Ak platí „po ovocí ich poznáte“, tak potom bol Druhý vatikánsky koncil prínosom

 

Karol Dučák

Hoci sa Druhý vatikánsky koncil (ďalej už len DVK) skončil v roku 1965, ešte stále vyvoláva nepochopenie či dokonca rebélie časti katolíckych teológov voči jeho učeniu. Treba však poznamenať, že to nie je len prípad tohto koncilu. Aj predchádzajúce koncily Katolíckej cirkvi bývali poznamenané rozporuplnými reakciami či rebéliami časti katolíckeho kléru. Za všetky spomeňme Prvý vatikánsky koncil, ktorý sa odohrával v rokoch 1869–1870.

Na tomto koncile došlo k vážnej konfrontácii koncilových otcov pri prijímaní dogmy o neomylnosti pápeža. Definíciu o neomylnosti pápežov pri hlasovaní dňa 13. 6. 1870 odsúhlasilo 451 koncilových otcov a 62 ďalších koncilových otcov súhlasilo s podmienkou, 88 koncilových otcov však definíciu odmietlo. Na štvrtom verejnom zasadaní sa nepomer síl v prospech prijatia dogmy zväčšil. Predlohu schválilo 533 koncilových otcov a dvaja hlasovali proti, avšak už pred hlasovaním opustilo koncil 57 odporcov definície dogmy. Lenže aj oni sa neskôr podriadili rozhodnutiu koncilu. Už pred opustením koncilu poslal nemecký biskup Emanuel von Ketteler z Mainzu pápežovi list, v ktorom ho ubezpečoval, že sa podriadi a prijme závery koncilu.

Nejednotnosť koncilových otcov sa však prejavila aj v iných záležitostiach. Z 51 návrhov dekrétov, ktoré boli dohodnuté pred koncilom, boli napokon schválené iba dva. Koncil však napokon nebol dokončený. Pre vypuknutie vojny medzi Francúzskom a Nemeckom pápež Pius IX. v roku 1870 odročil koncil a jeho pokračovanie odložil na neurčito. Zaujímavé je, že oficiálne bol tento koncil skončený až v roku 1960, teda už v čase príprav nového koncilu. Nejednotnosť katolíckeho kléru sa prejavila aj po skončení koncilu. Proti dogme o neomylnosti pápeža sa vzopreli niektorí nemeckí teológovia a založili vlastnú cirkev – starokatolícku.

V dejinách Katolíckej cirkvi by sme sotva našli koncil, ktorý by nevyvolal odpor časti teológov, výnimkou nebol ani DVK. Tento koncil bezpochyby patrí k najvýznamnejším udalostiam v novodobých dejinách Katolíckej cirkvi. Žiaľ, mnohí ultramodernistickí katolícki teológovia po koncile začali svojvoľne deformovať učenie koncilu a takto zdeformovaný výklad koncilových dokumentov napáchal v Katolíckej cirkvi veľa zla. Toto zase zneužívali a dodnes zneužívajú ultrakonzervatívni odporcovia koncilu. Argumenty im poskytovali a dodnes poskytujú práve ultramodernisti v radoch katolíkov, ktorí evidentne zrádzajú učenie Ježiša Krista. Pravda je však taká, že v dokumentoch DVK sú síce isté formálne nedostatky, avšak sám koncil nezradil učenie Katolíckej cirkvi a v jeho učení sa nevyskytujú nijaké herézy.

Mnohé veci vytýkajú koncilu jeho odporcovia neprávom, avšak na komplexnú apologetiku DVK nemôže stačiť tento článok. Na to je potrebné hrubá, obsiahla publikácia. Možno aj k tomu sa raz autor tohto článku – ak to bude Božia vôľa – dostane. Zatiaľ sa však v tomto krátkom článku obmedzme aspoň na niektoré z najfrekventovanejších a najnepravdivejších obvinení na adresu koncilu.

Treba zavrhnúť obvinenia, že DVK spochybnil výnimočné postavenie Katolíckej cirkvi ako jediného pravého náboženstva, ktoré svetu priniesol Ježiš Kristus, pričom žiadal od svojich nasledovníkov, aby ho šírili po celom svete. Pravý opak je pravdou. Koncil priamo vyzýva všetkých katolíkov, aby šírili katolícke učenie po celom svete a privádzali do Katolíckej cirkvi všetkých nekatolíkov. Jasne a jednoznačne to dokazujú citácie z koncilových dokumentov.

