Slovák v gulagu

 

Pavol Tunák: Z Ružomberka na Kamčatku alebo Desať rokov v gulagu

Bratislava, Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, 2025

Kniha spomienok Pavla Tunáka, ktorú na vydanie pripravil historik Martin Lacko, vyšla v roku osemdesiateho výročia ukončenia druhej svetovej vojny a stého výročia narodenia autora.

Téma odvlečenia občanov Slovenska, ale aj iných krajín, do sovietskych gulagov a ich ťažký život v nich nie je na Slovensku veľmi známa, napriek tomu, že odvlečených boli tisíce a mnohí v táboroch aj ukončili svoju pozemskú púť. Tí, ktorí sa vrátili, museli podpísať prehlásenie, že o svojich skúsenostiach budú do smrti mlčať.

Iba niekoľkí napísali či zverejnili svoje spomienky, aj to až po roku 1989, lebo dovtedy by ich za to stihol prísny postih, aký postihol Pavla Tunáka, keď len naznačil, čo všetko zažil počas rokov života v Sovietskom zväze; vraj šíri nepravdivé informácie o živote v tejto krajine. Po desiatich rokoch v neľudských podmienkach gulagu bol odsúdený v roku 1959 v Československu na 16 mesiacov nepodmienečného väzenia, z ktorého sa dostal na amnestiu 9. mája 1960 – s desaťročnou podmienkou.

Autor, rodák z Turzovky, spomína na neľahké chvíle počas transportov, pobytu na nútených prácach, o hlade a zime, a to i počas transportu do rodnej krajiny. „Možno mi neuveríte, ale keď sa dalo, číhali sme na potkany, ktoré pobiehali okolo skladov s obilím, a zabíjali sme ich oceľovými tyčami. V lese, keď sme pálili osekané vetvy, sme z potkanov sťahovali kožu, piekli sme ich a, hoci s odporom, jedli. Ba dokonca niekedy sme sa pri ich opekaní aj pobili – keď si niektorý z nás myslel, že ten druhý dostal väčší kúsok...“

O tých, ktorí neprežili, píše: „Žiaden cintorín pre väzňov, ktorí umreli vysilením alebo spáchali samovraždu, či utrpeli smrteľný úraz, alebo ktorých zastrelili vojaci na úteku, všetci nebožtíci boli na rôznych miestach za lágrom zahrabaní spoluväzňami tak jednoducho, ako keď uhynie nejaké zviera, napríklad pes alebo mačka – bez slova súcitu, bez slova rozlúčky. Bolo to kruté a neľudské, keď človek, živá bytosť, skončil život bez toho, aby si to sotva niekto všimol...“

Knihu dopĺňa úvodná štúdia Martina Lacka, doslov vydavateľa Jána Liteckého-Švedu, ako aj životopis Pavla Tunáka.

 

Ľudovít Košík

::

Dávame do pozornosti:

Eliška Hurná, Juraj Hurný ml.: Partizánska vražda v Rajeckej doline

Môj život (Spomienky Vendelína Jankoviča na roky 1925–1954)

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).