Úpadok kultúry

 

V oblasti vedy a techniky napredujeme, ale naša kultúra sa rúca. Všeobecná kríza hodnôt sa prejavuje i v umení – prevažuje v ňom beztvárnosť a bezobsažnosť, víťazí deštrukcia nad konštrukciou. To spôsobuje, že bežný prijímateľ stráca orientáciu a prestáva rozumieť tomu, čo sa prezentuje ako umenie.

Umelecké výtvory a trendy odzrkadľujú situáciu v spoločnosti, sú produktom ducha doby. Nerozhodnosť, relativizmus, vykorenenosť a vyprázdnenosť sa stali charakteristickými črtami západnej kultúry. Z nášho sveta sa vytratila jednota v základných otázkach ochrany života a jeho dôstojnosti. Oproti tomu sa presadzuje diktát falošnej tolerancie. Potrebná jednota sa vytratila i z kultúrnej scény. Aj v minulosti bola bežná špecializácia, umelci sa zameriavali na určitý druh či okruh tvorivej činnosti, v podstate však pracovali štýlom svojej doby. Teraz takáto jednota štýlu neexistuje.

Ďalším znakom súčasnej kultúry je odklon od klasických estetických mier a odmietanie jasných umeleckých kritérií. Normy a pravidlá, ktoré boli prijaté a overené celými generáciami tvorcov, prijímateľov, znalcov a milovníkov umenia, ktoré prešli skúškou času, sa stali akoby nepotrebnými. Navyše, ako mor sa rozšírilo tvrdenie o nepotrebnosti morálnych kritérií pri tvorbe umenia. Európska kultúra sa vzdialila od svojho kultúrneho dedičstva. Postupne nám tu vyrástla vulgárna kultúra bez viery a zdanlivo bez svetonázoru. Časť umeleckej produkcie sa stala prehliadkou sociálnej a psychickej morbídnosti, pričom takéto prejavy majú takmer všade otvorené dvere, nechýba im mediálna ani finančná podpora.

Odtrhnutie estetického od etického je spojené s deformovaným poňatím úlohy umenia. Dôsledkom je neprimerané zdôrazňovanie alebo naopak potláčanie niektorých aspektov. Zatiaľ čo staršie umenie sa pokúšalo o celistvosť a prinášalo určité posolstvo, teraz sa záber zužuje a obsah stenčuje. Umelecké snaženia sa uzavreli do bludného kruhu, v ktorom dochádza k preskokom od vulgárneho naturalizmu k abstrakcii odmietajúcej realitu a od pozitivizmu k iracionálnemu tápaniu. Nemalá časť intelektuálov prijala presvedčenie o absurdite sveta a života.

V absurdnom svete sa vysoko cení lacná zábava, slúžiaca na prekrytie existenciálnej prázdnoty. Produkty zábavného priemyslu stavajú na priemernosti. Chcú zaujať masy, vychádzajú v ústrety nízkemu vkusu spoločenskej spodiny. Nová pseudokultúra odmieta, prípadne zosmiešňuje to, čo človeka presahuje, a tým ho vedie do absurdnosti života bez Princípu a bez Pravdy. Umenie bez ideálu, pretože už nemôže alebo nechce byť nadľudské, píše Papini, stalo sa „neľudským“, nízkym, chladným: „Oddelilo sa od opravdivého a integrálneho človeka, od inštinktu, od ideálu, od túžob, od lások tohto tvorstva, stvoreného z krvi a ducha, tvorstva, ktoré sa volá človekom“ (Giovanni Papini: Eseje o umení).

Vrcholom absurdnosti je, že súčasné umenie ide proti kráse, chváli sa škaredosťou a necudnou nahotou, šokuje a dráždi, bojí sa pravdy o sebe – už nechce povznášať a vychovávať, lebo ktosi povedal, že je to nemoderné. Ide tu o akýsi intelektuálny snobizmus, v ktorom sa miesi domýšľavosť s diletantizmom a pokrytectvo s formalizmom.

