- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

8. júla 2021

Panna Mária a diktátor Stalin (3)

 

Karol Dučák
Stalinova vojna proti Bohu

Prenasledovanie kresťanov v ZSSR nezačal Stalin. Diktátor gruzínskeho pôvodu ho zdedil po svojom predchodcovi V. I. Leninovi. Už od roku 1917 boli jednoznačne vyhodnotení ako nepriatelia štátu duchovní rôznych cirkví pôsobiacich v ZSSR. V období od „roku 1917 do konca občianskej vojny bolo zavraždených asi päťtisíc kňazov, mníchov a mníšok... Germogena, biskupa Toboľska, utopili. Prvým zavraždeným biskupom sa stal v januári 1918 kyjevský metropolita Vladimír. Červenoarmejci ho zastrelili, predtým ho mučili. Arcibiskupa Nižného Novgorodu Joakima zavraždili a zavesili dole hlavou priamo na ikonostase v chráme. Pravoslávni kňazi sa bežne stávali väzňami v gulagu od samotného počiatku tohto systému väzenských táborov, ktorý začal rásť v dvadsiatych rokoch. Pravoslávni duchovní a kresťania patriaci k podzemnej cirkvi tvorili pätinu väzňov na Soloveckých ostrovoch v Severnom ľadovom oceáne“ (impulzrevue.sk).

„Solovky“ mali mnohých významných väzňov. Od roku 1922 k nim patril aj starý otec súčasného ruského patriarchu Kirilla Vasilij Stepanovič Gunďajev. Zatkli vtedy všetkých aktívnych dušpastierov a laikov z Lukojanova na čele s episkopom Polykarpom za ich odvážne kroky proti obnovlenčenským rozkolníkom a za obranu práv veriacich. Medzi zadržanými „bol aj Vasilij Stepanovič Gunďajev“ (martyrs.pstbi.ru).

Nebol to teda Stalin, kto začal v Sovietskom zväze s prenasledovaním cirkví. Keď sa dostal k moci po Leninovej smrti v roku 1924, prenasledovanie cirkví už dosahovalo desivé rozmery. Stalin však nezakročil v prospech obrany práv veriacich, aj keď sa nenarodil ako bezohľadný krutý diktátor, ale ako temperamentné, talentované dieťa s citlivou dušou. Až neskôr sa z neho stal kriminálnik, gauner a diktátor s krvou mnohých nevinných ľudí na rukách.

Stalin, narodený 18. 12. 1878 v gruzínskom mestečku Gori, bol podľa historických svedectiev v detskom veku talentovaný a ctižiadostivý chlapec, ktorý doslova hltal vedomosti a vo voľnom čase býval zahrabaný v knihách. Čítal diela mnohých autorov svetovej literatúry, napríklad Goetheho, Shakespeara, Dickensa a iných. Veľmi ambiciózny chlapec túžil byť najlepším žiakom. Vyslúžil si za to mnohé pochvaly od učiteľov. V jeho prospech hovorí aj skutočnosť, že pomáhal s učením slabším spolužiakom.

Vďaka dobrej pamäti a pevnej vôli sa popri rodnej gruzínčine pomerne rýchlo naučil ruský jazyk. Miloval poéziu, spamäti recitoval Puškina, „dokonca sám písal romantické verše. V porovnaní s iným diktátorom – Adolfom Hitlerom, ktorý zase rád maľoval – mu to vraj šlo oveľa lepšie. V roku 1895 mu päť básní zverejnili aj známe gruzínske noviny“ (zurnal.pravda.sk).

Stalin vyrastal v kresťanskom prostredí. Jeho matka bola veriaca žena a viedla k viere aj svojho syna. Stalin bol dobrý spevák a vďaka tomu účinkoval v cirkevnom zbore. Neskôr si dokonca privyrábal spevom na svadbách a slávnostiach. Jeho prvou veľkou métou v živote, s ktorou sa zveril matke, bola údajne túžba stať sa raz biskupom. Neskôr, v roku 1894, sa aj dostal do ortodoxného kňazského seminára v Tbilisi, ale podľa všetkého duchovná dráha nebola jeho pravým poslaním. Už v tej dobe zrejme inklinoval k ateizmu. Tajne si zháňal marxistickú literatúru.

