Svokra

 

Ján Grešák

Mária nenávidela svokru. Nikto nevedel prečo, asi ani ona sama, ale pekného slovka na jej osobu nevyriekla, ako bol rok dlhý. „Tá stará potvora“ boli najslušnejšie slová, akými svokru Jozefínu častovala, hoci ju nevidela už viac ako desať rokov. Možno ju znenávidela preto, že pri poslednej návšteve nevesty Jozefína nechtiac prevrhla šálku kávy a zašpinila jej obrus. Vtedy sa Mária zapovedala, že svokru viac nechce vidieť.

Michala, Máriinho muža, nezhoda žien veľmi trápila, no pomeriť zatvrdnutú manželku s matkou bolo nad jeho sily. Skôr by bol pomeril vlka s kozľaťom.

Vždy, keď sa pri príležitosti Jozefíniných narodenín alebo menín poschádzala u nej celá rodina okrem nevesty Márie, položil Michal na stôl vlastnoručne naaranžovaný balíček s čokoládou, cukríkmi, sušienkami a ovocím, občas pridal i fľaštičku medu, a povedal, že to posiela matke Mária, ktorá je momentálne chorá (inokedy zas veľmi zaneprázdnená), a nemôže jej prísť zavinšovať osobne. V Jozefíniných stareckých očiach zakaždým zaihral šťastný, takmer detský úsmev.

Z jednej takejto návštevy odchádzal Michal posledný. Jozefína trasľavými rukami opatrne premŕvala plátenný uzlík, akoby to bol najdrahší poklad na svete, vybrala z neho hnedastú bankovku, prosebným pohľadom pohladila syna, vystrela k nemu ruku a riekla:

„Nože, Miško, zober toto Márii, nedávno mala narodeniny, nech si kúpi, čo jej bude za potreby. Ona na mňa tiež nezabudne; keď som mala osemdesiatku, poslala mi pekný balíček...“

Michal ostal nemo hľadieť, nevedel, ako reagovať. „Ale mama, nechaj tak, Márii peniaze nechýbajú, kúpi si, čo chce aj bez toho,“ zašemotil, pretože mu zovrelo hrdlo, akoby ho mal opásané železnou obručou.

„Nie, toto musíš vziať Márii, aj tak je to málo, na pohreb už mám nachystané, nedávno mi zvýšili dôchodok na štyristo eur, nuž som jej odložila. Povedz, že jej prajem dobré zdravie a že sa za ňu modlím,“ nedala sa odbiť a nasilu vtisla Michalovi do dlane päťsto eurovú bankovku.

V horúčosti, ktorá ho obliala, poskladanú obracal ju v spotenej dlani a premýšľal. Povedať matke pravdu, že Mária nikdy na žiaden balíček pre svokru ani len nepomyslela, čím by ju určite veľmi sklamal a ranil, alebo odovzdať peniaze manželke, tak ako si to želá. Po ťažkej úvahe strčil bankovku do vrecka saka a so slovami „posiela ti mama k narodeninám“ odovzdal ju doma Márii.

Schmatla ju bez mihnutia oka a vopchala do peňaženky. O niekoľko dní už zase preklínala svokru i celý svet ako predtým. U nej bol každý bláznom, idiotom, korheľom či bohviekým ešte, či už išlo o lekára, profesora, politika, umelca, prostého otca rodiny, alebo aj o vlastných rodičov. Nenávisť a lakomstvo stali sa jej životnou potrebou.

O necelý rok Michal tragicky zahynul pri autohavárii. Spolujazdkyňa Mária utrpela vážne zranenia  a nemohla už do práce. Invalidná podpora nestačila na lekárov, lieky a platenie bytu. Niekdajšie spoločné úspory minula rýchlo, hrozila strata strechy nad hlavou. Pomoc odmietli aj súrodenci a bývalí známi, ktorých medzičasom rovnako znenávidela.

Zúfalá spomenula si na svokru. Sadla na autobus a zamierila do dediny. Plačúc vošla do chalupy a prosila o nejaké peniaze. Jozefína bez rozmyslu trasľavými rukami rozbalila plátenný uzlík a vybrala z neho peniaze nachystané na pohreb.

 

Ján Grešák

::

Pravdivé poviedky:

Jazdec

Nešťastie

Dedičstvo