Sila modlitby

 

Ilustračná snímka: PriestorNet

Bol neznaboh. Neveril v Stvoriteľa, ktorý stvoril nebo a zem. Nemal v srdci vieru, nespoliehal sa na anjelov, ktorí majú miesto v Nebeskej katedrále u svätého Petra. Vždy dokázal oponovať. Veril v Darwina. Keď mu niekto rozprával o Bohu, oponoval mu s istotou.

„Biblia vraví, z prachu si sa narodil, na prach sa obrátiš,“ povedal s iróniou v hlase jehovistovi, ktorý sa s ním chcel rozprávať. Nemal záujem debatovať s ním o takýchto veciach.

„Videli ste batoľa, ktoré by sa narodilo z prachu?“ Veriaci stíchol, nevedel na to odpovedať a radšej odišiel.

„Jehovisti uznávajú Jehovu, budhisti Budhu, kresťania Ježiša Krista... Tak ktorý je podľa vás ten pravý a jediný Boh?!“ A znova ticho zo strany veriacich, ktorí mu nevedeli odpovedať.

Miloš bol vzdelaný človek, rád čítal, pozeral televíziu, najmä dokumentárne filmy, s obľubou pozeral tie o vesmíre...

A znova ho na ulici zastavili jehovisti, chceli mu dať knižku Kde svetlo znamená raj. A presviedčali ho, že raz budeme žiť v raji šťastne, s láskou k blížnemu. To už ho tak rozčúlilo, že im rázne odsekol: „Galilei povedal: a predsa sa točí. Tak otočte sa aj vy a kráčajte svojou cestou, mňa neprehovárajte, aby som vstúpil do vašich radov!“

Keď Milošovi zomrel otec, jeho smrť sa ho citeľne dotkla. Nemohol sa s tým zmieriť, že viac sa s otcom nebude rozprávať, že viac mu nestisne ruku, nepohladí ho a nepovie: otec, mám ťa rád.

Odvtedy sa mu často s ním snívalo. Otec vo sne vždy prichádzal chodbou do kuchyne, sadol si a vravel: „Budem na teba, synak, dávať pozor.“ A potom sa stratil.

Jedného rána sa Miloš náhlil, musel toho veľa stihnúť. Z domu vyštartoval ako raketa. Šiel na zastávku, kde si počkal na električku. Po troch zastávkach chcel vystúpiť, ale dvere sa otvorili a hneď aj zatvorili, takže mu kabát ostal zachytený vo dverách. Cestujúci kričali vodičovi: „Otvorte, otvorte dvere!“

Vodič sa pozrel dozadu, čo sa vlastne stalo, a dvere otvoril. Pochybil, bolo mu nepríjemne.

Miloša električka doslova vypľula na ostrovček, chcel prejsť cez koľajnice a pokračovať v ceste, keď z ľavej strany prichádzala ďalšia električka. Stačil jeden krok a vstúpil by na koľajnice. Našťastie tadiaľ prechádzal muž v rokoch, pripomenul mu otca, a ten ho stiahol k sebe. „Chlapče, dávaj na seba pozor!“

Miloš večer prišiel domov, spravil si kávu, priniesol si z obývačky sviečku, zapálil ju a premýšľal. Popritom popíjal čierny mok, ktorý ho vždy dokázal naštartovať a dodať mu potrebnú silu, ktorú potreboval.

Ani nevedel ako, pomodlil sa za otca. Vtedy sa v ňom čosi zlomilo. Premýšľal... Boh predsa len existuje, existuje nebo, kde každý má svoju hviezdu, i jeho otec.

Začalo pršať, bol to chladný dážď, všetko stíchlo. V korunách stromov vtáci zložili krídla a čakali na svoj vzlet.

Vraví sa, keď prší, mŕtvi sa zobúdzajú. To mu vravievala jeho stará mama. Vtom sa mu vtisli slzy do očí... Neplakal, je predsa chlap, hruď mu stisla bolesť. Začal veriť v silu modlitby. Ďakoval svojmu otcovi, že sa k nemu vracia v snoch a chráni ho.

 

Gabriel Németh

::

Rozhovor s autorom: Rozdať slovo do poslednej omrvinky