Turecko – objav ranokresťanského podzemného mesta

 

Karol Dučák

Zažijeme epochu masívnej christianizácie Turecka?

Paradoxne, aj keď patrí súčasná Turecká republika k najmocnejším krajinám moslimského sveta, islam nie je pôvodným náboženstvom tejto krajiny. Pred príchodom prvých moslimov to bola dlhé stáročia kresťanská krajina. Turecko je popri Palestíne, Egypte a Libanone jednou z biblických krajín, ktoré sú často spomínané vo Svätom písme. Vrch Ararat, na ktorom pristála Noemova archa, sa v súčasnosti nachádza na území Turecka a je najvyšším vrchom krajiny. Starozákonný Abram žil v Harane, nachádzajúcom sa dnes v južnom Turecku, keď ho Boh povolal do Kanaánu. V Apokalypse je uvedených sedem cirkevných obcí, ktorým je adresovaných sedem listov. Všetkých sedem cirkevných obcí z Apokalypsy sa nachádza na území dnešného Turecka. V čase zrodu kresťanstva pred dvetisíc rokmi patrilo územie dnešného Turecka k najstarším oblastiam kresťanskej civilizácie. Skončila tam svoju pozemskú púť Panna Mária a odtiaľ bola vzatá so svojím telom do neba.

Na území dnešného Turecka sa narodil svätý Pavol apoštol a na tie miesta sa vracal zo svojich apoštolských ciest. Žil tu aj apoštol Ján, ktorý tu vykonal množstvo zázrakov. Pôsobili tu aj iní svätci Katolíckej cirkvi, napríklad svätý Ignác z Antiochie, svätý Polykarp zo Smyrny, sv. Ján Zlatoústy a mnohí ďalší. Odohrávali sa tu koncily Cirkvi, ktoré boli rozhodujúce pre definovanie našej viery a ktoré uznávajú aj nekatolíci.

Podľa dvoch miest na území dnešného Turecka, Izniku a Istanbulu, nesie pomenovanie Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery, spoločné pre všetkých kresťanov. Konštantínopol, dnešný Istanbul, bol druhým Rímom. Dodnes o tom svedčí 150 zachovaných kostolov z tej doby. Podľa jedného starého bedekra z roku 1912 tvorili kresťania vyše štvrtiny či dokonca možno až tridsať percent obyvateľstva Malej Ázie a Istanbulu s okolím, teda zhruba dnešného Turecka. Dnes ich tam žije ani nie jedno percento. Iba dve až tri promile obyvateľov Turecka tvoria kresťania.

Genocída kresťanov, predovšetkým Arménov (okolo 1,5 milióna obetí), v poslednej dekáde osmanskej vlády – pred, počas a po prvej svetovej vojne – je a navždy ostane smutnou kapitolou a veľkou škvrnou dejín Turecka. Stálo za ňou predovšetkým hnutie Mladoturkov, presadzujúce panturkizmus a turkizáciu Osmanskej ríše. Toto hnutie chcelo „vytvoriť etnicky čisté Turecko“ (svetkrestanstva.postoj.sk).

Aj grécke a asýrske menšiny boli zdecimované rozsiahlymi masakrami. Po rozpade Osmanskej ríše a vzniku Tureckej republiky došlo v roku 1923 k asymetrickej grécko-tureckej výmene obyvateľstva, v rámci ktorej museli odísť z Turecka do Grécka pravoslávni Gréci a z Grécka zase boli vysídlení moslimovia, ktorí našli novú vlasť v Turecku. Takto sa Turecko fakticky takmer úplne „očistilo“ od kresťanov. Prsty v tom mal Mustafa Kemal Atatürk, prvý prezident novodobej Tureckej republiky. Paradoxne, aj keď Atatürk, rodený moslim, verejne pohŕdal moslimským náboženstvom a usiloval sa o degradáciu islamu vo svojej vlasti, práve on sa pričinil o zdecimovanie kresťanstva v Turecku viac ako moslimskí tureckí sultáni z čias najväčšieho rozmachu Osmanskej ríše, ktorí prejavovali nepomerne viac tolerancie v prístupe k inovercom.

Po odsune Grékov z Turecka a príchode moslimov z Grécka do Turecka v roku 1923 sa stali kresťania v Turecku nepatrnou minoritou. Lenže aj neskôr sa počet Arménov a Grékov ďalej znižoval v dôsledku reštriktívnych opatrení a štátom zinscenovaných násilností proti nemoslimom, predovšetkým Grékom. Arméni a Gréci sa pravidelne ocitali v úlohe rukojemníkov v časoch zahraničnopolitických a vnútropolitických kríz a konfliktov (Cyprus 1955, 1964, Náhorný Karabach 1991–1994, konflikt v Kurdistane, atď). A tak kresťanov v Tureckej republike aj naďalej ubúdalo. Len nepatrné zvyšky kresťanskej populácie krajiny „sa udržali predovšetkým v najväčšom tureckom meste Istanbule, ale veľmi vzácne aj na území ázijskej časti Turecka“ (priestornet.com).

