po páde mongolskej nadvlády zásluhou domácej dynastie Ming (1368). V južnej Ázii s úspechom pôsobil dominikán Jordan Catalani de Séverac, ktorý sa stal biskupom pre túto oblasť“ (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 293).

Tieto sľubne sa rozvíjajúce ázijské kresťanské spoločenstvá však koncom 15. storočia takmer úplne zanikli. Výnimku tvorilo len kresťanské spoločenstvo sv. Tomáša v Indii, ktoré si zachovalo nepretržitú existenciu až do súčasnosti (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 331). A tak musel byť ázijský kontinent znovu evanjelizovaný.

Práve v tom období, teda koncom 15. storočia, však došlo k vlne reevanjelizácie ázijského kontinentu vďaka moreplaveckým schopnostiam Portugalčanov, ktorí sa už v roku 1498 zásluhou Vasca de Gama doplavili do Indie východnou cestou. Táto okolnosť vytvorila predpoklady pre obnovenie aktivít misionárov v ázijských krajinách, pretože „od doby keď loďstvo Vasca de Gama s veľkými červenými krížmi na plachtách dosiahlo Indiu, bola každá piaď zeme, ktorú portugalskí moreplavci dobyli, kúskom novej katolíckej zeme; všade sa súčasne s vojakmi objavil i kňaz, aby pokrstil porazených, a zem, ktorú dobyvatelia odobrali domorodcom, bola všade ihneď posvätená stavbou kostolov“ (Fülöp-Miller, R.: Moc a tajemství jezuitů, s. 243–244).

Ruka v ruke so zriadením obchodných centier Portugalčanov v Ázii začali rozvíjať intenzívne misionárske aktivity dominikáni, františkáni, augustiniáni a svetskí kňazi. Obchodné a duchovné záujmy takto paralelne sprevádzali život Portugalčanov na ázijskom kontinente. Začala sa evanjelizácia ostrova Srí Lanka a indického pobrežia. V roku 1533 bola zriadená diecéza Goa, pod ktorú patril okrem Indie aj celý africký kontinent a Ďaleký východ (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 332). Akokoľvek sa však misionári snažili, ich výsledky mali ďaleko od ideálu.

 

Počiatky reevanjelizácie Ázie a príchod jezuitov

Dominikáni, františkáni, augustiniáni a svetskí kňazi, ktorí tu evanjelizovali, mali na prvý pohľad veľký úspech, v skutočnosti však situácia prakticky nebola až taká ideálna, ako by sa zdalo. Cirkvi síce pribudol veľký počet neofytov, avšak krsty boli často formálnou záležitosťou. Kňazi z Portugalska „krstili celé zástupy domorodcov, ale pretože nerozumeli ich jazyku, vzdali sa akéhokoľvek predchádzajúceho náboženského poučenia. Ľud zase procedúru krstu pasívne strpel a potom chodil pokojne ďalej do starých chrámov, aby tam uctieval svoje slonie, levie, opičie a podobné modly“ (Fülöp-Miller, R.: Moc a tajemství jezuitů, s. 247).

Evanjelizačné úsilie výrazne poškodzovalo aj lakomstvo koloniálnych úradníkov, vysielaných do nových koloniálnych území. Európania, prichádzajúci do Indie, boli takmer výlučne dobyvatelia a špekulanti, ktorých prvým záujmom bolo rýchle a bezohľadné získavanie peňazí. Sociálna priepasť medzi bohatými a chudobnými sa výrazne zväčšovala. Neuplynulo dlhé obdobie po príchode Portugalčanov a obraz domorodých mestečiek sa výrazne zmenil: nad bambusovými chatrčami a drevenými domčekmi domorodcov sa začali vypínať mohutné kostoly, paláce guvernérov a colnice. A tak často Portugalčania potrebovali obrátenie naliehavejšie ako domorodí obyvatelia. Zlý príklad koloniálnych pánov oslaboval evanjelizačné úsilie misionárov (porov. Fülöp-Miller, R.: Moc a tajemství jezuitů, s. 246).

