Aké poučenie plynie z Judášovej tragédie?

 

Karol Dučák

Prežívame veľkonočné obdobie, počas ktorého vo zvýšenej miere meditujeme o utrpení a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Znovu a znovu čítame texty Biblie a zamýšľame sa nad otázkami spásy. Opäť a zase uvažujeme aj o zrade apoštolov Petra a Judáša i o rozdielnom konci každého z nich. Zvlášť mystérium apoštola Judáša v nás neustále vyvoláva nástojčivé, znepokojujúce otázky. Ako sa mohlo stať, že jeden z najbližších spolupracovníkov Ježiša Krista pri diele spásy sa rozišiel so Spasiteľom ako najhorší nepriateľ?! Veď dostal v živote tak veľa! Zo všetkých ľudí, ktorí kedy obývali túto planétu, bolo iba dvanásť šťastlivcov, ktorých sám Boh vyznamenal cťou byť najbližšími spolupracovníkmi Ježiša Krista pri diele spásy. Judáš bol jedným z nich. Toľko šťastia sa mu ušlo! Ako mohol tento, spočiatku taký skvelý apoštol, v závere svojej apoštolskej misie tak zlyhať?

Sväté písmo a odborné katolícke diela nám poskytujú veľmi málo údajov o pozemskom živote Judáša Iškariotského a ak si chceme vytvoriť plastický obraz o tom, ako zradný apoštol vyzeral, ako zmýšľal a čo robil počas svojej misie v Ježišovej družine, musíme siahnuť po dielach katolíckych mystičiek, predovšetkým po knihách španielskej františkánky Márie Ježišovej z Agredy, Nemky Anny Kataríny Emmerichovej a Talianky Márie Valtorty. Spojením poznatkov z Biblie a odborných katolíckych textov s údajmi prevzatými od katolíckych mystičiek dostaneme podrobný a verný obraz života a pôsobenia Judáša Iškariotského.

Aký vlastne bol Ježišov zradca a ako sa dostal na šikmú plochu, z ktorej nebolo návratu?

Judáš, syn Šimona Iškariotského, bol jediný Judejčan medzi dvanástimi apoštolmi, z ktorých ostatní jedenásti boli Galilejčania. Povedané terminológiou rabínov bol Judáš jediný „čistý Žid“ medzi „nečistými Galilejčanmi“. To vytváralo od začiatku istú bariéru medzi Judášom a ostatnými učeníkmi, sprvu menšiu, neskoršie však čoraz väčšiu, a tá nakoniec vyústila do ťažko zakrývaného nepriateľstva.

Zradný apoštol pochádzal z Kariotu, ako to naznačuje aj jeho meno. S Ježišom mal čosi podobné. Bol približne rovnako vysoký a mal príťažlivý zovňajšok. Bol mladší ako väčšina apoštolov. Spolu s najmladším zo všetkých, apoštolom Jánom, tvorili dvojicu najmladších členov Ježišovej družiny a často chodievali spolu. Aj on mal v čase svojho apoštolátu už len ovdovenú matku, ktorú občas aj navštevoval v rodičovskom dome. Osobne ju poznal aj Ježiš.

Počas svojho apoštolského poslania bol Judáš obdarovaný Pánom nie menej ako ostatní apoštoli. Dokonca v Božom mene liečil chorých a konal zázraky. Vtedy bol ešte čistý a svojou horlivosťou prekonal aj niektorých iných apoštolov. Ak by nebol zbabral svoje celoživotné dielo na konci svojho života, mohol sa stať uctievaným apoštolom. No on nezvládol svoju misiu, hoci mal na to všetky predpoklady.

K Ježišovi privábila Judáša neodolateľnosť osobnosti Učiteľa a náuky, ktorú hlásal. Pôvodne bol naplnený ušľachtilými úmyslami podobne ako ostatní apoštoli. Keď prišiel po prvý raz za Ježišom, aby mu ponúkol svoje služby, bol už Učiteľ obklopený niekoľkými apoštolmi. Judáš nebol medzi prvými apoštolmi, no nebol ani posledný. Kristus, Syn Všemohúceho Boha, okamžite odhadol zlé povahové črty Judáša a preto sa ho snažil odhovoriť od jeho úmyslu vstúpiť medzi apoštolov. Keď Judáš naliehal, dal mu lehotu niekoľkých dní na rozmyslenie. Po uplynutí tejto lehoty sa Judáš znovu stretol s Ježišom a opätovne naňho naliehal, aby sa smel stať apoštolom. Ježiš privolil, hoci už od začiatku vedel, že ho Judáš zradí (porov. Jn 6, 64; 70–71). Prečo mu teda nezabránil stať sa jedným z apoštolov, keď o tom vedel?