Už v jednom z prvých dvoch koncilových dokumentov, ktoré boli schválené a zverejnené 4. decembra 1963, v dekréte Inter mirifica, koncil deklaruje: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium“ (Inter mirifica, č. 3).

Dňa 21. novembra 1964 koncil schválil a zverejnil ďalšie tri dokumenty a v dvoch z nich, v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium a dekréte Dignitatis humanae, koncil takisto jasne deklaroval, že Katolícka cirkev je jediné pravé náboženstvo Kristovo a preto sú katolíci povinní ohlasovať ho po celom svete. V konštitúcii Lumen gentium DVK jednoznačne deklaruje, že Katolícka cirkev je „jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú (porov. Symbolum Apostolicum: Denz. 6–9 (10–30); Symb. Nic. – Const.: Denz. 86 (150); Prof. fidei Trid.: Denz. 994 a 999 (1862 a 1868), ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.) a naveky ju vztýčil ako ‚stĺp a základ pravdy‘ (1 Tim 3, 15)“ (Lumen gentium, č. 8).

A na inom mieste toho istého dokumentu je uvedené: „Posvätný koncil sa teda obracia v prvom rade na veriacich katolíkov. Na základe Svätého Písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je Prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu (porov. Mk 16, 16; Jn 3, 5), tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu... Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú vo viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva“ (Lumen gentium, č. 14).

V dogmatickej konštitúcii Lumen gentium je navyše jednoznačne zakotvená aj povinnosť Katolíckej cirkvi ohlasovať evanjelium a privádzať do lona Kristovej Katolíckej cirkvi všetkých nekatolíkov. Táto požiadavka je formulovaná nasledovne:

„Ako Otec poslal Syna, tak aj on poslal apoštolov (porov. Jn 20,21) a povedal im: ‚Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta‘ (Mt 28,18–20). Cirkev prijala od apoštolov tento Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu, aby ho plnila až po samý kraj sveta (porov. Sk 1, 8). Vzťahuje teda na seba slová apoštola: ‚Beda mi, keby som evanjelium nehlásal‘ (1 Kor 9, 16). Preto neprestajne posiela misionárov... Duch Svätý ju totiž podnecuje spolupracovať na uskutočňovaní Božieho rozhodnutia, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet. Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, ktorí ju počúvajú, k viere a jej vyznávaniu, pripravuje ich na krst, oslobodzuje ich z otroctva bludu a privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom láskou rástli až k plnosti“ (Lumen gentium, 17).

Aj v dekréte Dignitatis humanae DVK jednoznačne deklaruje, že „jedine pravé náboženstvo sa uskutočňuje v katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, keď povedal apoštolom: ‚Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.‘ (Mt 28, 19–20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať“ (Dignitatis humanae, č. 1).

Koncil teda priamo vyzýva všetkých katolíkov, aby šírili katolícke učenie po celom svete a privádzali do Katolíckej cirkvi všetkých nekatolíkov. A na inom mieste tejto deklarácie je uvedené, že „podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku…“ (Dignitatis humanae, č. 14).

Takto možno citovať z dokumentov DVK ešte dlho, ale to by sa tento článok neúmerne predĺžil. Dôležité je zdôrazňovať, že je našou svätou povinnosťou bojovať za odstránenie deformácií v učení mnohých pomýlených katolíckych teológov v dnešnej dobe, no nie za cenu klamstiev o koncile. Klamstvá nikomu nepomôžu.

DVK nikdy nespochybnil predchádzajúce evanjelizačné úsilie Katolíckej cirkvi. Práve naopak! Koncil a pokoncilová Katolícka cirkev vykonali veľa užitočnej práce pre začleňovanie nekatolíkov do lona Katolíckej cirkvi. Ak platí „po ovocí ich poznáte“, tak potom je ovocie DVK mimoriadne ušľachtilé.

Konverzie nekatolíkov do Katolíckej cirkvi v posledných desaťročiach nabrali vskutku úctyhodné rozmery. Pritom najväčšiu zásluhu na tom mali pápeži Pavol VI., ktorý podpísal všetky koncilové dokumenty, ako aj neskorší pápeži svätý Ján Pavol II. a Benedikt XVI., ktorí boli takisto účastníkmi DVK, ale nikdy sa o koncile nevyjadrovali tak arogantne ako odporcovia koncilu.

