Predstavme si symbolický strom. Má korene,
kmeň a korunu. Je mohutný, pevný, majestátny. Vďaka zdravým koreňom rastie
a odoláva aj silným víchrom, dobre zakorenený môže rásť do výšky. Tými koreňmi
je kult. Kmeň stromu, zabezpečujúci spojenie medzi koreňmi a korunou,
predstavuje kultúru. A koruna, s bohatstvom konárov, listov
a plodov, symbolizuje kultúrnosť.
Kult, kultúra, kultúrnosť – tri slová, tri fenomény a pojmy, ktoré spolu úzko súvisia, tvoria jeden celok, celistvý priestor ľudského bytia. Ich previazanosť potvrdzuje aj etymológia, všetky majú rovnaký základ: kultivácia, pestovanie, zušľachťovanie, uctievanie. Kult (z latinského cultus) vyjadruje komplexnú jednotu človeka, jednotu tela a ducha, ktorej prejavom je práca a modlitba: telesná, duševná a duchovná činnosť. Kultúra (z latinského cultura) takisto poukazuje na špecificky ľudskú jednotu telesnosti a duchovnosti. Pod termínom cultura sa rozumie jednak kultúra hmotná (pôvodne agrokultúra), jednak kultúra ako prejav duševných schopností a duchovnej orientácie človeka. Z kultu a kultúry vyrastá kultúrnosť, čiže kultivovanosť, ušľachtilosť, schopnosť vďaky a úcty, pestovanie čností, uvedomovanie si hodnôt – ono bohatstvo konárov, listov, kvetov a plodov, závislé na životaschopnosti ostatných častí stromu.
Náš popredný mysliteľ, katolícky kňaz Ladislav
Hanus (1907–1994) pripomínal, že podstata kultúry je metafyzická. Slovo cultura
je odvodené od slova colere, ktoré „je bezpochyby náboženského
pôvodu“, s významom ctiť, uctievať, praktizovať kult: „Pôvod
kultúry je náboženský. Prvou pohnútkou tejto činnosti, týchto úkonov
a diel, nebola vlastná záľuba v kráse a dokonalosti, pre seba
a pre svojich. Pohnútka diel, úkonov, hier, predmetov, obrazov, budov,
svätých miest bola kultová – vzdávanie úcty.“ Takto človek prejavoval svoju
religiozitu, vykonával bohoslužbu, takto vzniklo umenie. Väzbu medzi hmotným
a duchovným aspektom kultúry L. Hanus objasňuje na príklade Vergiliových Roľníckych
spevov (Georgica). Básnická skladba antického autora je oslavou
práce ako duše kultúry, zachytáva nosné kultúrotvorné prvky – predovšetkým je
to zem, plodná, plná miazgy a životnej sily, a potom človek,
prichádzajúci k zemi ako dobrý hospodár, ktorý prácu so zemou považuje za
službu: „Chce splniť jej vlastné určenie, ktorým je zušľachtenie do vyššej
formy a úrovne. Z tajomstva tohto oplodňujúceho kultivovania dorastá
ovocie, nový život.“
Ľudská bytosť má v sebe hlboko zafixované
„smerovanie nahor“, k niečomu lepšiemu, krajšiemu, vznešenejšiemu
a trvácnejšiemu. Toto smerovanie má stupňovitý, hierarchický ráz – od
hmotného k duchovnému, od dočasného k večnému, od nižšieho
k vyššiemu. Spiritualita je vlastným rozmerom človeka, píše L. Hanus,
človeka neuspokojí len hmotné nasýtenie, potrebuje viac, preto vytvára kult,
preto tvorí kultúru, a tým sa stáva kultúrnejším, zrelším a opravdivo
slobodným: „Je to cesta sebapoznávania a sebainterpretácie, ktorá skúma
zmysel života, bytostnú úlohu človeka a jeho miesto a poslanie vo
svete.“
Kultúra a antikultúra
Po stáročia, ba tisícročia bola kultúra pevne
napojená na kult – z neho brala životodarnú silu, čerpala energiu
a inšpiráciu z viery a jej ideálov. Ale ľudia postupne – pod
vplyvom novovekej filozofie a sekularizmu – začali meniť zameranie svojho
života. Väčšinová mentalita sa priklonila k materializmu. Ako napísal
významný ruský filozof Ivan Alexandrovič Iljin (1883–1954), „hmota získala
prvenstvo“, úsilie ľudstva sa sústredilo na veci pozemské, duchovnosť akoby