V ateistickom smerovaní ho údajne utvrdili negatívne skúsenosti zo seminára. Stalin sa v seminári veľa užitočného naučil, no popri pozitívnych skúsenostiach mal aj veľa negatívnych. Šikanovanie zo strany kňazov i starších študentov, týranie, zákazy a tvrdé tresty boli súčasťou každodenného života v seminári. A tak sa Stalin v seminári nestal dobrým kresťanom, ale buričom a marxistom. Napokon ani nedokončil štúdium. Keď vyšlo najavo, že je presvedčený marxista a zlodej kníh, bol zo seminára v roku 1899 vylúčený a po krátkej dobe sa z neho stal zločinec toho najhoršieho rázu.

V začiatkoch svojej kriminálnej kariéry bol mimoriadne aktívny „najmä pri Kaspickom mori, kde sa vtedy rozbiehala ťažba ropy. Budúci vodca Sovietskeho zväzu tam – podobne ako americkí gangstri – vydieral naftových magnátov. Žiadal od nich výpalné, a ak nezaplatili, zničil im sklady. Venoval sa však aj iným aktivitám. Organizoval bankové lúpeže, únosy (dokonca aj detí), na rováši mal tiež pirátstvo v Čiernom mori, korumpoval miestnych policajtov, do ich radov nasadzoval informátorov a zradcov, ktorých odhalil vo svojej bande, nemilosrdne zabíjal“ (zurnal.pravda.sk).

Keď neskôr vstúpil do politiky, bol z neho už ostrieľaný gangster a hrdlorez. Človeku sa priam vnucuje otázka: ako sa z kultivovaného, ambiciózneho gruzínskeho chlapca mohol stať jeden z najhorších netvorov, akých táto zem niesla. Lenže to by sme sa rovnako mohli opýtať, ako mohlo dôjsť k tomu, že najkrajší a najušľachtilejší anjel Lucifer sa na počiatku sveta vzbúril proti Bohu a stal sa vládcom pekla.

V živote Stalina zaiste nájdeme mnohé poľahčujúce okolnosti, ktoré by do istej miery mohli vysvetľovať jeho pád do temnoty ducha. Ako chlapec bol týraný a to nielen vlastným otcom, ale bila ho údajne aj jeho matka. Podľa niektorých svedectiev bola Stalinova matka jedinou osobou na svete, ktorej sa budúci sovietsky diktátor vo svojom živote naozaj bál. Ako chlapec mal komplexy menejcennosti. Mal v detstve škaredo zjazvenú tvár po prekonaní kiahní a  kratšie ľavé rameno po jednej nehode, keď mal dvanásť rokov. Tragicky ho poznačili aj negatívne skúsenosti v seminári. Chcel sa vari Stalin pomstiť svetu za všetky krivdy, ktorým bol v detstve vystavený? Ťažko povedať. V každom prípade ho to neospravedlňuje pred súdom dejín ani pred Božím súdom. Nič nemôže ospravedlniť jeho životnú dráhu masového vraha.

Stalinov teror voči Pravoslávnej cirkvi bol mimoriadne krvavý. Len „v období 1929 až 1933, teda za kolektivizácie, bolo uväznených asi štyridsaťtisíc duchovných osôb, mnohí z nich boli zastrelení“ (impulzrevue.sk). Čo je z dnešného pohľadu priam neuveriteľné, ani tento neslýchaný teror nedokázal zahubiť túžbu ruskej duše po Bohu. Sčítanie ľudu v roku 1937, ktorého sa zúčastnilo všetkých 98,4 miliónov obyvateľov ZSSR nad šestnásť rokov, prinieslo ohromujúce výsledky. Väčšina obyvateľstva, celkove 55,3 milióna, verejne vyznalo svoje vierovyznanie. Najviac bolo pochopiteľne pravoslávnych veriacich – 41,6 miliónov, ale v ZSSR sa vtedy oficiálne prihlásilo k svojej viere pol milióna katolíkov, pol milióna protestantov a 0,4 milióna príslušníkov iných kresťanských cirkví. Okrem nich sa k svojmu náboženstvu hlásili aj moslimovia (vyše 8 miliónov), židia (0,3 milióna) a v počte 3,5 milióna príslušníci bližšie neuvedených kresťanských cirkví (porov. impulzrevue.sk). Po dvoch desaťročiach krvavého protináboženského teroru, diskriminácie veriacich v zamestnaní a neustáleho protináboženského štvania v tlači i školstve to bolo trápne fiasko pre ateistický režim.

