Koleso dejín

 

ZÁPISNÍK (27/2023)

Ľudské dejiny sú tvorené ľuďmi. Pravdaže, povieme si, inak to ani nemôže byť. Ľudia konajú, organizujú spoločenský život, pretvárajú svet. Vzájomne si pomáhajú aj ubližujú. Zanechávajú dejinnú stopu. Ale v dejinách sa prejavujú aj zákonitosti, na ktoré človek nemá dosah. Tak ako ľudia, jednotlivci, prichádzajú na svet, rastú, vyvíjajú sa a potom starnú a umierajú, tak aj kultúry a civilizácie – rodia sa, prechádzajú etapami rozvoja, zrelosti, úpadku a po čase zanikajú, i keď nikdy nie úplne, niečo z nich vždy zostáva a prenáša sa do kultúry a civilizácie ďalšej.

Kontinuita pokolení je zrejmá, zrejmá je tiež, napriek všetkým rozdielom, istá duchovná a kultúrna spojitosť medzi rôznymi spoločenskými organizmami, či už v priereze územnom, alebo časovom. V súvise s dejinami sa však nedá hovoriť o priamej ceste a už vôbec nie o nejakom stálom pokroku. Obraz kolesa na hrboľatej ceste je tu namieste: koleso sa otáča, mení polohu, občas nadskočí, podvihne sa, inokedy zapadne do prachu alebo bahna, skôr či neskôr sa zlomí, prestane plniť svoju úlohu, zostane stáť.

Každú kultúru či civilizáciu možno vnímať ako živý organizmus, ktorý prechádza nutnými fázami jestvovania. Túto nutnosť, danú zákonitosťami vývinu ľudských spoločenstiev, niektorí nazývajú osudom. Obdobia vzrastu a úpadku, aj narodenie a smrť, treba prijať ako nezmeniteľný fakt. Podľa Oswalda Spenglera sa každá kultúra po svojom zrode rozvíja a potom, keď dosiahne plnosť svojich možností, začne vädnúť, stane sa civilizáciou a ako taká môže ešte nejaký čas stáť, pôsobiť v dejinách, kým definitívne nezapadne, nezanikne.

Spengler zdôrazňuje, že dejiny by sa nemali skúmať metódami prírodovedy. Suchý pragmatizmus, vidiaci za všetkým iba hmotu, nedokáže rozlúštiť bohatú a tajomnú reč histórie, nevie sa napojiť na osudový prúd, ktorý unáša ľudstvo odniekiaľ niekam, unáša ho, ale pritom ponecháva každému človeku slobodnú vôľu. Život je bohatý, plný rôznorodých foriem, obsahovo nasýtený: „V dejinách sveta vidím obraz stáleho utvárania a pretvárania, podivuhodného vznikania a zanikania...“  (Oswald Spengler: Zánik Západu).

V dejinách sa teda striedajú obdobia vzrastu a úpadku. Obdobia vzrastu sú spojené s veľkou vierou a duchovným entuziazmom, s veľkými ideami a konvenciami, z ktorých plynú všeobecne rešpektované normy a zásady, a to v každej oblasti života – v politike, v medziľudských vzťahoch, v sociálnej oblasti, v umení. Veľké idey a konvencie nie sú obmedzujúce, naopak, sú zdrojom sily a energie, inšpirujú a zjednocujú. Zdrojom mocných impulzov je náboženstvo, ono je základom, na ktorom stojí vlastne všetko: štát a jeho inštitúcie, právo a poriadok, teológia, filozofia i veda. V takejto atmosfére sa kultúra dvíha k nadľudským výšinám. Naproti tomu obdobia úpadku charakterizuje náboženská vlažnosť, odklon od ideálov, formalizmus a egoistický pragmatizmus. Namiesto veľkého štýlu nastupuje drobenie, namiesto majestátnosti malichernosť a namiesto hrdinstva šašovstvo. Život je vtláčaný do umelých myšlienkových schém a politických projektov. Ideu nahrádza ideológia.

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (26/2023).

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!