Kult, kultúra, kultúrnosť

 

Predstavme si symbolický strom. Má korene, kmeň a korunu. Je mohutný, pevný, majestátny. Vďaka zdravým koreňom rastie a odoláva aj silným víchrom, dobre zakorenený môže rásť do výšky. Tými koreňmi je kult. Kmeň stromu, zabezpečujúci spojenie medzi koreňmi a korunou, predstavuje kultúru. A koruna, s bohatstvom konárov, listov a plodov, symbolizuje kultúrnosť.

Kult, kultúra, kultúrnosť – tri slová, tri fenomény a pojmy, ktoré spolu úzko súvisia, tvoria jeden celok, celistvý priestor ľudského bytia. Ich previazanosť potvrdzuje aj etymológia, všetky majú rovnaký základ: kultivácia, pestovanie, zušľachťovanie, uctievanie. Kult (z latinského cultus) vyjadruje komplexnú jednotu človeka, jednotu tela a ducha, ktorej prejavom je práca a modlitba: telesná, duševná a duchovná činnosť. Kultúra (z latinského cultura) takisto poukazuje na špecificky ľudskú jednotu telesnosti a duchovnosti. Pod termínom cultura sa rozumie jednak kultúra hmotná (pôvodne agrokultúra), jednak kultúra ako prejav duševných schopností a duchovnej orientácie človeka. Z kultu a kultúry vyrastá kultúrnosť, čiže kultivovanosť, ušľachtilosť, schopnosť vďaky a úcty, pestovanie čností, uvedomovanie si hodnôt – ono bohatstvo konárov, listov, kvetov a plodov, závislé na životaschopnosti ostatných častí stromu.

Náš popredný mysliteľ, katolícky kňaz Ladislav Hanus (1907–1994) pripomínal, že podstata kultúry je metafyzická. Slovo cultura je odvodené od slova colere, ktoré „je bezpochyby náboženského pôvodu“, s významom ctiť, uctievať, praktizovať kult: „Pôvod kultúry je náboženský. Prvou pohnútkou tejto činnosti, týchto úkonov a diel, nebola vlastná záľuba v kráse a dokonalosti, pre seba a pre svojich. Pohnútka diel, úkonov, hier, predmetov, obrazov, budov, svätých miest bola kultová – vzdávanie úcty.“ Takto človek prejavoval svoju religiozitu, vykonával bohoslužbu, takto vzniklo umenie. Väzbu medzi hmotným a duchovným aspektom kultúry L. Hanus objasňuje na príklade Vergiliových Roľníckych spevov (Georgica). Básnická skladba antického autora je oslavou práce ako duše kultúry, zachytáva nosné kultúrotvorné prvky – predovšetkým je to zem, plodná, plná miazgy a životnej sily, a potom človek, prichádzajúci k zemi ako dobrý hospodár, ktorý prácu so zemou považuje za službu: „Chce splniť jej vlastné určenie, ktorým je zušľachtenie do vyššej formy a úrovne. Z tajomstva tohto oplodňujúceho kultivovania dorastá ovocie, nový život.“

Ľudská bytosť má v sebe hlboko zafixované „smerovanie nahor“, k niečomu lepšiemu, krajšiemu, vznešenejšiemu a trvácnejšiemu. Toto smerovanie má stupňovitý, hierarchický ráz – od hmotného k duchovnému, od dočasného k večnému, od nižšieho k vyššiemu. Spiritualita je vlastným rozmerom človeka, píše L. Hanus, človeka neuspokojí len hmotné nasýtenie, potrebuje viac, preto vytvára kult, preto tvorí kultúru, a tým sa stáva kultúrnejším, zrelším a opravdivo slobodným: „Je to cesta sebapoznávania a sebainterpretácie, ktorá skúma zmysel života, bytostnú úlohu človeka a jeho miesto a poslanie vo svete.“

 

