O čítaní a písaní

 

ZÁPISNÍK (51/2022)

V súčasnosti hádam všetci vedia čítať a písať. No čoraz viac sa hovorí o úpadku čitateľskej a pisateľskej gramotnosti, čo nepochybne súvisí s nastavením vzdelávacieho systému i so životným štýlom, ktorý preferuje lacnú vizualizáciu, skratkovitosť, útržkovitosť, novodobé obrázkové písmo na displejoch, monitoroch a obrazovkách. Čítať s porozumením nevie každý a schopnosť napísať publikovateľný text chýba i mnohým vysokoškolsky vzdelaným ľuďom a dokonca učiteľom.

Spôsoby vnímania literárneho textu sa počas stáročí pochopiteľne menili. V minulosti bolo bežné a obľúbené čítanie nahlas a v kolektíve. V antike a ranom stredoveku sa čítalo potichu len veľmi zriedka. Príkladov by sme našli hodne. Po rozpade Rímskej ríše sa vzdelanosť pestovala najmä tam, kde boli prítomné mníšske spoločenstvá. Ako potvrdzuje Regula svätého Benedikta, napísaná v prvej polovici 6. storočia, spoločná lektúra sa v kláštoroch praktizovala každodenne, a to nielen ako súčasť modlitieb či bohoslužieb, ale aj pri stolovaní: „Pri stole bratov nesmie chýbať čítanie... Nech je úplné ticho, aby nebolo počuť nijaký šepot ani hlas, okrem hlasu toho, kto číta.“ Mníchom bolo umožnené venovať sa čítaniu aj individuálne, v čase voľna: „Po Sexte, keď vstanú od stola, nech si na svojich lôžkach odpočinú v najväčšej tichosti, a ten, kto by si predsa chcel čítať, nech číta tak, aby iných nerušil.“ (Keďže bolo vtedy normou čítať artikulačne, vyslovujúc každé slovo, mnísi mali brať ohľad na ostatných, ktorí chcú oddychovať.)

Postupom času, ako sa menil spôsob života a celkové mentálne nastavenie spoločnosti, sa hlasné čítanie dostávalo do úzadia a ľudia začali preferovať čítanie potichu. Ale spoločné trávenie času pri knihe patrilo k bontónu ešte donedávna.

Písanie je tvorivý akt. Kto píše – z vlastnej vôle a presvedčenia, úprimne, ako najlepšie vie, usilujúc sa o pravdu a krásu – kto takto píše, pretvára seba a pretvára svet. A kto píše ručne, ceruzkou či perom, rozvíja sa komplexne, lebo zapája do činnosti telo aj ducha, rozvíja a pestuje jemnú motoriku a skrze ňu prenáša do svojej mysle impulzy zabezpečujúce lepšie uchopenie a sformulovanie myšlienky. Človek píšuci na papier je sústredenejší, stáva sa nasledovníkom starých pisárov a mníchov, ktorých celoživotným poslaním bolo prepisovanie Knihy. „Píšuca ruka“ je nástrojom duše, má svoj rukopis, pôvodný a jedinečný. Oproti tomu „písací stroj spôsobuje atrofiu ruky, úpadok, ba priam zabudnutie bytia“. Kto píše, vydáva sa na expedíciu, odvážne a sám, nie však osamotený, kráča po cestách známych i neznámych, aby našiel zmysel a cieľ, aby si ujasnil, na čom v živote záleží. Tak ako sústredenosť pri čítaní alebo počúvaní, tak aj sústredenosť pri písaní je liekom proti entropii, proti nepokoju dnešného sveta. Filozof poznamenáva, že ani „kultúra sa nerozvíja v prostredí neumožňujúcom dosiahnutie hlbokej koncentrácie“ (Byung-Chul Han: Spoločnosť únavy, V digitálnom roji).

(Úryvok z článku, ktorý vyšiel v Literárnom týždenníku č. 37–38/2022)

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (50/2022)

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!