- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

30. júna 2021

Panna Mária a diktátor Stalin (2)

 

Karol Dučák
Veľký teror

Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom texte, pomer síl Červenej armády a nemeckého Wehrmachtu, podporovaného spojencami, nenaznačoval prevahu agresora, útočiaceho na najväčšiu krajinu sveta. Na základe toho sa priam natíska otázka, ako mohla taká vojenská veľmoc, akou nesporne bol ZSSR, utrpieť také ťažké straty na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny a tak dlho ustupovať protivníkovi. Pri zvážení všetkých okolností je potrebné jednoznačne konštatovať, že hlavný diel viny na počiatočných neúspechoch Sovietov padá na plecia arogantného diktátora J. V. Stalina, ktorý spôsobil svojej krajine neopísateľné škody. Práve vinou sovietskeho diktátora gruzínskeho pôvodu bola obranyschopnosť Sovietskeho zväzu na začiatku 40. rokov 20. storočia nebezpečne narušená. Prakticky všetko, čo Stalin urobil v tej dobe, podkopávalo bojaschopnosť mohutnej armády, ktorou najväčšia krajina sveta disponovala.

Jeho najväčšou chybou bol takzvaný Veľký teror, ktorý v druhej polovici 30. rokov 20. storočia do značnej miery zdecimoval okrem iných aj armádne špičky a technickú inteligenciu, podieľajúcu sa na vtedajšej rozsiahlej modernizácii armády.

Treba povedať, že Stalin nebol prvý, kto začal uplatňovať teror voči vlastnému obyvateľstvu. Od prvého dňa vzniku totalitnej diktatúry, ktorú v bývalom cárskom Rusku zaviedli boľševici v roku 1917, sa prenasledovanie „vnútorného nepriateľa“, predovšetkým cirkví, stalo základnou „pracovnou“ metódou vládcov najväčšej krajiny sveta. Každý, kto si dovolil mať inú predstavu o živote, bol označený za nepriateľa. Postihnutá bola obzvlášť inteligencia a kresťania v ZSSR. Bezbožný režim ignoroval Božie zákony a v mene bezbožníkov začal vojnu proti ľuďom i proti Bohu. Stalin nebol „objaviteľom“ boja proti „vnútornému nepriateľovi“, ale práve on doviedol tento boj do takých obludných rozmerov, že zdecimoval ľud krajiny, ktorého údajné blaho chcel budovať. Tento teror oslabil aj Červenú armádu a do značnej miery ohrozil jej bojaschopnosť.

Pri brutálnych čistkách v armáde boli odstránené najskúsenejšie a najschopnejšie veliteľské kádre. Za obeť nezmyselným masakrom padli traja z piatich sovietskych maršalov:

1. M. N. Tuchačevskij, zatknutý 22. 5. 1937, popravený 11. 6. 1937

2. A. K. Jegorov, zatknutý 27. 3. 1938, popravený 23. 2. 1939.

3. V. K. Bljucher, zatknutý 22. 10. 1938, zabitý vo vyšetrovacej väzbe 9. 11. 1938.

Popravy predčasne ukončili život aj štyrom armádnym veliteľom prvého stupňa a desiatim armádnym veliteľom druhého stupňa. Ušetrený nebol ani dôstojnícky zbor, ktorý postihlo rozsiahle zatýkanie. Len v roku 1937 bolo zatknutých 2 328 dôstojníkov a v roku 1938 ďalších 4 952 dôstojníkov (porov. valka.cz). Stalo sa bežnou súčasťou života, že „do pracovných táborov na Sibíri a často aj na popravisko šli velitelia divízií a plukov, niekde aj ich zástupcovia, takisto šéfovia rôznych vojenských ústavov“ (Pacner, K.: Neobyčejné okamžiky historie. Praha: Plus, 2017. ISBN 978-80-259-0618-7, s. 105).

K najciteľnejším stratám patrí likvidácia maršala Tuchačevského, najschopnejšieho a najskúsenejšieho vojenského veliteľa vo vtedajšom ZSSR. Kvalifikovaní odborníci sú presvedčení, že ak by Tuchačevskij nebol popravený pred vojnou a ak by Stalin namiesto ignorovania informácií o blížiacom sa útoku nacistických armád proti ZSSR lepšie pripravil krajinu na vojnu, Nemci a ich spojenci by sa nikdy nedostali k Moskve, Leningradu a Stalingradu, ale boli by hneď po začiatku operácie Barbarossa zastavení za hranicami a vytlačení z územia Sovietskeho zväzu. Každý zasvätený znalec problematiky sa dokáže na základe faktov stotožniť s takýmto záverom.

