Božie a ľudské cesty

 

Vlado Gregor

Stále viac toho nechápeme a nevieme, ale o to radšej mudrujeme a brbleme...

Súčasná zložitá situácia bezpochyby spôsobuje stratu viery. Napriek tomu verím, spolu s Leibnizom, že tento svet je najlepším zo všetkých možných svetov. Ak by to tak nebolo, ako by mohol byť Boh dobrý? Je to isto zložité pochopiť, zvlášť pre nevinne a na prvý aj druhý pohľad bezúčelne trpiacich, ale bez viery v Božiu dobrotu stráca zmysel akákoľvek viera.

Je zaujímavé, že hoci Ježiš kritizoval vtedajšie formálne náboženské zvyklosti, falošnosť a prospechárstvo náboženských predstaviteľov, nikdy nezapochyboval o tom, že Boh je dobrý, dokonca je naším dobrým oteckom. Pretože „abba“ nie je len otec, ale doslova otecko. Jeden  z praotcov ateizmu gróf Voltaire sa takejto viere vysmieval – inšpirovali ho vtedy k tomu udalosti v Lisabone, kde pri zemetrasení zahynulo množstvo ľudí, zvlášť v zrútených kostoloch, pretože sa to stalo v nedeľu. Typické pre týchto vzdelaných mudrlantov je aj pohŕdanie tzv. ľudovou zbožnosťou, dôverou a úctou k tomu, čo nás presahuje.

Čím sme starší, tým zažívame viac úrazov, chorôb a neistoty, ale vzhľadom na vek a zažité dobré veci sa tým možno až tak veľmi netrápime. To je pochopiteľné, ale ťažko sa nám vníma a chápe, že deti a dospievajúci často berú smrť s ešte väčšou dôverou a oddanosťou do Božej vôle.

Je iste pre mňa aj pre mnohých tiež ťažké pochopiť povedzme zmysel a prínos duševných chorôb a stáročné správanie sa mnohých nábožných ľudí k takto postihnutým nešťastníkom. Je teda naozaj otázne vyčítať pochybovačom, agnostikom a či dokonca ateistom, že nedokážu pochopiť pre nás samozrejmú axiómu, že Božie cesty sú často nevyspytateľné, a to tak v osobnom, ako aj v náboženskom živote.

Máme sklon považovať Boha za akéhosi nepodareného experimentátora, ktorý nevníma ľudské nešťastie. Ak sledujeme napríklad vývin ľudských bytostí a osud neandertálskeho človeka, ktorého ľudskosť a citlivosť sú zrejmé, tak sú tieto otázky stále naliehavejšie. Mohol by som tých príkladov uvádzať veľa, ale napriek tomu mi život dáva lekcie, že všetko trápenie má zmysel, že z Božej ruky nás nič nevytrhne, že naozaj aj vlasy na hlave máme zrátané, a tak ako plešinu nemôžeme dávať Bohu za vinu, tak ani iné nedostatky, trápenia alebo podľa zjednodušeného pohľadu zbytočné komplikácie. Možno si myslíme, že všeličo by sme zariadili lepšie a úspešnejšie, ale nakoniec prichádzame na to, že v závere nám pomôže len modlitba, dôvera a pokorné srdce.

Viera je teda prospešná a my sme na ňu často odkázaní, ale nie sme povinní veriť tým, ktorí rozprávajú o stále väčšej skazenosti človeka. Základné historické fakty a doklady nám totiž hovoria o tom, že vojny boli krutejšie, choroby zabíjali viac a skôr a bezbrannosť človeka proti prírodným katastrofám bola fatálna a neporovnateľná s tým preklínaným dneškom. Už len pohľad na všadeprítomné hromozvody nás môže o tom presvedčiť.

Preto si budujme svoju vieru, ale na pevnejších základoch než to často predvádzame a nútime k tomu všetkých ostatných. My veríme v zmysel všetkého, aj utrpenia, pre konečný dobrý výsledok, ale nemôžeme sa až tak čudovať budhistickým ateistom a islamským fatalistom... Buďme radi, že sme, sťažujme sa, ale nenadávajme a nepreklínajme. Pretože sme tu vôbec nemuseli byť a ani ten nádherný vesmír a život okolo nás. Bez vďačnosti teda nebudeme spokojní nielen v citovom, ale ani v intelektuálnom svete a živote.

Bože, zmiluj sa nad nami, trápiacimi sa a nechápavými!

(12. 4. 2021)

 

Vlado Gregor

::

Rozhovor s autorom: Ježišov odkaz pretrvá