stratila hodnotu: „Rozum vylúčil z kultúry vnútorné vnímanie, vieru
i modlitbu a pokúsil sa ich skompromitovať... Obsah života sa stal
nepodstatným, začala sa honba za prázdnou formou.“ Úspechy v oblasti
techniky a prírodných vied vyvolali všeobecný dojem, že otázky vyššieho
cieľa a zmyslu života nie sú dôležité, alebo sú dokonca zbytočné, veď
všetko sa dá riešiť tu na zemi vedeckými, technickými, prípadne právnymi
prostriedkami: „Súčasný človek je triezvy, triviálny a samoľúby
utilitarista, prospechár, ideológ prospešnosti, zbavený všetkého vyššieho
a duchovného...“
Proces oddelenia kultúry od viery spôsobil, že
kultúra stratila náboženského ducha a odišla do „nenáboženskej,
bezbožnej pustatiny“ – takáto kultúra je vlastne antikultúrou. Súčasné umenie
sa z veľkej časti premenilo na bezduchú a znervózňujúcu zábavu,
prázdne divadielko, v ktorom zaniká „tretí rozmer“, rozmer obety,
úcty, posvätnosti, obsažnosti: „Dvojrozmerná duša vytvára dvojrozmerné,
banálne, bezbožné umenie a sama sa stáva jeho obeťou.“ Následkom toho
sa dostávame do takej krízy, akú ľudská história ešte nevidela. Zriekame sa
všestrannej kultivácie, starej šľachetnej kultúry a nenahrádzame ju inou,
už vôbec nie rovnocennou.
Staronová cesta
Podľa I. A. Iljina sa kultúra začína a rozvíja
tam, kde duchovný obsah hľadá vernú, priliehavú a uskutočniteľnú formu
(ruský filozof pritom zdôrazňuje pozitívnu úlohu kresťanstva v dejinách).
Kultúra bez viery upadá, pretože „kultúra nie je tvorená vedomím, úsudkom
alebo ľubovôľou, ale celistvým, vytrvalým a nadšeným vzopätím celej
ľudskej podstaty“. Ak sa vrátime k obrazu stromu, tak povieme, že
kultúra odtrhnutá od koreňov skôr či neskôr odumrie, nebude rásť ani prinášať
plody: s odvrhnutím kultu zaniká kultúra aj kultúrnosť, človek sa opäť
mení na barbara, ktorého sú prejavy sú plytké a vulgárne ako on sám.
Veľký a vznešený priestor umenia,
staronových možností rozvoja a skultúrňovania sveta sa nám otvorí, keď
zídeme z ciest blúdenia a degenerácie, keď sa vrátime ku koreňom. Na
začiatku musí byť úcta, vedomie seba a tajomstva, ktorým je život (colere),
nasleduje poznanie posvätnosti a zodpovednosti (cultus), až potom
prichádza kultúra a kultúrnosť – znaky človeka ako komplexnej jednoty tela
a ducha. Dnes to ignorujeme, akoby sme o tom nevedeli, akoby sme stratili
historickú pamäť a kľúč od múdrosti predkov...
Zakončime naše malé uvažovanie o kulte,
kultúre a kultúrnosti slovami I. A. Iljina, ktoré poukazujú na zaujímavý
paradox, prejavujúci sa dnes tak výrazne ako azda nikdy v minulosti: „Kultúra
je jav vnútorný a organický: zasahuje priamo hlbinu ľudskej duše
a uskutočňuje sa cestami jestvujúcej, tajomnej súvislosti so všetkým. Tým
sa odlišuje od civilizácie, ktorá môže byť chápaná vonkajškovo a povrchne
a nepotrebuje plnú duchovnú účasť. Preto môže mať národ starú
a vybrúsenú duchovnú kultúru, ale v otázkach vonkajšej civilizácie
(odev, bývanie, doprava, priemysel, technika atď.) sa javí ako obraz
zaostalosti, prvobytnosti. A naopak, národ môže stáť na najvyššej priečke
techniky a civilizácie a v otázkach duchovnej kultúry (mravnosť,
veda, umenie, politika a hospodárstvo) prežíva obdobie úpadku.“
Ján Maršálek
Literatúra
Ladislav Hanus: Človek a kultúra.
Bratislava, Lúč, 1997.
Ivan Alexandrovič Iljin: Základy křesťanské
kultury. Velehrad, Refugium Velehrad-Roma, 1997.
::
Súvisiaci článok: Spoločnosť bez svetla (recenzia).
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.