Misijné dielo však narážalo aj na iné úskalia. Limitoval ho patronátny systém, na základe ktorého pápež zveril misijnú činnosť Cirkvi pod patronát španielskych a portugalských kráľov. Došlo tým k prepojeniu duchovných zámerov Cirkvi s mocenskými ambíciami monarchov. Misijná činnosť v tej dobe bola prepojená s kolonizovaním nových území a to malo svoje pozitíva i negatíva. Na jednej strane sa panovníci zaslúžili o rozvoj misijného diela stavbou kostolov a financovaním misionárov aj celého ich diela. Na druhej strane však utrpela nezávislosť katolíckych hodnostárov, pretože panovníci rozhodovali o menovaní biskupov a opátov a zasahovali do interných právomocí cirkevných predstaviteľov. Navyše vzťah medzi Kongregáciou pre šírenie viery, ktorá zastrešovala misijné úsilie Cirkvi, a patronátnymi mocnosťami (Portugalsko a Španielsko), bol často napätý.

Na konci 15. storočia, keď sa začala nová vlna evanjelizácie ázijského kontinentu, bol ázijský kontinent z religiózneho hľadiska veľmi rôznorodý. Na západe dominoval islam, ktorý expandoval na východ, v strednej časti kontinentu boli silné hinduistické a budhistické regióny, v Číne prevládal konfucianizmus, v Japonsku šintoizmus. Evanjelizácia tak rozmanitého kontinentu bola mimoriadne náročná.

Prví misionári však na to išli nesprávne. V tomto počiatočnom období reevanjelizácie v Ázii využívali Portugalčania misijné úsilie aj ako nástroj asimilácie domáceho obyvateľstva. Nútili ho prijať nielen náboženstvo, ale aj zvyky a kultúru krajiny, z ktorej prišli. Takýmto spôsobom ich misijné úsilie nemohlo priniesť úsilie trvalý úžitok.

Na takomto rozmanitom území sa mohol naplno uplatniť len rehoľný rád, ktorý sa dokázal prispôsobiť miestnym zvyklostiam. Tieto predpoklady spĺňala nová rehoľa jezuitov, „ktorí sa rýchlo ujali misijnej práce a čoskoro sa stali jedným z najvýznamnejších misijných spoločenstiev. Veľké misijné dielo v Indii, ale aj v Japonsku vykonal František Xaverský (1506-1552), jeden z prvých jezuitských spoločníkov“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 332).

Najväčšie pokroky v misijnej činnosti v Ázii dosiahli František Xaverský, ktorý ako prvý začal evanjelizovať Japonsko, a Matteo Ricci, ktorý pre Katolícku cirkev znovuotvoril Čínu. František Xaverský, ktorého vymenoval pápež Pavol III. za svojho legáta s plnou právomocou, pristál v Goe v roku 1542 (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 337). Tento moment znamená pozitívny prelom katolíckych misií na Ďalekom východe.

Pre úspech jezuitov v misijnej činnosti Cirkvi na ázijskom kontinente malo rozhodujúci význam niekoľko dôležitých okolnosti. Prvým bolo spojenie dvoch veľkých osobností rádu: zakladateľa, ktorým bol svätý Ignác z Loyoly, a jeho baskického rodáka Františka Xaverského. Práve František Xaverský sa stal apoštolom Ázie, druhým apoštolom Pavlom Katolíckej cirkvi, ktorý podľa niektorých prameňov pokrstil okolo 30 tisíc ľudí (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 332–333).

Vzťahy oboch Baskov však boli spočiatku prinajmenšom problematické. František mal 23 rokov a bol samopašný ľahkomyseľník, keď do jeho života vstúpil skúsený a rozvážny Loyolčan Iñigo (neskôr Ignác z Loyoly, zakladateľ SJ), 38-ročný bývalý rytier a vojnový invalid z Loyoly, avšak práve Iñigo neomylne vycítil veľkosť Františkovho ducha a nezlomne sa usiloval získať svojho rodáka pre službu Pánovi. Bola to neskutočná drina a je neuveriteľné, čo všetko bol budúci zakladateľ Spoločnosti Ježišovej ochotný obetovať pre splnenie svojho zámeru. Bezmála tri roky trvala táto tortúra, no napokon Loyolčanova námaha priniesla ušľachtilé ovocie pre celé ľudstvo a z Františka sa najskvelejší spolupracovník zakladateľa SJ, apoštol Ázie.