Ježiš zaiste mohol odmietnuť Judáša, ale neurobil to. Prijal ho s láskou Spasiteľa, ktorý sa usiluje zachrániť každú dušu pred záhubou. Nikdy neodmietal hriešnikov, ktorí ho chceli nasledovať a ani v Judášovom prípade neurobil výnimku. Celé tri roky, počas ktorých Ježiš vyučoval a bol v úzkom osobnom kontakte s Judášom, sa snažil prevychovať nepoddajného apoštola a zachrániť jeho dušu, lenže Judáš mal svoju hlavu, hoci sa spočiatku veľmi snažil. Získal si zvláštnu Pánovu priazeň, takže si zaslúžil miesto v zbore apoštolov. Ježiš ho miloval nie menej ako ostatných učeníkov a miloval ho až do jeho smutného konca. Po celé tri roky sa vehementne snažil priviesť svojhlavého apoštola na cestu spásy. No nielen On, ale aj jeho Matka a ostatní apoštoli.

Dokonca aj sám Judáš pracoval na sebe a snažil sa o obrátenie. Po znamenitom začiatku sa však čoraz viac dostával na šikmú plochu. Jeho záhubou sa stala pýcha, márnomyseľnosť, nepoddajnosť, nedostatok pokory a lakomstvo. Na rozdiel od apoštolov, ktorí dobrovoľne prijali chudobu tela i ducha, Judáš mal záľubu v pohodlí. Už na prvý pohľad sa od ostatných apoštolov líšil kvalitnejším oblečením a honosnejším spôsobom života. Bol narcista, ktorý obdivoval seba samého. Svojou kultivovanosťou vynikal nad niektorými ostatnými apoštolmi, zvlášť nad jednoduchými rybármi, a bol na to patrične hrdý. Lenže práve to bolo prvým krokom na ceste k jeho zlyhaniu. Už pred príchodom k Ježišovi mal kontakty v najvyšších kruhoch jeruzalemskej spoločnosti a veľmi si na tom zakladal. Tým prevyšoval svojich druhov v Ježišovej družine, ktorí boli jednoduchšieho pôvodu. Všímal si viac svoje vlastné prednosti a menej svoje nedostatky a poklesky. Začal posudzovať iných apoštolov a považovať sa za lepšieho od nich. Všímal si triesky v ich očiach, no brvno vo vlastnom oku mu neprekážalo. Namýšľal si, že práve on je povolaný napomínať svojich druhov a vo svojej domýšľavej snahe prevychovávať iných on sám upadal do samoľúbosti a povýšenectva, pričom sa dopúšťal čoraz ťažších hriechov.

Jeho pád bol spočiatku pomalý a v tom čase ešte bolo možné vrátiť sa na správnu cestu. Sprvu sa Judáš dopúšťal iba všedných hriechov a nestrácal posväcujúcu milosť. Nesnažil sa však zavčasu zbaviť bremena zlých žiadostí, ktoré v ňom driemali, a tak burina v jeho duši narastala a začala ohrozovať to dobré, čo v nej bolo. Vo svojom srdci pestoval sebalásku. Sám seba posudzoval zhovievavo, kým svojich spolubratov odsudzoval ako nedokonalých hriešnikov. Na apoštolov a dokonca i na Pannu Máriu čoraz viac pozeral s nadhľadom. Považoval sa za lepšieho ako sú oni, ba zotrvávanie v spoločnosti apoštolov považoval za stratený čas. Tieto všedné hriechy otvorili cestu ťažším hriechom.

Judáš sa nesnažil hneď od začiatku postaviť hrádzu zlu, ktoré prenikalo do jeho duše a čoraz viac ho ovládalo. To bol začiatok jeho konca. Jeho horlivosť v zbožnosti chladla a vnútorné svetlo jeho duše pohasínalo. Začal žiarliť na Ježišových vyvolených, predovšetkým na apoštola Jána. Považoval ho za priveľmi ambiciózneho učeníka, ktorému sa nezaslúžene dostáva nadmiera Kristovej priazne a lásky. Odtiaľ bol už len krôčik k závisti.