Územie Turecka však bolo kresťanské dlhé stáročia pred príchodom moslimov. Je to vlastne územie ulúpené kresťanom a aj v súčasnosti archeológovia nachádzajú početné dôkazy, potvrdzujúce mimoriadne bohatú kresťanskú históriu dnešnej Tureckej republiky. Pomerne nedávno ohlásilo Turecko svetu prekvapujúci objav gigantického podzemného mesta Matiate, pravdepodobne najväčšieho na svete. Objavili ho náhodou robotníci pred dvoma rokmi pri čistiacich a konzervačných prácach na domoch a historických uliciach v Midyate, prastarom meste provincie Mardin v juhovýchodnej Anatólii. 

Matiate (Mesto jaskýň), je najväčšie z vyše štyridsiatich podzemných miest objavených v Turecku. Podľa tureckých novín Daily Sabah, ktoré vychádzajú v angličtine, sa Gani Tarkan, riaditeľ múzea v Mardine a vedúci vykopávok v Matiate, vyjadril, že podzemné mesto bolo pravdepodobne vybudované ako útočisko kresťanov, prenasledovaných na území Rímskej ríše. Podľa jeho predpokladov tam mohlo žiť 60 až 70 tisíc ľudí. S najväčšou pravdepodobnosťou neexistuje na celom svete podzemné mesto, ktoré by sa mu vyrovnalo svojou územnou rozlohou. V súčasnosti archeológovia realizujú vykopávky „v spolupráci s tureckým ministerstvom kultúry a turizmu, generálnym riaditeľstvom pre kultúrne dedičstvo a múzeá, múzeom v Mardine a municipalitou Midyatu“ (dailysabah.com).

Gani Tarkan okrem iného povedal: „Matiate sa nepretržite používa už 1900 rokov. Najskôr bolo vybudované ako úkryt alebo úniková oblasť. Ako je známe, kresťanstvo nebolo oficiálnym náboženstvom v druhom storočí. Rodiny a skupiny, ktoré prijali kresťanstvo, sa vo všeobecnosti ukrývali v podzemných mestách, aby unikli prenasledovaniu Ríma...“ (dailysabah.com).

Tarkan očakáva výrazne zvýšenie návštevnosti tejto lokality po úplnom odkrytí podzemného mesta Matiate. V tejto súvislosti sa však natískajú otázky. Dožijeme sa niekedy toho, že územie dnešného Turecka bude znovu kresťanské ako za čias apoštolov? Podarí sa vrátiť Turecko kresťanskému svetu? Budeme niekedy svedkami masových konverzií tureckých moslimov na kresťanstvo?

Odpovedať na tieto otázky nie je natoľko ťažké, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Nádejné náznaky oživenia kresťanstva v Turecku sú, aj keď sa o nich verejne nehovorí. Mladí Turci žijú v inom svete ako ich predkovia. Sú vzdelanejší, disponujú najmodernejšími výdobytkami vedy a techniky, a tak neúnavne hľadajú odpovede na otázky o zmysle ľudskej existencie. Paradoxne, mnohí z nich podliehajú sekularizácii a – čo je v moslimskej krajine dosť netypické – niektorí sa dokonca stávajú ateistami. Pozoruhodnú výpoveď o tom poskytuje Istanbulčan Seyfi, ktorý konvertoval na kresťanstvo vo svojich sedemnástich rokoch. Jeho slová hovoria za všetko: „Bol som ateista, ale hľadal som. Žil som vtedy na východe Turecka a dostať sa k Biblii bolo nemožné. Lenže som rádioamatér a raz som zachytil stanicu, ktorá na krátkych vlnách vysielala v turečtine o kresťanstve. Bolo to ako zázrak“ (irozhlas.cz).

Turci už dnes majú, aj keď v obmedzenom rozsahu, k dispozícii aj Sväté písmo v tureckom jazyku. Paradoxne, prvou tlačenou knihou v tureckom jazyku bol Nový zákon, z roku 1666, vydaný v Oxforde. Jeden výtlačok tohto vzácneho diela je dnes uložený v archíve Tureckej biblickej spoločnosti. Znie to neuveriteľne, ale Britská biblická spoločnosť začala svoju činnosť v tureckom meste Izmir v roku 1818 a Americká biblická spoločnosť v roku 1820 v Konštantínopole. Dnes v krajine pôsobí Turecká biblická spoločnosť (porov. die-bibel.ch).