Ďalším šťastným momentom bola akomodačná misijná metóda, ktorú misionári SJ pri svojom pôsobení uplatňovali. Spočívala v prispôsobení sa prostrediu, v ktorom pôsobili. Jezuiti na rozdiel od rehoľníkov iných rádov neuplatňovali asimiláciu. Nevnucovali domorodým obyvateľom Ázie európske zvyky a kultúru, ale snažili sa aplikovať kresťanské učenie v tých pomeroch, v ktorých pôvodní obyvatelia žili. Pred začatím misijnej činnosti najprv intenzívne študovali spoločenské štruktúry krajín, v ktorých mali evanjelizovať, ale aj mentalitu, zvyky, jazyky a náboženstvá národov, ktoré mali priviesť ku kresťanskej viere. Snažili sa vžiť do ich domorodých obyvateľov týchto krajín a pochopiť ich myslenie.

Doslova sa snažili splynúť s prostredím, v ktorom pôsobili, a to dokonca aj odevom. Keďže nemali predpísaný rádový odev, neraz sa obliekali ako domorodí obyvatelia krajín, v ktorých pôsobili. Na príklad v Indii ako páriovia, či brahmani, v Číne ako Číňania (porov. Hartmann, P. C.: Der Jesuitenstaat in Südamerika, s. 15).

Nachádzame o tom veľa mnoho konkrétnych svedectiev jezuitských misionárov. Napríklad český jezuitský polyhistor Karel Slavíček v liste z 24. októbra 1716, adresovanom p. J. Zwickerovi, novicmajstrovi brnenského kolégia SJ, okrem iného píše, že mu krátko po príchode na misijné pôsobisko v Číne pripravili čínske šaty a ostrihali ho na čínsky spôsob (porov. Kalista, Z.: Cesty ve znamení Kříže, s. 108). Akomodačnú metódu začal uplatňovať už František Xaverský pri evanjelizácii Japonska (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 339) .

Excelentným vzorom pri uplatňovaní tejto metódy však bol Františkov žiak a jeho nástupca po predčasnej smrti apoštola Ázie, Caspar Barzaeus (uvádzaný aj ako Barcaeus) (1515–1553). René Fülöp-Miller o tom píše: „V Ormuzde na perzsko-indickej hranici... sa stretávali obchodníci všetkých rás a vyznaní: Peržania, Židia, brahmani, džinisti, Pársovia, Turci, Arabi, arménski kresťania, Gréci, Taliani a Portugalčania. Barcaeus si vedel získať všetkých. Obchodníci sa s ním radili o komplikovaných obchodných záležitostiach; so Židmi bol Židom, takže rabíni nestačili žasnúť nad obsiahlymi znalosťami tohto kresťanského kňaza o Talmude a nakoniec ho pozvali, že im môže v synagóge pred celou obcou vykladať sväté knihy. Mohamedáni zase v Barcaeovi čoskoro videli priamo nového proroka, a keď raz prišiel do ich mešity, zdvihli ho na ramena a oslavovali ho ako zmŕtvychvstalého Jána Krstiteľa“ (Fülöp-Miller, R.: Moc a tajemství jezuitů, s. 274).

Barcaeus si však dokázal získať aj dôveru brahmanov. Je síce potrebné konštatovať, že už František Xaverský sa o brahmanoch dozvedel veľa pozoruhodných detailov, ich význam pre evanjelizáciu Indie však podceňoval a vyjadroval sa o nich s dešpektom. Na kresťanstvo obracal predovšetkým chudobných a bezprávnych. Význam obrátenia brahmanov pre úspech evanjelizácie krajiny rozpoznali až nasledovníci Františka Xaverského. Tí pochopili systém indického kastovníctva a uvedomili si, že ak sa im nepodarí obrátiť najvyššiu kastu, evanjelizácia nižších kást nemôže priviesť k trvalému obráteniu celej krajiny. Preto sa ukázalo nevyhnutným evanjelizovať predovšetkým brahmanov (Fülöp-Miller, R.: Moc a tajemství jezuitů, s. 275).

