Vidieť srdcom

 

Kristína Ondrkálová

„Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20)

Boh stvoril človeka na svoj obraz (Gn 1, 27) a sám videl, že všetko, čo stvoril, vrátane človeka, bolo veľmi dobré (Gn 2, 31). Od svojho krstu, či si to uvedomujú alebo nie, veriaci nosia v sebe Božieho Ducha, Ducha Svätého: „Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16). Tento Boží Duch dosvedčuje, že sme Božie deti (Rim 8, 16), čiže sme synmi a dcérami Boha.

Najmä pod vplyvom výchovy či nepriaznivých životných okolností človek dneška nielenže neverí, že odzrkadľuje Boha a že v ňom môže Boh prebývať, ale ani nežije vo viere v Božieho Syna, ktorý ho miluje a zomrel za neho, bez ohľadu na jeho rasu, národnosť, životné okolnosti, skúsenosti či spoločenské postavenie.

Veď ak by si človek bol toho do dôsledkov vedomý, nielenže by sám k sebe pristupoval s úctou, láskavosťou a pokorou, ale v úcte, s láskavosťou, pokorou a so súcitom by sa pozeral na každého jedného človeka – či by šlo o bezdomovca alebo úspešného podnikateľa, človeka mladého alebo v poslednom štádiu života. „Milovať znamená nechať toho druhého pochopiť, že je krásny a hodnotný“ (Jean Vanier).

A v tom je ten základný problém – ak neverím, že som hodnotný ja sám, nedokážem milovať druhého človeka takého aký je, bez ohľadu na to, čo urobí, alebo neurobí, v jeho odlišnosti, pretože za neho, tak isto ako za mňa, Ježiš vylial svoju krv na kríži a v Božích očiach má preto nekonečnú hodnotu.

V konečnom dôsledku sme pri starom známom výroku: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 31). Možno v duchu aj tušíme, že sme akosi veľmi, veľmi ďaleko od takejto lásky k samému sebe a pohľadu na svojho blížneho... Dovoľme Bohu vyčistiť nám zrak. Potom uvidíme lepšie nielen očami, ale najmä srdcom, naučíme sa skutočne milovať.

 

Kristína Ondrkálová

::

Prečítajte si: Bez pokory to nepôjde