Život a poézia

 

Ján Motulko: Fialové žalmy

Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1992

Ján Motulko (1920–2013) debutoval básnickou zbierkou Blížence (1944), nasledovali zbierky V mimózach vietor (1947), Zobúdzanie popola (1970), Fialové žalmy (1992), Havrania zima (1996), Strmé schody (2000), Čas Herodes (2003), Na Božej brúske (2005) a Jesenné paberky (2010). Vydal aj tri knižky poézie pre deti a súbor krátkych próz Z ohňa a krvi (1948). Patrí k výrazným predstaviteľom kresťansky orientovanej poézie.

Zbierka Fialové žalmy znamenala v istom zmysle návrat básnika po dlhých rokoch ostrakizácie a publikačných obmedzení zo strany komunistickej štátnej moci. I preto obsahuje texty napísané v rozličných tvorivých obdobiach. Uvedená je veršami, v ktorých sú slová prirovnané ku skalám, ku kremeňu – básnické slovo má svoju váhu a vážnosť, vychádza z autorovho vnútra ako spoveď, ako svedectvo...

V prvej časti Vyznania nachádzame drobné poetické momentky, hravé, rozmarné verše, ako aj hlbšie reflexie, vyjadrujúce radosť i smútok, lásku k domovu a vďaku za život ako veľký Boží dar. Osobitne pôsobivá je báseň Chvála na ráno; lyrický subjekt hovorí: „Chválim ťa, hodina prvá po noci... / Ráno je pocukrovaný sladký domov. / Zelená hviezda ľudskej nádeje.“ Druhá časť zbierky, dostala pomenovanie Fialové žalmy, zahŕňa verše, ktorými autor tvorivo reagoval na znamenia a udalosti čias (august 1968, takzvaná normalizácia, rok 1989). V básni Živý popol (Pamiatke Jana Palacha) čítame: „Horím, a ako pravda holá, / ktorá už sama svoj stráca dych, / pozývam žiť vás i budúcich...“ V tretej časti Ohne na strnisku dominujú motívy plynutia času, putovania životom a túžby po duchovnej ukotvenosti: „Brúsim si vytrvalo zuby v tvrdej kôrke / chlebíka lásky, čo sa jak kameň núka mi. / Nasýtiť nevie staré letokruhy zrno horké. / V polomoch rokov víchor zalamuje rukami.“

Keď sa životná púť Jána Motulka uzavrela, básnický druh Teofil Klas sa s ním rozlúčil nekrológom, publikovaným v Katolíckych novinách (vydanie z 22. 9. 2013) pod názvom Keď život je básňou, v ktorom sa okrem iného píše: „Janko Motulko sa vždy rozdával. Takého som ho zažil za jeho pozemského života. A vo svojom diele sa bude bohato rozdávať i naďalej. Stále má totiž na rozdávanie plné priehrštie darov. Verím, že teraz už pozná odpovede na všetky svoje nástojčivé existenciálne otázky, ktoré sú otázkami hľadajúceho, no vo večnosti ukotveného človeka. Celý jeho život bol krásnou básňou. A našiel svoje vyústenie v najkrajšej básni večna.“ Dodajme, že Motulkova poézia, krytá životom s pevnými kresťanskými zásadami, svieti i dnes svojou poetickou silou a autenticitou.

 

Ján Maršálek

::

Súvisiace články:

Zobúdzanie poézie

Básnik v čase hrôzovlády

Odišiel básnik Ján Motulko

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.