Do priameho kontaktu s týmito indickými učencami sa dostal pri debatách v brahmanských chrámoch, kde hovoril o analógiách medzi kresťanským a indickým učením o Trojici. Napokon mal Barcaeus zostavený priam „týždenný plán: vo štvrtok kázal mohamedánom, v sobotu Židom, v pondelok brahmanom a v ostatné dni kresťanom“ (Fülöp-Miller, R.: Moc a tajemství jezuitů, s. 274).

S obracaním brahmanov na kresťanstvo začal ďalší skvelý realizátor akomodačnej misijnej metódy jezuitov, Roberto de Nobili (1577–1656), ktorý so súhlasom predstavených pôsobil v úplnej izolácii od Európanov a od roku 1606 žil v Mandure „ako brahmanský učenec a mních. Cítil, že kto sa chce stať kresťanom, nemusí sa vzdať svojej etnickej  a kultúrnej identity. Rešpektoval tradičný kastový systém. Naučil sa sanskrit a miestny tamilský jazyk, zoznámil sa s hindskými védami, ako aj s inými filozofickými a náboženskými dielami“ (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 333).

Keď sa brahmani tohto potomka starej talianskej šľachtickej rodiny a synovca kardinála Bellarmina pýtali, či nie je Portugalčan, prehlásil s urazenou hrdosťou, že je rímske knieža a brahman, ktorého do Indie priviedol obdiv k brahmanom, o vzdelanosti ktorých počul už vo svojej vlasti.  Obliekal sa ako Hindovia vyššej kasty a veľmi prísne dodržiaval všetky príkazy a zákazy hinduizmu. Nejedol mäso, nepil víno, živil sa ryžou, mliekom, zeleninou a vodou. Býval vo vznešenej brahmanskej štvrti a v jeho okolí sa pohybovalo čisto brahmanské služobníctvo. Vyhýbal sa akémukoľvek styku s príslušníkmi nižších kást, ale aj kontaktom s bielymi kňazmi, ktorí sa usilovali o spásu duše páriov. Najviac však brahmanov udivoval pozoruhodnou znalosťou ich vlastného učenia. Nobili hovoril plynulo sanskritom takmer bez cudzieho prízvuku a vyznal sa v čítaní aj tých najobťažnejších textov v tomto jazyku. Dokázal fascinovať miestnych učencov recitovaním z Véd, z Apastabama sútier a purán, ba dokonca aj on sám sa časom stal autorom povznášajúcich spisov v sanskrite, ktoré zapisoval na palmové listy. Doslova do úžasu však privádzal poslucháčov prednesom indických piesní. Po tom všetkom už nikto nepochyboval o jeho nevšednom vzdelaní a brahmani ho prijali ako seberovného, čo bolo predpokladom pre mimoriadny úspech jeho misijného diela.

Z pohľadu dnešného bádania v oblasti misiológie je potrebné konštatovať, že akomodačná misijná metóda jezuitov mala aj svoje slabiny, jej pozitíva však vysoko prevýšili negatíva tejto misijnej metódy. Aj „napriek nedostatkom a chybám v uskutočňovaní akomodačného misijného modelu treba povedať, že myšlienka akomodácie mala vcelku zmysel a bola akousi prípravou na neskorší kontextuálno-inkulturačný prístup“ (Bučko L.: Vývoj misijných modelov: od etnocentrizmu k pluralite, s. 90).

Jezuitom sa podarilo dostať aj tam, kam sa iné rády nedostali. Otvorili pre Katolícku cirkev aj Japonsko a Čínu, kam sa misionári z iných reholí nemohli dostať. Japonsko otvoril pre katolícke misie František Xaverský. Začal tým, že získaval na katolícku vieru prostých Japoncov, ale časom pochopil, že ak má kresťanstvo preniknúť celou japonskou spoločnosťou, musí na svoju stranu získať aj bonzov. Toto sa mu časom aj podarilo a misijné dielo sa v Japonsku sľubne rozvíjalo až do 17. storočia, keď po období sľubných nádejí Japonsko úplne vyhubilo politicky podozrivé kresťanstvo a od roku 1637 sa úplne uzavrelo pred vonkajším svetom.