To najhoršie však Ruskú pravoslávnu cirkev ešte len čakalo. Počas Veľkého teroru „v rokoch 1937–1938 bolo uväznených 168 tisíc duchovných osôb, z toho viac ako polovica bolo zastrelených... V tridsiatych rokoch komunisti zničili na tisíce pravoslávnych chrámov. Jednoducho ich dynamitom vyhodili do vzduchu. Chrám Krista Spasiteľa v Moskve bol len jeden, asi najznámejší, prípad... Desaťtisíce chrámov bolo zavretých. Používali sa ako sklady, z niektorých sa stali múzeá, samozrejme múzeá ateizmu... Z päťdesiatštyri tisíc chrámov z obdobia pred boľševickou revolúciou ostalo koncom tridsiatych rokov iba niekoľko stoviek chrámov, ktoré boli používané na bohoslužby“ (impulzrevue.sk).

Veľký teror bol vskutku krvavý a zasiahol prakticky všetky vrstvy sovietskej spoločnosti. Vykonštruované, často vymyslené obvinenia spôsobili  odsúdenie „takmer poldruha milióna ľudí. Ďalšie viac než dva milióny ľudí skončili v táboroch alebo vo vyhnanstve len preto, že boli príbuznými odsúdených. V rokoch 1937 a 1938 v čase najkrvavejšej fázy Veľkého teroru bolo popravených takmer sedemstotisíc ľudí. Do tohto počtu však nie sú započítané obete krutých podmienok a zlého zaobchádzania v táboroch Gulagu, ktorých počty sa odhadujú len približne“ (postoj.sk).

K paradoxom tej doby patrí skutočnosť, že až útok nemeckých vojsk a ich spojencov proti ZSSR priniesol koniec Veľkého teroru a tým aj zmiernenie krutého prenasledovania mnohých nevinných občanov ZSSR. Prioritou Stalina sa stala porážka agresora a likvidácia nepohodlných obyvateľov vlastnej krajiny musela byť odložená na neurčito. Stalin aj po vojne, na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia, pripravoval masívnu vlnu čistiek, avšak Veľký teror po vojne diktátor nestihol realizovať. Predišla ho smrť 5. marca 1953, jediná veľká spravodlivosť Stalinovho zbabraného života.

 

Stalinov diletantizmus a ignorovanie hrozby nemeckého útoku

Najväčšia krajina na svete zrejme nikdy v celej svojej histórii nemala takého krvavého netvora a neschopného vodcu ako bol Stalin. Navyše bol obklopený mizernými poradcami, ktorí ho viedli k nesprávnym rozhodnutiam. Výsledok tejto kombinácie nemohol byť iný ako katastrofálny.

Stalinove diletantské zásahy do organizácie armády (napríklad zrušenie mechanizovaných zborov po likvidácii Tuchačevského) ničili jej pokrokovú koncepciu a oslabovali jej bojaschopnosť. Tankové či mechanizované zbory boli zrušené a ich tankové jednotky rozptýlené medzi pechotné divízie. Keď sa začala vojna, neboli sovietski velitelia schopní postaviť proti nemeckým tankovým klinom vlastné tankové zbory v takej koncentrácii ako protivník. Až v lete 1941 sa sovietske velenie začalo narýchlo vracať k pôvodnej koncepcii a za pochodu znovu formovať mechanizované zbory. Armáda však trpela nedostatkom skúsených odborníkov v tankovom vojsku, takže v období napadnutia ZSSR museli byť k tankovým jednotkám narýchlo prevelení príslušníci iných druhov vojsk, ktorí sa začínali precvičovať na nových pozíciách.

Nebezpečným nepriateľom sovietskych tankov boli nemecké strmhlavé bombardéry. Najúspešnejší nemecký pilot Hans-Ulrich Rudel, lietajúci na bombardéroch Junkers Ju 87 a Focke-Wulf  Fw 190, počas celej druhej svetovej vojny sám zničil „okolo 150 delostreleckých zbraní, 519 tankov, okolo 1000 rôznych vozidiel, 70 vyloďovacích plavidiel, 2 Lavočkiny La-3, IL-2 Šturmovik a potopil bojovú loď Marat, 2 krížniky a torpédoborec“ (valka.cz).