Zvlášť u protestantov nastáva výrazný pohyb a dochádza tu k novodobému fenoménu, ktorý zvykne byť označovaný ako ekumenizmus návratu. Ako sa tento fenomén prejavuje konkrétne? Pozrime sa do niektorých tradične protestantských krajín, ako tam prebieha ekumenizmus návratu.

Vo Švédsku sa luteráni vo svojich kostoloch (hoci – ako sa pri istej príležitosti vyjadril emeritný pápež Benedikt XVI. – luteránske kostoly nie sú kostoly v pravom slova zmysle, pretože nemajú svätostánok) v čoraz väčšej miere modlia ruženec a umiestňujú do nich sochy a obrazy Panny Márie. Protestanti o nej s ľútosťou hovoria ako o Matke, ktorú svojou nerozvážnosťou stratili.

Zvlášť obľúbený je obraz Matky Božej Čenstochovskej, keďže vo Švédsku žije veľa poľských imigrantov. V luteránskom kostole Kataríny v Štokholme stojí socha Panny Márie. Veriaci sa tam pravidelne modlia ruženec. Možno nájsť aj brožúry, ktoré vysvetľujú, ako sa modliť k Panne Márii. Socha Panny Márie v životnej veľkosti je aj v katedrále v Uppsale. V Oskarströme na juhu krajiny je mariánska svätyňa. Každý rok sa pútí na toto miesto zúčastňuje asi 1 500 ľudí (údaj z roku 2016).

Navyše švédski luteráni organizujú púte do Ríma. Konverzie na katolícku vieru sú v tejto škandinávskej krajine bežné. Najväčším ziskom pre Katolícku cirkev vo Švédsku bola konverzia pastorov Ulfa  Ekmana a Larsa Ekbalda na katolícku vieru. Posledne menovaný sa pri istej príležitosti vyjadril: „Myslím, že ak niekto počuje hlas Pána a je ochotný ísť za ním, stane sa katolíkom“ (gosc.pl). Bývalým luteránom je aj biskup Anders Arborelius, ktorý sa narodil v rodine švédskych aristokratov vo Švajčiarsku. Je to prvý rodený Švéd na biskupskom stolci vo Švédsku od čias reformácie. Preto v tejto tradične protestantskej oblasti možno vidieť silné známky oživenia katolíckej viery.

Ku konverziám však dochádza aj v iných krajinách Škandinávie a vo Veľkej Británii. Rastie, aj keď veľmi pomaly, počet katolíkov vo Fínsku. Prispieva k tomu tak prisťahovalectvo zahraničných katolíkov do krajiny, ako aj konverzie fínskych protestantov na katolícku vieru.

Výrazné oživenie prežíva katolicizmus v Nórsku. Čo je obzvlášť dôležité, je to Cirkev mladých. Pritom rastie počet duchovných povolaní rodených Nórov. Napríklad z 83 kňazov v Nórsku (stav v roku 2010) sa ich 20 narodilo v Nórsku. Rodení Nóri v kňazskej službe sú prevažne konvertiti. V roku 2020 mala Katolícka cirkev v Nórsku vyše 165 tisíc členov, hoci k 31.12. 2003 mala 46 314 členov. V Nórsku sa nachádza najsevernejšia farnosť na svete, ktorej patrí aj najsevernejší kostol sveta. Je to kostol sv. Michala v Hammerfeste vo farnosti Alta. Do tejto farnosti, ktorá je asi jedenapolkrát väčšia ako Švajčiarsko, patrí okolo 1400 katolíkov, príslušníkov 70 národov. Pôsobí tu „11 kňazov, ktorí pochádzajú z rôznych národov, najmä z Poľska“ (vaticannews.va).

Katolíci v Severnej Európe získavajú nové kostoly a farnosti. Bez zahraničnej pomoci by to však nebolo možné. Preto im pomáha predovšetkým finančne silná Katolícka cirkev v Nemecku. Okrem katolíckeho spolku Bonifatiuswerk der deutschen Katholiken im pomáha aj Ansgar-Werk v biskupstve Münster, podporujúci katolíkov v Dánsku, Fínsku, Islande, Nórsku a Švédsku. Aj vďaka tejto pomoci počet katolíkov na severe Európy rastie. Prispievajú k tomu viaceré faktory: rastúci počet pracujúcich cudzincov, krsty dospelých ako aj konverzie luteránov do Katolíckej cirkvi. Ansgar-Werk nesie svoje meno po patrónovi Severu, svätom Ansgarovi, ktorý sa narodil v roku 801 a zomrel 3. februára 865 v Brémach.