Kultúra a antikultúra

Po stáročia, ba tisícročia bola kultúra pevne napojená na kult – z neho brala životodarnú silu, čerpala energiu a inšpiráciu z viery a jej ideálov. Ale ľudia postupne – pod vplyvom novovekej filozofie a sekularizmu – začali meniť zameranie svojho života. Väčšinová mentalita sa priklonila k materializmu. Ako napísal významný ruský filozof Ivan Alexandrovič Iljin (1883–1954), „hmota získala prvenstvo“, úsilie ľudstva sa sústredilo na veci pozemské, duchovnosť akoby stratila hodnotu: „Rozum vylúčil z kultúry vnútorné vnímanie, vieru i modlitbu a pokúsil sa ich skompromitovať... Obsah života sa stal nepodstatným, začala sa honba za prázdnou formou.“ Úspechy v oblasti techniky a prírodných vied vyvolali všeobecný dojem, že otázky vyššieho cieľa a zmyslu života nie sú dôležité, alebo sú dokonca zbytočné, veď všetko sa dá riešiť tu na zemi vedeckými, technickými, prípadne právnymi prostriedkami: „Súčasný človek je triezvy, triviálny a samoľúby utilitarista, prospechár, ideológ prospešnosti, zbavený všetkého vyššieho a duchovného...“

Proces oddelenia kultúry od viery spôsobil, že kultúra stratila náboženského ducha a odišla do „nenáboženskej, bezbožnej pustatiny“ – takáto kultúra je vlastne antikultúrou. Súčasné umenie sa z veľkej časti premenilo na bezduchú a znervózňujúcu zábavu, prázdne divadielko, v ktorom zaniká „tretí rozmer“, rozmer obety, úcty, posvätnosti, obsažnosti: „Dvojrozmerná duša vytvára dvojrozmerné, banálne, bezbožné umenie a sama sa stáva jeho obeťou.“ Následkom toho sa dostávame do takej krízy, akú ľudská história ešte nevidela. Zriekame sa všestrannej kultivácie, starej šľachetnej kultúry a nenahrádzame ju inou, už vôbec nie rovnocennou.

 

Staronová cesta

Podľa I. A. Iljina sa kultúra začína a rozvíja tam, kde duchovný obsah hľadá vernú, priliehavú a uskutočniteľnú formu (ruský filozof pritom zdôrazňuje pozitívnu úlohu kresťanstva v dejinách). Kultúra bez viery upadá, pretože „kultúra nie je tvorená vedomím, úsudkom alebo ľubovôľou, ale celistvým, vytrvalým a nadšeným vzopätím celej ľudskej podstaty“. Ak sa vrátime k obrazu stromu, tak povieme, že kultúra odtrhnutá od koreňov skôr či neskôr odumrie, nebude rásť ani prinášať plody: s odvrhnutím kultu zaniká kultúra aj kultúrnosť, človek sa opäť mení na barbara, ktorého sú prejavy sú plytké a vulgárne ako on sám.

Veľký a vznešený priestor umenia, staronových možností rozvoja a skultúrňovania sveta sa nám otvorí, keď zídeme z ciest blúdenia a degenerácie, keď sa vrátime ku koreňom. Na začiatku musí byť úcta, vedomie seba a tajomstva, ktorým je život (colere), nasleduje poznanie posvätnosti a zodpovednosti (cultus), až potom prichádza kultúra a kultúrnosť – znaky človeka ako komplexnej jednoty tela a ducha. Dnes to ignorujeme, akoby sme o tom nevedeli, akoby sme stratili historickú pamäť a kľúč od múdrosti predkov...

Zakončime naše malé uvažovanie o kulte, kultúre a kultúrnosti slovami I. A. Iljina, ktoré poukazujú na zaujímavý paradox, prejavujúci sa dnes tak výrazne ako azda nikdy v minulosti: „Kultúra je jav vnútorný a organický: zasahuje priamo hlbinu ľudskej duše a uskutočňuje sa cestami jestvujúcej, tajomnej súvislosti so všetkým. Tým sa odlišuje od civilizácie, ktorá môže byť chápaná vonkajškovo a povrchne a nepotrebuje plnú duchovnú účasť. Preto môže mať národ starú a vybrúsenú duchovnú kultúru, ale v otázkach vonkajšej civilizácie (odev, bývanie, doprava, priemysel, technika atď.) sa javí ako obraz zaostalosti, prvobytnosti. A naopak, národ môže stáť na najvyššej priečke techniky a civilizácie a v otázkach duchovnej kultúry (mravnosť, veda, umenie, politika a hospodárstvo) prežíva obdobie úpadku.“

 

Ján Maršálek

 

Literatúra

Ladislav Hanus: Človek a kultúra. Bratislava, Lúč, 1997.

Ivan Alexandrovič Iljin: Základy křesťanské kultury. Velehrad, Refugium Velehrad-Roma, 1997.

::

Súvisiaci článok: Spoločnosť bez svetla (recenzia).

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.