- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

22. apríla 2021

Pozoruhodná autobiografia pátra Bajana

 

Ľudovít Košík
Nad autobiografiou Pavlína Juraja Bajana OFM

Dvanásteho apríla uplynulo tristo rokov od narodenia P. Pavlína Bajana – františkánskeho kňaza, kazateľa, hudobníka. Patrí k menšej skupine osobností 18. storočia, ktoré nikdy neupadli celkom do zabudnutia. Jeho hudobná tvorba žila vo  františkánskom prostredí aj v priebehu 19. a 20. storočia a kazateľská činnosť sa stala  predmetom záujmu historiografie.

Hudobná tvorba P. Bajana, ako aj tvorba jeho rovesníka a františkána P. Edmunda  Paschu, je známa a hraná aj v súčasnosti. Výsledkom jeho hudobnej tvorby je štrnásť hudobných zborníkov so skladbami z vlastnej i z tvorby iných autorov z františkánskeho prostredia. Zachovala sa tiež štvorzväzková zbierka kázní, ktorá obsahuje 602 kázní na viac než 4.000 stranách, ako aj traktát z teológie, ktorý je jeho záverečnou prácou štúdia vo Váci, v jej závere je aj jeho autobiografia; preložil ju františkánsky historik P. Vševlad Jozef Gajdoš, ktorý aj na základe podkladov v nej uverejnených Bajanovi venoval niektoré svoje príspevky v odborných i náboženských časopisoch. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa Bajanovmu životu i tvorbe vo viacerých článkoch venoval P. Celestín Lepáček OFM.

V roku 2016 vyšla Bajanova autobiografia v latinčine a zároveň v slovenskom preklade v časopise Slavica Slovaca, orgáne Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV a Slovenského komitétu Slavistov, vďaka iniciatíve Ladislava Kačica a Svorada Zavarského. Vďaka nej aj dnes sú nám pomerne dobre známe mnohé udalosti a okolnosti z jeho osobného, rodinného i rehoľného a kňazského života, ale dielo približuje tiež pomery, ktoré v 18. storočí vládli v Skalici, kde Bajan vyrastal a prežil podstatnú časť svojho rehoľného života a tu aj po dlhotrvajúcej slepote, chorobách, ktoré ho na sedem rokov pripútali na posteľ, 15. júla 1792 zomrel a bol v krypte františkánskeho kostola pochovaný.

Popri vlastnom rodinnom osude Bajan zachytáva aj pomery v Uhorsku, prírodné podmienky v miestach pobytu, zážitky z ciest medzi jednotlivými kláštormi, pomery v jednotlivých kláštoroch na území slovenskom i maďarskom, vrátane národnostných, vzťahy medzi rehoľníkmi, ktoré neboli vždy ideálne.

Páter Pavlín Bajan patrí k františkánom, ktorí sa svojou činnosťou medzi jednoduchým ľudom významne zaslúžili o upevnenie viery v ľudských srdciach, ale aj o udržanie a dvíhanie národného povedomia Slovákov. Za mnohé mu môže byť vďačná rehoľa, v ktorej službe prežil svoj plodný život, i mesto, ktoré bolo jeho rodiskom a vyše tridsať rokov miestom jeho pôsobenia.

Memoriale, ako znie nadpis autobiografie v latinskom origináli, sa začína prológom, je v ňom vlastnoručne vykreslený rodokmeň autora, keďže mal aj maliarsky talent. V prvej časti autobiografie predstavuje svojho starého otca a niektorých ďalších príbuzných. Druhá časť je venovaná výchove a štúdiám, tretia časť rehoľnému povolaniu. Keď sa prihlásil vo františkánskom kláštore, predstavení na neho akosi pozabudli. Vybral sa na púť k zázračným obrazom Panny Márie v okolí Brna. Po ceste dostal odkaz, že má prísť na pohovor, vrátil sa sám do Skalice, rozlúčil sa s rodinou a otec ho cez Vrbovce odprevadil do Pruského, kde 15. júna 1740 prijal františkánsky habit a rehoľné meno Pavlín. Keď skladal rehoľné sľuby, prišiel za ním otec a brat Michal. Po noviciáte bol preložený do Jágru, mal nádej, že sa bude môcť ďalej venovať hudbe a rozvíjať svoje vzdelanie, stal sa organistom a sám sa vypracoval tak, že dokázal viesť maďarský spev. Tu študoval filozofiu a strávil tu tri roky. No zažil aj poníženie pre svoj slovenský pôvod. Morálnu teológiu ho poslali študovať do Vacova, kde sa stretol s lepším prístupom predstavených.