 

* * *

Úpadok kultúry priamo súvisí so sekularizmom. Zdanlivé vyslobodenie človeka a umenia spod kurately náboženstva znamená v skutočnosti ochudobnenie a podriadenie sa diktátu módy a komercie. V kultúre a umení zrazu niet pevných pravidiel, niet krásy ani morálky – všetko je dovolené, hoci nie všetko osoží. Kardinál Sarah píše, že sekularizácia je strašný jav, rozhodnutie žiť v temnotách. Strata zmyslu pre sakrálnosť zužuje pohľad na svet a oberá ľudí o radosť, nezávislú od chvíľkových vzruchov: „Západ sa niekedy podobá zatrpknutému starcovi. Chýba mu detská prostota... Neschopnosť žasnúť je znakom umierajúcej civilizácie.“ Kardinálove slová znejú prísne, ale vychádzajú z presvedčenia, že západná civilizácia prežíva smrteľnú krízu: „Západ vyhostil Boha a to viedlo k potláčaniu všetkého, čo je v ľudskom živote posvätné. Posvätno sa stalo zanedbateľnou veličinou. Boh sa zdá človeku čoraz vzdialenejší, taký vzdialený, že desakralizácia už nevyvoláva žiaden ohlas. Prechádzame okolo najposvätnejších vecí, a neprenikne nás ani záblesk úcty a bázne“ (Robert Sarah: Pane, zostaň s nami).

Moderný človek natoľko zanedbáva svoje vnútro, že už ani nevie, kým je. Je ponorený do bahna svetských starostí  a radostí, pritom sa ľahostajne pozerá na zlo, nespravodlivosť a mravný úpadok. Výstrelky a abnormality sa stali normou, nielen vo sfére kultúry, ale už aj v každodennom živote bežných ľudí. A z tohto bludného kruhu akoby nebolo východiska, západná spoločnosť ako celok totiž ešte stále nechce uznať vážnosť situácie, v ktorej sa nachádza. Popieranie reality je ovocím pýchy a velebenia falošných hodnôt – škaredosť sa vydáva za krásu a z nemravnosti sa robí pokrok: „Západný človek napriek znepokojujúcim symptómom odmieta o sebe zapochybovať. Pozrime sa na príklad umenia, architektúry, poézie, maliarstva či hudby. Môžeme zatvárať oči pred tým, ako otrasne poklesli? Krása sa stratila z obzoru. Ošklivosť sme pozdvihli na normu...“ (Robert Sarah: Pane, zostaň s nami).

 

* * *

Tak ako sa nám javia niektoré staré kultúry vzdialené a podivné, tak sa ľuďom budúcnosti bude javiť podivný a nepochopiteľný náš terajší svet. Budú asi krútiť hlavou nad vyprázdnenosťou dnešných foriem a neurotizmom, ktorý trčí z každého diela súčasnosti. Povedzme naše stavby: sú úbohé v porovnaní so starými palácmi a katedrálami. Západná kultúra, tak ako vznikla, je v niektorých ohľadoch výnimočná, výnimočný je napríklad jej zmysel pre históriu, zaujatosť časom a priestorom, hĺbavosťou a analýzou. Keď sa tieto znaky začali vytrácať, signalizovalo to začiatok konca. Ale málokto to bral vážne.

Spengler tvrdí, že v modernom umení prevláda bezmocnosť, bezradnosť a lož. Vymýšľajú sa nové a nové triky na oklamanie publika. Striedanie a zamieňanie sa považuje za vývoj. Ilúzia strieda ilúziu, napodobenina napodobeninu, a to všetko je sprevádzané planým teoretizovaním a táraním o progrese a nových objavoch. Namiesto veľkého štýlu panujú módne trendy a celok umenia sa rozpadá na márne kúsky: „Na jedného veľkého umelca vždy pripadala stovka ďalších, ktorí robili umenie. Pokiaľ však existovala nejaká veľká konvencia, a teda ozajstné umenie, robili aj oni niečo užitočné. A môžeme ich ospravedlniť, pretože boli v celku tradície pôdou, ktorá tento celok niesla. Avšak dnes sú tieto desaťtisíce len nato, aby žili... všetky umelecké inštitúcie by sme dnes mohli zavrieť bez toho, žeby sa to skutočného umenia čo len dotklo“ (Oswald Spengler: Zánik Západu).

 

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla)

::

Súvisiaci článok: Spoločnosť bez svetla (recenzia)