Ostatní apoštoli prehliadli jeho hru a tak často dochádzalo k výbuchom ich hnevu voči Judášovi, ktoré Ježiš len s veľkým úsilím tíšil. Lenže Učiteľ nebol vždy so svojimi apoštolmi a vtedy sa Judáš občas ocital v ťažkej situácii. Paradoxne, práve Ježiš, ktorého Judáš napokon zradil, držal nad zradcom ochrannú ruku a často zabránil konfliktom, ktoré ohrozovali jednotu jeho družiny. Je obdivuhodné, koľko úsilia vyvinul Ježiš na to, aby obrátil nepoddajného apoštola. Dalo by sa teda povedať, že Ježiš týmto svojím úsilím zdanlivo ohrozoval svoje spasiteľské poslanie, pretože sa zo všetkých síl snažil odhovoriť pomýleného muža od zrady.

Mnohokrát sa píše o tom, že Judáš vlastne musel zradiť Ježiša. Bol vraj dokonca dobrodincom ľudstva, pretože vďaka jeho zrade mohol Ježiš zomrieť na kríži a splniť tak svoje spasiteľské poslanie. Podľa týchto názorov ho teda Ježiš nevyhnutne potreboval pre splnenie svojej pozemskej misie. Lenže takéto názory sa vôbec nezhodujú s pravdou. Boh je všemohúci a pri svojom riadení vecí nikdy nie je odkázaný na jedinú možnosť, ale vždy má k dispozícii množstvo ciest a prostriedkov na dosiahnutie svojich zámerov. Nebol teda odkázaný na Judáša, ale mohol naplniť spasiteľnú misiu svojho Jednorodeného aj bez Judášovej zrady. Práve naopak, Ježiš vyvinul mimoriadne úsilie na záchranu Judášovej duše, lenže Judáš svojou pýchou, márnivosťou a zanovitosťou jeho snahu zmaril.

Podobne aj jeho presvätá Matka vplývala na tvrdohlavého apoštola a svojím nežným materinským dohováraním sa snažila priviesť tvrdohlavca k rozumu. Keď videla, ako sa apoštol rúti do záhuby, využila každú možnú príležitosť na to, aby ho nanajvýš láskavo napomínala ako milujúca matka svoje dieťa. Spočiatku sa jej toto úsilie do istej miery darilo, no apoštol bol priveľmi zahľadený do seba a zloba napokon prevládla v jeho srdci. Práve pohŕdanie úsilím Panny Márie, pred ktorou sa peklo trasie toľkou hrôzou, najviac prispelo k záhube apoštola. Nič už potom nemohlo zradcovi zabrániť v dokonaní jeho diabolského diela. No ešte aj v tej dobe bol čas pokoriť sa, hoci jeho srdce čoraz viac ovládal diabol.

Judášov pád urýchlila jeho chamtivosť. Ježiš a jeho učeníci konali intenzívnu charitatívnu činnosť. Dostávali dary od bohatších ľudí a tie potom využívali na zabezpečenie svojich životných potrieb, platenie daní a rozdávanie almužien medzi chudobu. Čím viac rástol počet Spasiteľových prívržencov, tým viac narastali aj darované sumy a Ježiš sa rozhodol ustanoviť niekoho, kto by mal na starosti prijímanie almužien a hospodárenie s nimi. Keď Ježiš tento svoj zámer oznámil apoštolom a učeníkom, nikoho konkrétne nemenoval. Všetci sa však tejto úlohy vystríhali. Všetci okrem Judáša. Ten okamžite zatúžil zmocniť sa tohto úradu. Márne ho vystríhala Panna Mária aj sám Ježiš, Judáš si svojou tvrdohlavosťou vydobyl pre seba tento úrad.

A prečo vlastne Judáš zradil Pána Ježiša? Pre tridsať strieborných? Sotva! Tridsať strieborných bolo s najväčšou pravdepodobnosťou tridsať strieborných týrskych šekelov, čo síce nebolo málo, ale nebola to ani nejaká výnimočne veľká finančná suma. Týrsky šekel, známy aj pod označeniami statér alebo tetradrachma, bol striebornou mincou, ktorá mala hodnotu štyroch denárov/drachiem. Bol relatívne silnou miestnou menou s výnimočnou čistotou striebra a používal sa na platenie chrámovej dane. Tridsať strieborných malo hodnotu 120 denárov, čo ako jednorazová odmena nebola zanedbateľná suma. Jeden denár (rímsky ekvivalent gréckej drachmy) bol dennou mzdou robotníka vo vinici. Nachádzame o tom zmienku aj v Ježišovom podobenstve o robotníkoch vo vinici (porov. Mt 20, 1–16).