Zaujímavý jav možno pozorovať v kolíske luteranizmu, v Nemecku. V roku 2010 bol v  regensburskej diecéze vysvätený za katolíckeho kňaza 62-ročný Peter Kemmether, otec štyroch detí. Tento bývalý evanjelický pastor konvertoval na katolícku vieru, ukončil svoje katolícke teologické vzdelanie a získal pápežské povolenie na kňazskú vysviacku, hoci nežije v celibáte. Toto unikátne riešenie má svoj pôvod v encyklike pápeža Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus z roku 1967. Už pred Kemmetherom bolo vysvätených v tejto diecéze deväť bývalých protestantských duchovných za katolíckych kňazov. Podobných prípadov je nemálo aj v iných nemeckých diecézach.

Vysviacky bývalých protestantských duchovných za katolíckych kňazov, nie sú zriedkavé ani v USA. Napríklad v tom istom roku, ako Peter Kemmether, teda v roku 2010, bol v Spojených štátoch vysvätený za kňaza 59-ročný Philip Johnson, otec štyroch detí, ktorý bol predtým 19 rokov luteránskym pastorom. Konverzií protestantov na katolicizmus pribúda aj na juhu USA, ktorý bol tradične protestantský. Obzvlášť silný je prílev nových katolíkov z radov bývalých protestantov v diecéze Knoxville, Tennessee.

Rýchlym tempom pribúdajú aj konverzie anglikánov na katolícku vieru. Už v roku 1980 vydal pápež Ján Pavol II. dokument Pastoral provision, ktorý umožnil vysvätenie ženatých anglikánskych duchovných za katolíckych kňazov a vytváranie personálnych farností pre veriacich anglikánskej tradície. Podľa jedného zdroja prvá takáto farnosť vznikla 15.8.1983 v americkom meste San Antonio. Do jej čela bol postavený  bývalý pastor episkopálnej cirkvi Christopher Phillips. Farnosť začínala s osemnástimi veriacimi, medzi ktorými bola aj pastorova žena a jeho tri deti. Spočiatku sa zhromažďovali v prenajatých halách, časom si však postavili vlastný kostol a školu. Za viac ako tridsať rokov svojej existencie sa počet veriacich zvýšil na približne 2500 ľudí, a škola pre vyše 500 študentov (údaje z roku 2017) získala povesť najlepšej katolíckej školy v Texase. V diele pápeža Jána Pavla II. pokračoval jeho nástupca, pápež Benedikt XVI. Platnosť dokumentu Pastoral provision jeho predchodcu bola totiž obmedzená na územie USA.

Keďže však narastal záujem anglikánov o pripojenie ku Katolíckej cirkvi aj v iných krajinách, pápež Benedikt XVI. vytvoril podmienky pre prijímanie anglikánov do Katolíckej cirkvi v celosvetovom meradle vydaním Apoštolskej konštitúcie Anglicanorum coetibus dňa 9. 11. 2009. Konštitúcia umožnila vytvárať vlastné cirkevné štruktúry, osobné ordinariáty, pre anglikánov, ktorí chcú vstúpiť do Katolíckej cirkvi. V týchto ordinariátoch bolo veriacim dovolené ponechať si anglikánske tradície pri súčasnom spoločenstve s pápežom. Významný moment nastal v roku 2011, keď vznikol osobný ordinariát Panny Márie z Walsinghamu pre Anglicko a Wales. V roku 2012 vznikli osobné ordinariáty pre USA a Austráliu. Niekoľko stoviek anglikánskych či episkopálnych kňazov (amerických anglikánov) vrátane osemnástich biskupov prestúpilo do Katolíckej cirkvi. Pomerne nedávno k nim pribudol Michael Nazir-Ali, pôvodom Pakistanec, ktorá bol vo Veľkej Británii vysvätený za katolíckeho kňaza v roku 2021.

Ovocie DVK hovorí za všetko. Koncil vykonal na poli ekumenizmu návratu aj pri prijímaní nekresťanov do radov jedine pravej Katolíckej cirkvi úctyhodné dielo. Je nevyhnutné stavať na všetkom hodnotnom a podnetnom, čo DVK pre Katolícku cirkev priniesol. A naopak, musíme čo najrozhodnejšie pranierovať pokusy všetkých katolíckych ultramodernistov i ultrakonzervatívcov trhať učenie DVK na kusy. Jedni aj druhí extrémisti sú nešťastím Katolíckej cirkvi.

 

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok: Klamstvá o koncile nikomu nepomôžu.

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.