Čínu znovuotvoril pre katolícke misie iný vynikajúci jezuitský misionár Matteo Ricci. Ricci si so sebou priniesol najvýznamnejšie výdobytky európskej vedy, techniky a kultúry. Boli to hodiny rôznych druhov, astronomické prístroje, hudobné nástroje, obrazy s perspektívnym priestorovým zobrazením, a iné vynikajúce európske produkty. Svojou učenosťou si získal na čínskom dvore úprimných priateľov a obdivovateľov, ale aj zarytých nepriateľov. Niektorí sebavedomí čínski učenci niesli s nevôľou, že Ricci ich krajinu, ktorú oni považovali za jedinú na svete, označil len za jednu z mnohých iných krajín, hoci najdôležitejšiu zo všetkých.

Vďaka priateľstvu s čínskym cisárom dostal Ricci voľné pole pôsobnosti pre svoju misionársku činnosť, ba dokonca získal od cisára povolenie postaviť prvý katolícky kostol v Pekingu. Pri svojom misionárskom pôsobení dosiahol predtým nepredstaviteľné úspechy. Pokrstil niekoľko čínskych učencov a získal v nich cenných a verných poradcov i spolupracovníkov. Pre cisára kreslil mapy, vylepšil kalendár čínskych astronómov a vstúpil do povedomia vtedajšej čínskej spoločnosti ako všeobecne uznávaná osobnosť. Ricci sa natoľko zžil s čínskou kultúrou, že sa usiloval čínskemu mysleniu, filozofii konfucionizmu, prispôsobiť aj kresťanskú doktrínu. Táto snaha sa týkala aj rituálov, takže vyvolala nevôľu príslušníkov iných reholí. Boli to „napríklad dominikáni a františkáni, lebo tieto praktiky považovali za príliš povoľné voči čínskym zvykom, ako bolo uctievanie Konfucia. Táto situácia prerástla do sporu medzi jezuitmi a ostatnými rehoľami, čo oslabovalo rozvíjajúce sa čínske misie“ (Bučko, L.: Misijná a charitatívna činnosť, s. 115–116). Ricciho napokon obžalovali v Ríme a tak vznikol vleklý spor o čínskych obradoch, ktorý bol ukončený až v polovici 18. storočia.

V štýle Ricciho misijného pôsobenia pokračovali aj iní jezuiti. Jedným z najznámejších bol Nemec Johann Adam Schall von Bell, ktorý sa narodil v Kolíne nad Rýnom v roku 1592. Ten získal hodnosť mandarína prvej triedy a stal sa riaditeľom Cisárskeho astronomického ústavu v Pekingu. V tom istom meste dal postaviť aj katolícky kostol a r. 1650 ho posvätil. Adam Schall bol dokonca poradcom cisára a previedol reformu kalendára (porov. Stadler, P.: Auf den Spuren Matteo Riccis, s. 7). V Pekingu napokon zomrel v roku 1666.

Avšak nielen Adam Schall sa v Číne vyznamenal svojimi znalosťami astronómie. Aj jezuita Ignac Kögler sa stal dvorným astronómom čínskeho cisára. Misionári SJ si vo všeobecnosti získavali úctu Číňanov svojimi vedomosťami v oblasti prírodných vied. V 16., 17. a 18. storočí publikovali v čínštine omnoho viac ako 100 kníh z oblasti matematiky, prírodných vied a astronómie (porov. Hartmann, P. C.: Der Jesuitenstaat in Südamerika, s. 15).

Jezuiti platili v Číne za mimoriadne vzdelaných ľudí a aj vďaka tomu sa im darilo pohybovať sa v blízkosti čínskych cisárov. Medzi najúspešnejších jezuitov v Číne sa zaradil aj Ferdinand Verbiest, ktorý bol v roku 1670 menovaný za nástupcu Adama Schalla na poste riaditeľa Cisárskeho astronomického ústavu. Mladý cisár povolal Verbiesta na dvor, aby ho učil matematiku. Takto sa stal Verbiest cisárskym matematikom (Lee E. – J.: Anti-Europa“. Die Geschichte der Rezeption des Konfuzianismus und der konfuzianischen Gesellschaft seit der frühen Aufklärung. Eine ideengeschichtliche Untersuchung unter besonderer Berücksichtigung der deutschen Entwicklung, s. 30).