Každý rok sa v Turecku napriek všetkým prekážkam zo strany spoločnosti predajú desaťtisíce kusov Biblie, aj keď jej predaj je povolený len vo vybraných kníhkupectvách. Vzdelanejší Turci však nájdu Sväté písmo aj na sociálnych sieťach. Celú Bibliu v tureckom jazyku si teda možno prečítať aj na internete (porov. incil.info).

Vzdelaní Turci majú možnosť porovnávať iné náboženstvá s islamom, v ktorom vyrastali, im už nedáva uspokojivé odpovede na ich otázky, ktoré ich trápia. Sú to vnímaví ľudia,  ktorí usilovne hľadajú pravdu o zmysle života na zemi. Množia sa správy o rastúcom počte konverzií tureckých moslimov na kresťanstvo, aj keď to v Turecku nie je bez problémov. I keď to nie je štát, ktorý robí konvertitom problémy, ale skôr ich príbuzní, vedení učením islamu, ktorí takýto krok považujú za zradu.

Katolícki biskupi a kňazi v Turecku však napriek tomu „informujú každoročne o tuctoch moslimov, ktorí sa dávajú pokrstiť... Čo sa týka nových počiatkov kresťanstva v Turecku: Existujú skromné náznaky v Kapadócii. Tam pred niekoľkými rokmi traja talianski rehoľní bratia založili kláštor. Chcú žiť kresťanskú prítomnosť v kedysi kresťanskej Kapadócii. Ináč je misia obmedzená na priestory kostola“ (svetkrestanstva.postoj.sk).

Navyše, v Turecku žijú takzvaní kryptokresťania, teda ľudia, ktorých kresťanskí predkovia boli nútení konvertovať na islam kvôli daňovým znevýhodneniam alebo priamym nátlakom. Často si dokázali uchovať svoje jazyky aj určité kresťanské (reliktné) zvyky. Mnohé ženy a deti Arménov počas genocídy za vlády Mladoturkov boli donútené konvertovať na islam. Ich trpké životné príbehy boli celé desaťročia zahalené rúškom tajomstva, avšak teraz, po desaťročiach prísneho utajovania, „začínajú ich vnúčatá rozprávať životné príbehy svojich ponížených a traumatizovaných predkov v spomienkových knihách či románovou formou“ (igfm.de). Ide o nezanedbateľné množstvo ľudí. V Turecku „je vraj až milión týchto takzvaných kryptokresťanov“ (gemeindenetzwerk.de).

Otázka skutočných kresťanských koreňov vlastných rodín zamestnáva čoraz viac tureckých intelektuálov. Turecko je veľkou nádejou kresťanského sveta. Milióny obyvateľov tejto krajiny sa môžu stať nasledovníkmi Ježiša Krista. Sami tureckí kresťania to však bez pomoci zo zahraničia nedokážu. Je potrebný aktívnejší prístup kresťanov z Európy i zvyšku sveta.

Je to napokon naša misia, ktorou nás poveril Boží Syn, Ježiš Kristus, ako to zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil v dekréte Ad gentes: „Preto povinnosť Cirkvi šíriť Kristovu vieru a spásu vyplýva jednak z výslovného príkazu, ktorý po apoštoloch zdedili biskupi, ktorým pomáhajú kňazi v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi, jednak z účinnosti toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. ,Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske‘ (Ef 4, 16). Tak Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu a podnecovaná milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje svoje misijné poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere aktívne prítomnou medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života a ohlasovaním evanjelia, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, k slobode a ku Kristovmu pokoju a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve“ (Ad gentes, č. 5).

Je to však zároveň aj misia lásky. Veď Ježiš povedal: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 44–45).  

Ničím nemôžeme preukázať moslimom viac kresťanskej lásky, ako tým, že ich privedieme na pravú vieru. Na rozdiel od Ježišovho učenia lásky je v Mohamedovom učení množstvo nenávisti a výziev k násiliu. Kým Ježišovo učenie znamená život, islam znamená smrť. Musíme moslimov dostať zo zhubného dosahu ich náboženstva. Je v tom aj šanca na prežitie nás samých. Hrozba konfrontácie islamu a kresťanstva je totiž relevantná a mimoriadne znepokojujúca. A jedinou možnosťou ako poraziť islam, je presvedčiť čo najviac moslimov, aby sa islamu zriekli. Každý iný prostriedok je neúčinný. Preto je našou povinnosťou zintenzívniť katolícke misie medzi moslimami.

 

Karol Dučák

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).