Za sumu zrady, ktorú dostal Judáš, by teda musel robotník vo vinici pracovať 120 dní. Lenže bola to vari len chamtivosť, ktorá priviedla nehodného apoštola k zrade Učiteľa? Určite nie! Ako už bolo uvedené, tridsať strieborných bolo ako jednorazová odmena nie zanedbateľná suma, ale nebola to ani tučná finančná suma, za ktorú by Judáš zapredal dušu. Na ilustráciu: v Biblii sa píše o nádobe s drahým nardovým olejom v hodnote prinajmenšom 300 denárov, ktorým Mária pomazala hlavu a nohy Ježiša (porov. Mk 14, 3–5; Jn 12, 5).

Oproti tejto sume sa 120 denárov za zradu Krista nezdá byť priveľkou sumou. Iba pre peniaze Judáš určite nezradil Majstra. Bolo v tom niečo viac. Omnoho viac. Bola v tom politika, túžba po kariére a moci... To, čo aj dnes hýbe svetom.

Judáš sa cítil byť nedocenený. On sám predsa túžil byť prvý a najvýznamnejší z apoštolov. No nebol. Judáš žiarlil predovšetkým na apoštolov Petra a Jána. Bol posadnutý víziou nového kráľovstva, v ktorom bude Ježiš nepremožiteľným kráľom a on, Judáš, jeho pravou rukou. Dokonca sa počas apoštolského obdobia niekoľkokrát preriekol a tak sa predčasne prezradil. Mal vypracovaný plán, ktorý on sám považoval za bezchybný. Chcel spojiť veľkňazov, medzi ktorými sa často pohyboval, s Ježišom. No a, pochopiteľne, on mal byť sprostredkovateľom. Nie bezdôvodne. Veď on jediný z apoštolov mal styky na tých „správnych“ (ako to on vnímal) miestach. Sám sebe pripisoval najvýznamnejšie poslanie spomedzi všetkých apoštolov. Sníval o tom, že raz bude druhý najmocnejší muž po Kristovi.

Jeho plán však mal jednu neprekonateľnú prekážku a tou bol sám Ježiš, ktorý Judášovi prekazil realizáciu jeho životnej vízie. Na rozdiel od ostatných apoštolov Judáš nechcel, aby ho Ježiš pretvoril na svoj obraz, ale naopak, on chcel formovať Ježiša a vmanipulovať Ho do svojich veľkých ilúzií. Toto samozrejme Ježiš nemohol akceptovať. Veď on neprišiel na tento svet preto, aby vyplnil vôľu ľudí, ale vôľu svojho Otca v nebesiach. Judáš bol veľmi sklamaný, že Ježiš nemá záujem vybudovať pozemské kráľovstvo, preto začal pociťovať voči Učiteľovi nenávisť, ktorá neustále rástla a ku koncu ju už len s najvyšším sebazaprením dokázať utajovať pred Ježišom, Pannou Máriou a apoštolmi.

Aby zakryl svoje skutočné úmysly a zmiernil zlý dojem, ktorý svojím správaním vyvolával, Judáš sa čoraz viac uchyľoval k rôznym klamstvám a trápnym výhovorkám. Bolo to mimoriadne naivné. Ježiš, Syn pravého Boha, aj jeho panenská Matka poznali aj najtajnejšie zákutia duše zradcu, no Judáš si usilovne vytváral sieť klamných ilúzií v domnienke, že svojimi výhovorkami môže vylepšiť svoj obraz u božského Majstra a Presvätej Panny. Táto sieť klamstiev mu nielenže nepomohla ospravedlniť jeho konanie, ale pomocou nej diabol čoraz pevnejšie spútaval jeho dušu. Judáš prikladal jeden hriech k druhému, až ho bremeno hriechov stiahlo úplne dole.

Keď Judáš pochopil, že jeho plán využiť Ježiša na ukojenie túžby po kariére a politickej moci je neuskutočniteľný, zachvátila ho túžba pomstiť sa Kristovi. Už bol krajne znechutený a unavený z potulného života a túžil mať pokojnú existenciu v pohodlí a istote. Čakal len na príhodnú chvíľu.