Keď bola v roku 1935 zavedená hodnosť maršala ZSSR, Tuchačevskij sa stal jedným z piatich nositeľov tejto najvyššej hodnosti v Červenej armáde. Už čoskoro sa prejavil ako mimoriadne schopný reformátor a v pozícii námestníka ľudového komisára (ministra) obrany zaviedol reformy, vďaka ktorým sa z Červenej armády stala začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia najmechanizovanejšia armáda na svete. Sovietsky vojenský priemysel sa modernizoval, konštantne zvyšoval a zlepšoval svoju produkciu, takže napríklad vo „výrobe tankov a lietadiel bol ZSSR v 30. rokoch na prvom mieste na svete“ (w.histrf.ru).

Najcennejším prínosom Tuchačevského bola jeho znalosť vojenskej stratégie nemeckých ozbrojených síl pred druhou svetovou vojnou. Veľmi dobre totiž poznal Heinza Guderiana, ktorý začal v Nemecku presadzovať novú koncepciu vedenia motorizovanej vojny, ktorej základom boli útoky sústredených formácií tankov, podporovaných motorizovanou pechotou a vzdušnými silami. Navyše požadoval, aby od roku 1933 boli všetky nemecké tanky vybavené vysielačkami, pretože komunikácia a pružné vedenie vojny boli podľa neho predpokladom rýchleho a koordinovaného postupu do vnútrozemia nepriateľa. Taktiež velitelia mali koordinovať vojenské operácie z obrneného mobilného štábu, pohybujúceho sa v blízkosti čela útoku (porov. idnes.cz).

S pokrokovou koncepciou Heinza Guderiana sa zoznámil aj maršal Tuchačevskij. Nemeckí a sovietski vojenskí odborníci totiž v tej dobe úzko spolupracovali. Dnes to znie priam neuveriteľne, ale vari najkrutejším paradoxom tej doby bol fakt, že Nemecko vďačilo za svoje neskoršie veľké vojenské víťazstvá na začiatku druhej svetovej vojny práve Sovietskemu zväzu. Veľký diel viny na takomto vývoji situácie nieslo svetové spoločenstvo, ktoré sa po prvej svetovej vojne krátkozrako dištancovalo od dvoch krajín. Od Nemecka, ktorému nie celkom oprávnene pripisovalo vinu za rozpútanie prvej svetovej vojny, a od Sovietskeho zväzu, ktorý sa vydal na cestu ateistického komunizmu.

Obe krajiny, tak Nemecko ako aj Sovietsky zväz, sa snažili dostať z medzinárodnej izolácie, a preto prirodzene hľadali cestu vzájomnej spolupráce. Oficiálne to umožnila Rapallská zmluva z roku 1922 medzi oboma krajinami, ktorá mala tajný dodatok, umožňujúci Nemecku obchádzať Versaillskú zmluvu a tajne spolupracovať so Sovietskym zväzom vo vojenskej oblasti. Nemci túto možnosť v hojnej miere využívali a vznikli dokonca spoločné sovietsko-nemecké vojenské zariadenia. Nemci mohli na území ZSSR školiť svoje letectvo, tankistov, delostrelcov a taktiež testovať svoje tajne vyvíjané zbrane. Mali dokonca k dispozícii ponorkovú základňu. Sovietsky zväz na oplátku získal od Nemecka moderné vojenské technológie. Až do roku 1933 to nebol problém, pretože Weimarská republika, ktorá v roku 1918 nahradila v Nemecku cisárstvo, patrila k najvyspelejším demokraciám medzivojnovej doby.

Keď sa stal Tuchačevskij architektom reformy Červenej armády, vypracoval novú vojenskú doktrínu, oficiálne prijatú v roku 1936. Pritom „v zásade rozpoznal rovnaké východiská a došiel k rovnakým záverom ako Guderian“ (idnes.cz).

Tuchačevskij presadzoval koncepciu mohutných obrnených zborov, ktoré by využívali priebojnú silu tankov. Takto sa do výzbroje Červenej armády dostávali nové modely tankov a obrnených vozidiel, ktoré neskôr pomohli Sovietskemu zväzu odvrátiť porážku v druhej svetovej vojne. Skutočným „svetovým unikátom bolo vybudovanie silného výsadkového vojska“ (postoj.sk).

Paradoxne, Tuchačevského popravili na základe falošných kompromitujúcich materiálov,  ktoré pripravili v Berlíne v roku 1937. Práve nacistické Nemecko malo totiž eminentný záujem na likvidácii sovietskych vojenských špičiek a arogantný, tupý sovietsky diktátor na to Nemcom naletel (porov. reflex.cz).