Rudel zapríčinil Červenej armáde také veľké straty, že Jozef Stalin na neho vypísal odmenu 100.000 rubľov. Sovietske velenie však bolo často bezmocné proti nemeckým leteckým esám. Zastarané letectvo nedokázalo vytvoriť pozemným vojskám Červenej armády dostatočnú ochranu zo vzduchu. Väčšina lietadiel bola zastaraná a navyše v dôsledku nepripravenosti na útoky nemeckej Luftwaffe už „počas prvých 8 hodín vojny stratilo sovietske letectvo 1 200 lietadiel, z nich okolo 900 bolo zničených na zemi (bombardovaných bolo 66 letísk)“ (askchtn.mskobr.ru).

Vysoký počet lietadiel zničených na zemi súvisel s ďalším problémom sovietskych vzdušných síl, ktorým bol nedostatočne početný a nevyhovujúco technicky vybavený pozemný personál. To výrazne sťažovalo manévrovanie letectva premiestňovaním letísk a navyše zabránilo vyplniť početné príkazy „na maskovanie letísk a budovanie prístreškov pre lietadlá, vydané v predvečer vojny: túto prácu jednoducho nemal kto robiť“ (w.histrf.ru).

Sovietske letecké závody síce urýchlene dodávali na front nové stíhacie lietadlá, ktoré sa svojimi kvalitami vyrovnali nemeckým, lenže spočiatku nebol dostatok skúsených pilotov, takže trvalo istú dobu, kým sovietske letectvo získalo prevahu vo vzduchu nad protivníkom.

Ďalšou fatálnou chybou Stalina bola demontáž opevnení na západných hraniciach ZSSR, ktoré vstúpili do širšieho povedomia pod propagandistickým označením Stalinova línia, a presun ich vybavenia smerom na západ do novej rozostavanej línie, označovanej aj ako Molotovova línia. Pritom pôvodná sieť železobetónových opevnení, zátarás a drevozemných bunkrov (takzvaná Stalinova línia) s hĺbkou obrany okolo 50 kilometrov, ktorá sa tiahla od mesta Pskov na severe až k Odese na brehu Čierneho mora, predstavovala vrchol fortifikačného majstrovstva. Bola dobudovaná v 30. rokoch 20. storočia pôvodne na obranu pred prípadnými útokmi z kapitalistického Západu, ale napokon neposlúžila svojmu účelu. Po uzavretí paktu Ribbentrop-Molotov sa Sovietsky zväz zmocnil nových území a jeho hranice sa posunuli stovky kilometrov na západ, avšak nové hranice na západe neboli vôbec chránené. Začala sa tu budovať nová línia, označovaná aj ako Molotovova a do nej sa začalo presúvať vybavenie a výzbroj pôvodnej Stalinovej línie. V čase napadnutia Sovietskeho zväzu však nová línia nebola dokončená a tak nesplnila svoje poslanie (porov. opevneni.wz.cz).

Nemcom naopak pomohlo, že Červená armáda sústredila v oblasti novej línie veľké množstvo zásob, ktoré sa okamžite po vpáde Nemcov na územie ZSSR stali ľahkou korisťou okupantov. Paradoxne však sovietski vojaci pri postupe nacistov hlbšie do vnútrozemia krajiny využili aj pôvodné opustené opevnenia Stalinovej línie. Ukázalo sa, že keby z nich predtým nebola odvezená pôvodná výzbroj, mohla táto línia výrazne pomôcť Sovietom pri obrane svojho územia.

Ešte viac uškodil Stalin najväčšej krajine sveta tým, že tvrdohlavo ignoroval správy o chystanom útoku Nemcov, v dôsledku čoho bol Sovietsky zväz absolútne nepripravený na vojnu a trvalo dlho, kým sa Červená armáda spamätala zo zdrvujúcich útokov nemeckých vojsk. O tom však podrobnejšie v nasledujúcej časti.

 

Karol Dučák

::

Panna Mária a diktátor Stalin (1)

Panna Mária a diktátor Stalin (2)

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.