Neodvratné rozhodnutie nastalo dva dni pred Ježišovým ukrižovaním. V stredu, deň pred Poslednou večerou, sa konala porada u Kajfáša. Veľkňazi, tie obielené hroby, sa radili, ako by Nazaretského zniesli z tohto sveta. V najlepšom prišiel Judáš. Jeho príchod kňazskú chamraď spočiatku veľmi nepotešil, ale čoskoro ožili, keď zradca začal vyťahovať tromfy. Smelo si ich premeral pohľadom a potom sa ich rovno opýtal, čo mu dajú za vydanie Ježiša. A oni mu stanovili zradcovskú odmenu: tridsať strieborných (porov. Mt 26, 14–15). Pravdou je, že Judáš čakal viac, ale napokon sa zmieril s touto sumou. Jeho manévrovacie možnosti boli obmedzené. A tak doňho pre koncom jeho života vstúpil diabol (porov. Lk 22, 3; Jn 13, 2, 21–27).

Lenže tu sa natíska neodbytná otázka: mohol Judáš znovu získať milosť Božiu aj potom, čo zradil Ježiša Krista? Odpoveď je jednoznačná: bezpochyby áno, ale len v tom prípade, ak by bol prosil Ježiša o odpustenie hriechov. Veď bol jedným z najbližších spolupracovníkov Ježiša Nazaretského a urobil zaiste aj veľa dobrého. Tri roky chodil spolu s Ježišom a ostatnými apoštolmi a pomáhal siať semeno Božieho Slova do ľudských sŕdc. Mohol byť dokonca svätcom ako svätý Dismas, ten kajúci lotor na kríži, ktorému Ježiš povedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43).

Cirkev tohto kajúceho lotra oslavuje ako svätého Dismasa. Ak by bol Judáš prosil Krista o odpustenie hriechov tak ako svätý Dismas, mohol sa takisto zaradiť medzi svätcov Cirkvi. Ostatne, aj svätý Peter zradil Krista, no dokázal prosiť o Ježišovo milosrdenstvo a bol napokon omilostený. Judáš ostal na polceste, keď oľutoval svoj hriech. Dokonca v návale ľútosti požiadal členov Veľrady, aby Ježiša oslobodili. Pociťoval neznesiteľné výčitky svedomia, že jeho vinou Ježiš zomrie na kríži a toto si on neželal. V Biblii sa o tom píše: „Keď zradca Judáš videl, že Ježiša odsúdili, ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším so slovami: ‚Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv‘ “ (Mt 27, 3–4).

Lenže už nenašiel v sebe silu vrátiť sa ako márnotratný syn pred svojho Majstra, vrhnúť sa pred ním do prachu zeme a so slzami v očiach prosiť o odpustenie, hoci mal takú istú možnosť ako Šimon Peter, alebo kajúci lotor na kríži. Nenašiel správne východisko zo situácie a napokon sa rozhodol pre strašný čin samovraha. A tak muž, ktorý zabil Krista, zabil aj sám seba.

Judášov životný príbeh by mal byť „povinným čítaním“ pre nás všetkých – katolíkov. Nestačí byť dobrým na začiatku či v strede svojej životnej cesty, ale musíme v sebe pestovať poklad viery až do úplného konca. Naša viera je ako oheň, ktorý musíme v sebe neprestajne živiť. Nestačí krst a príslušnosť ku Katolíckej cirkvi, ak nežijeme Krista svojím každodenným životom. Pretože ak prestaneme živiť v sebe oheň viery skutkami lásky k Bohu a blížnemu, oheň našej viery vyhasne. Je to neustály boj. Podobne ako na Judáša Iškariotského, aj na každého z nás číhajú pokušenia. Túžba po mamone, kariére, moci, ukájaní hriešnych vášní...

V každom z nás je čosi z Judáša, ale i svätého Dismasa či svätého Petra. Aj my dennodenne zrádzame Krista svojimi hriechmi. Každý z nás môže skončiť ako svätý Dismas alebo svätý Peter, ale aj ako Judáš Iškariotský. To musí byť mementom!

 

Karol Dučák

::

Súvisiace príspevky:

Bol svätý Jozef pri narodení Ježiša starec alebo mladý muž?

Ježiš Nazaretský ako človek

Ako slávil apoštol Peter svätú omšu