Akomodačná metóda umožnila jezuitom spolu s inými priaznivými okolnosťami dosahovať mimoriadne misijné úspechy, no na druhej strane si jezuiti svojou snahou o akomodáciu narobili veľa nepriateľov v katolíckych kruhoch. Bučko píše: „Dominikáni, františkáni, ale aj kapucíni dostatočne nepochopili metódu akomodácie a sťažovali sa na jezuitov u Svätej stolice v Ríme... Hlavným problémom nebola ani tak nelegitímnosť týchto rítov, ako skôr rivalita medzi katolíckymi rehoľami a konflikt medzi ich misijnými metódami či politické roztržky medzi zástupcami svätej stolice a veľmocami zainteresovanými na patronátnom misijnom systéme“ (Bučko, L.: Misijná a charitatívna činnosť, s. 116).

Vleklý spor napokon ukončil pápež Benedikt XIV. v roku 1744 definitívnym zákazom praktík misionárov SJ. Tým sa skončila najúspešnejšia etapa misií Katolíckej cirkvi v Ázii. Jezuiti sa angažovali v ázijských misiách aj neskôr, ale už nikdy nedosiahli také excelentné úspechy ako pred rokom 1744. Novou nádejou bol „pokrok ohľadom čínskych obradov... v roku 1935, keď Kongregácia pre šírenie viery na základe deklarácie mandžuskej vlády o občianskom (nie náboženskom) význame Konfuciovho kultu umožnila katolíkom zúčastňovať sa na tradičných ceremóniách na úctu Konfucia a predkov“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 339).

Nádeje na oživenie misijnej činnosti v Číne však stroskotali kvôli komunistickému prevratu v roku 1949. Dodnes je situácia katolíkov v tejto krajine, ale aj v celej Ázii  až na niekoľko svetlých výnimiek  mimoriadne ťažká napriek usilovnému pôsobeniu katolíckych misionárov na najväčšom a najľudnatejšom kontinente sveta.

 

Záver

Predkladaný článok je súčasťou systematickej obhajoby misijného pôsobenia SJ v celosvetovom meradle, skúmaním ktorého  sa autor článku dlhodobo zaoberá. Zámerom článku preto bolo odhaliť príčiny mimoriadneho úspechu jezuitských misionárov v Ázii, ktoré mali korene predovšetkým v uplatňovaní akomodačnej misijnej stratégie jezuitov pri ich misijnej činnosti, ako aj schopnosti jezuitov viesť dialóg s príslušníkmi iných náboženstiev. V tej dobe síce ešte neexistoval súčasný koncept dialógu Katolíckej cirkvi s nekresťanmi, avšak zásluhou sv. Františka z Assisi a neskôr predovšetkým vďaka misionárom SJ sa bezo sporu rozvíjala metóda dialógu katolíkov s nekresťanmi, ktorá práve zásluhou jezuitov prinášala sľubné ovocie.

Aj keď neskorší vývoj, predovšetkým zákaz praktík misionárov SJ v roku 1744, oslabil úspešný postup misií v Ázii, jezuiti zanechali svojou misijnou činnosťou trvalú stopu na ázijskom kontinente a načerpali pri evanjelizácii cenné skúsenosti, z ktorých môže dodnes ťažiť celá Katolícka cirkev. Jezuiti dosiahli mimoriadne misijné úspechy aj tam, kde iné rehole zlyhávali. Stali sa priekopníkmi akomodačnej misijnej metódy, ktorá im otvárala brány, uzavreté pre misionárov iných reholí. Po podrobnejšom skúmaní vidíme aj isté slabiny tohto modelu misijnej činnosti, jeho pozitíva však výrazne prevyšujú negatíva akomodačnej misijnej metódy, ktoré sa stala istou formou prípravy na neskorší kontextuálno-inkulturačný prístup. Isté je – a historické fakty to potvrdzujú -, že bola vo svojej dobe najefektívnejšou metódou misijnej činnosti Katolíckej cirkvi a výrazne napomohla k rozšíreniu katolíckej viery v mnohých krajinách sveta.