Štvrtá časť: Vysviacka, primície a udelenie jurisdikcie. Po skončení štúdií bol preložený do Levíc, aby mohli dostať vyššie svätenia, vysvätil ho pomocný biskup v Trnave Frivaisz. Primície slávil v nedeľu po sviatku Zjavenia Pána 1747 v Skalici, v kláštornom kostole Panny Márie Sedembolestnej. Kázal P. Vojtech Prokeš, hostina pre oficiálnych hostí bola v kláštore, o ktorú sa postaral otec, rodinu hostila matka doma. Po troch dňoch ho otec naposledy zo Skalice odprevadil kus cesty a cez Šaštín, kde navštívil príbuzných, sa vrátil do Levíc. Tu dostal správu o smrti otca, matka predala dom a usadila sa v chudobinci, kde žila ešte 19 rokov. V roku 1748 bol preložený do Vacova, potom do Sečian a Jágru. Po deviatich rokoch v maďarských kláštoroch prišiel do Prešova, čo mu urobilo radosť, mohol spievať a modliť sa po slovensky. Potom sa dostal do Hlohovca a potom do Beckova, kde začal písať spevníky, a späť do Hlohovca. Keď v roku 1760 dostal dekrét o preložení do Skalice, mal radosť, ale obával sa, že nástrahy domova môžu škodiť zasväteným osobám.

Piata časť: Ako som sa nečakane dostal ku skvelej službe kazateľa. Keď prišiel do Skalice vtedajší gvardián P. Anton Presl, okrem organovania dal Bajanovi aj iné povinnosti, po smrti pátra Celestína Tesárika mu zveril sakristiu, poveril ho zbieraním milodarov po domoch a kázaním striedavo s kaplánom vo farskom kostole v nedele a sviatky, kde si rýchlo získal obľubu a pritiahol poslucháčov. Po smrti kazateľa vo františkánskom kostole P. Kastula sa v máji 1761 stal kazateľom on. Keď 3. marca 1762 zomrel jeho brat Gašpar, vybavil mu pohreb do krypty pri  kazateľnici vo františkánskom kostole a pozostalosť pre jeho malú dcéru Annu. Jeho ďalší brat Michal zomrel v roku 1749 v Stoličnom Belehrade, takže z desiatich detí zostal matke nažive už len on.

Šiesta časť: Ako ma Boh neraz zachránil od nebezpečenstva smrti. V tejto časti sú opísané viaceré udalosti, ohrozenia a choroby, pri ktorých sa nachádzal v nebezpečenstve smrti a vďaka Božej pomoci a ochrane ostal na tomto svete, aj tie, o ktorých mu hovorila jeho matka z raného detstva.

Siedma časť: Ako sa všetko zmenilo na nepoznanie. Bajan opisuje, že od roku 1760 sa v spôsobe života ľudí začal rozmáhať svetácky duch, ľudia sa začali obliekať a správať podľa cudzokrajných zvykov a upadala úroveň duchovného života. Keď mladým pripomenul, že rodičia sa takto nenosili, dostalo sa mu iba posmechu. Píše, že svet sa sekularizoval a zasiahlo to aj život v kláštore, kde sa staré zabehnuté veci pretvárali na nové, že jeho predstavený Ľudovít Šváb mal heslo: „Milší mi je sveták – elegán než v jasliach narodený ponížený Pán.“ Trápilo ho, že sa likvidovali overené veci, ako bohoslužobný poriadok v kostole, procesia na Veľký piatok v meste, za čo ho jednoduchí ľudia, ktorým slúžil, mali radi, ale smotánka ho nenávidela, lebo im vstupoval do svedomia a odsudzoval ich excesy. Nakoniec ho vyštvali, takže musel odísť do Beckova ako do vyhnanstva, čo ho ranilo. Začal sa zamestnávať písaním... V závere práce zachytil ešte rozpustenie Spoločnosti Ježišovej v roku 1773 a nástupom vlády Jozefa II. v roku 1780 sa biografia končí.

 

Ľudovít Košík

 

Použitá a doplňujúca literatúra:

Richard Drška: Mestská správa Skalice do roku 1711; Záhorské múzeum Skalica, 2016

Vševlad J. Gajdoš: Barokový kazateľ Pavlín Bajan; Katolícke noviny, roč. 86, 1971, č. 15

Vševlad J. Gajdoš: Pavlín Bajan (1721–1792); Zborník Záhorského múzea v Skalici, 1971

Vševlad J. Gajdoš: Františkáni v slovenskej literatúre; Cleveland, Ohio, 1979

Šimon Kotvas:  Aj Skaličania tvorili vianočné piesne; Michael, 3/2020

Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska; Lúč, Bratislava, 2000

P. Pavlín Bajan OFM (1721–1792) a slovenská literatúra a jazyk v 18. Storočí; Serafín, Bratislava, 1992

Slavica Slovaca: Autobiografia P. Pavlína Bajana OFM (1721–1792),  2016

Skalica v minulosti a dnes; Obzor, Bratislava, 1968

Dr. Jozef Šátek: Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu; SSV, Trnava, 1946

www.frantiskani.sk

::

Súvisiaci článok: Príkladný kňaz Juraj Pavlín Bajan

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.