Neľudský Stalinov režim však likvidoval aj špičkovú vedeckú a technickú inteligenciu. Boli zriadené špeciálne tábory pre konštruktérov a technikov, kde mohli rozvíjať svoju odbornosť v službe vlasti. Je známe, že aj taký špičkový letecký konštruktér ako A. N. Tupolev „časť svojich lietadiel vyprojektoval v jednom z týchto táborov. Spolu s ním ‚sedel‘ aj budúci tvorca sovietskeho raketového programu Sergej Koroljov“ (postoj.sk).

Podobne skončili iní leteckí konštruktéri, napríklad N. N. Polikarpov, D. P. Grigorovič, či V. M. Petľakov. Zachránilo ich len to, že Sovietsky zväz ich nevyhnutne potreboval a bez nich sa nemohol zaobísť. Už menej šťastia však mali iní konštruktéri, ktorí stalinský teror neprežili. Patril k nim napríklad K. A. Kalinin, ktorý bol popravený ešte pred začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny. Tento konštruktér totiž nemal také šťastie ako A. N. Tupolev, „ktorému bol pôvodne navrhovaný trest smrti zmenený na väzenie...“ (valka.cz).

Podobne aj G. E. Langemak, jeden z konštruktérov „kaťuší“, bol v septembri 1937 uväznený, mučený, odsúdený v zinscenovanom procese a napokon v januári 1938 popravený spolu s blízkym spolupracovníkom I. T. Klejmenovom: „Oboch inžinierov popravili 11. januára 1938...“ (Pacner, K.:Neobyčejné okamžiky historie. Praha: Plus, 2017. ISBN 978-80-259-0618-7, s. 106).

Pritom „perzekúcie automaticky postihovali aj príbuzných už uväznených... Sirotince sa naplnili deťmi, ktorých obaja rodičia boli zatknutí alebo popravení. Hranica trestnej zodpovednosti sa vzťahovala už na dvanásťročné deti... Sám Stalin osobne poslal na popravisko viac než 40-tisíc ľudí. Z ostatných členov politbyra si Stalin urobil spolupáchateľov tým, že zoznamy odsúdených na popravu spolu s ním vždy musel podpísať aj niektorý z nich“ (postoj.sk).

Podľa špekulácií niektorých historikov sa Stalin držal pravidiel krvnej pomsty, ktoré ako rodák z Kaukazu dôverne poznal. Takýmto spôsobom sa údajne chcel preventívne poistiť do budúcnosti proti hrozbe pomsty zo strany potomkov svojich obetí. Vo vtedajšom ZSSR si nemohol byť istý životom naozaj nikto. Ani bývalí najbližší spojenci Stalina. Do nemilosti upadol aj predtým všemocný šéf NKVD Ježov, ktorý bol zatknutý 9. apríla 1939 a popravený vo februári 1940.

Za „prirodzených“ nepriateľov režimu boli považovaní Židia, Poliaci, Lotyši, Litovci a Estónci. Práve poľský pôvod sa stal takmer osudným aj neskoršiemu maršalovi a dvojnásobnému hrdinovi ZSSR K. Rokossovskému. Rodák z Varšavy bol v rámci čistky v armáde zatknutý, ale tomuto neskôr „slávnemu vojvodcovi paradoxne zachránil život tristný výkon Červenej armády v Zimnej vojne s Fínskom na prelome rokov 1939 a 1940. Stalin si uvedomil, že v represiách voči vlastnej armáde zašiel priďaleko“ (postoj.sk).

Nebola snáď pre ruskú a sovietsku inteligenciu vôbec krutejšia doba ako epocha despotického Stalinovho režimu pred a po druhej svetovej vojne. Najkrutejšie však bola prenasledovaná Ruská pravoslávna cirkev a kresťania v ZSSR vôbec. Bezbožný, krutý režim sa obrátil nielen proti ľuďom, ale aj proti Bohu a trest za to ho neminul. Ale o tom podrobnejšie v nasledujúcej kapitole.

 

Karol Dučák

::

Predchádzajúca časť článku: Panna Mária a diktátor Stalin

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).

1 komentár:

  1. Kto si prečíta Súostrovie Gulag, mnohé pochopí. Táto Solženicynova kniha je výrečným svedectvom o boľševickom terore.
    Mimochodom, Alexander Solženicyn sa dostal do gulagu zato, že sa v súkromnej korešpondencii z frontu kriticky vyjadroval o Stalinovi a jeho vojenských rozhodnutiach. Pravdaže, listy boli kontrolované a zo Solženicyna ako dôstojníka Červenej armády sa stal trestanec...

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.