 

Karol Dučák

 

BIBLIOGRAFIA

1. Brož I.: Marco Polo: Odhalil tajemství Kublajovy říše! In: Ulánbátar dnes. Dostupné na internete: ubdnes.nolimit.cz.

2. Bučko, L.: Misijná a charitatívna činnosť. Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety, 2009. 248 s. ISBN 978-80-89271-37-5.

3. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. 549 s. ISBN 80-85223-34-1.

4. Bučko L.: Vývoj misijných modelov: od etnocentrizmu k pluralite. In: Studia theologica, 2014, ročník 16, č. 3, s. 87–110.

5. Dučák, K.: Panna Mária a islam. Miesto Panny Márie v katolíckych misiách medzi moslimami. In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com.

6. Fülöp-Miller, R.: Moc a tajemství jezuitů. Praha: Rybka Publishers, 2000. 654 s. ISBN 80-86182-14-2.

7. Hartmann, P. C.: Der Jesuitenstaat in Südamerika 1609–1768. Weißenhorn: Konrad, 1994. 174 s. ISBN 3-87437-349-5.

8. Hertling, L.: Dejiny katolíckej Cirkvi. Cambridge: Dobrá kniha, 1983. 483 s. ISBN 0-920150-98-5.

9. Giovanni da Montecorvino. In: New World Encyclopedia. Dostupné na internete: newworldencyclopedia.org.

10. John of Montecorvino. In: New Advent. Catholic Encyclopedia. Dostupné na internete: newadvent.org.

11. Kalista, Z.: Cesty ve znamení Kříže. Praha:  Evropský literární klub, 1941. 256 s.

12. Korán. Preložil Ivan Hrbek. Praha: Odeon, 1991. 800 s. ISBN 80-207-0444-2.

13. Kronika křesťanství. Praha: Fortuna Print : Knižní klub, 1998. 462 s. ISBN Fortuna Print 80-86144-23-2; ISBN Knižní klub 80-7176-837-5.

14. Lee E. – J.: Anti-Europa“. Die Geschichte der Rezeption des Konfuzianismus und der konfuzianischen Gesellschaft seit der frühen Aufklärung. Eine ideengeschichtliche Untersuchung unter besonderer Berücksichtigung der deutschen Entwicklung. Münster – Hamburg – London: LIT, 2003. 699 s. ISBN 3-8258-6206-2.

15. Moses, P.: Svatý František a sultán. In: Teologické texty, 2011, ročník 24, číslo 2, s. 85–89.

16. Pubblicazione dell’Annuario Pontificio e dell’Annuario Statistico della Chiesa, 25. 03. 2020. In: Bollettino della Sala Stampa della Santa Sede del giorno 25. 03. 2020. Dostupné na internete: press.vatican.va.

17. Stadler, P.: Auf den Spuren Matteo Riccis. In: JESUITENMISSION MENSCHEN FÜR ANDERE, 2011, Heft 1, s. 6–7.

18. Tomko, J.: Misie do tretieho tisícročia. Bratislava: Lúč, 2000. 411 s. ISBN 80-7114-289-1.

 

1 komentár:

  1. Karol Dučák26.3.21

    Tragédiou je, že aj v Betleheme, ktorý je jednou z najstarších kresťanských komunít, tvoria dnes drvivú väčšinu z jeho približne 30 tisíc obyvateľov arabskí moslimovia. V rodisku Pána Ježiša, kedysi výsostne kresťanskom, dnes prevláda islam. Ostatne aj v Jeruzaleme, kde bol Ježiš ukrižovaný, sú kresťania v menšine. Podľa údajov z konca roka 2019 tvoria kresťania len cca 1,3 % obyvateľov takmer miliónovej metropoly Izraela. Celkove tvoria kresťania asi 2 % obyvateľov Izraela.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.