Hádanka z neba

 

Ján Maršálek: Putovanie do Ikónia

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2025

Prekvapením zbierky môže byť bohatstvo použitých foriem, ktorými sú básne napísané. Ale keďže ono zrkadlí bohatstvo obsahu, dostávame sa tým zrkadlením k prvému kroku putovania – k forme ako ikone významu. A vyjadrenie zmyslu textovou alebo grafickou formou je zasa prvá úroveň, na ktorej sa pohybujeme. Ikoniáda zmyslu veršov poskytuje príjemcovi ďalšie vrstvenie či prehlbovanie napísaného.

Hneď od prvej básne. Horu pokušení v nás preniesť vierou, alebo preniesť sa vierou cez horu. Nie je to mystika výstupu, mystický jazyk má a musí mať svoje významy ikon. Poetický jazyk použitý v zbierke pozýva na obyčajné, prozaické putovanie. Všetkých. Nie opustením sa, ktorým odídeme sebe či svetu, ale nezmizneme Neviditeľnému. Logika a pravda nepustia.

V ďalšej básni sa opäť dostávame k dvojstrannosti, k rozlíšeniu dvojtvárnosti. Kým hranica strany života a smrti je pomenovaná jasne – smrť, iné hranice treba tiež jasne pomenovávať. Viac-menej rovnako – z jednej strany gilotíny svetlo, z druhej tieň sťa tma...

Do tretice prichádza tretia strana dvojstrannej mince. Hlava a orol, zmenené na číslo a znak, neoklamú ani hluchého. Len čas sa stále prežehnáva – šesť a trištvrte na tri. Číslo a znak sa spojili – jeden je kríž. Pre jedného Boha. Niektorí tú trojstrannú mincu nepochopia, neprijmú. Takže – čo na tom?

V hľadaní hojnosti môžeme pokračovať, len ju treba vidieť. Aj keď to podstatné je očiam neviditeľné. Vidieť, počuť a vnímať, bez redukovania textu na problém, s ktorým sme sa dávno vyrovnali, na nejaké všeobecne platné odpovede. Pretože napísané kladie aj potrebné otázky, ktoré nás znepokojivo prestávajú znepokojovať.

Či viera a čas boli na bojovom poli proti sebe, či sa dá uvidieť „svieticho“, zavrieť ucho, vypnúť bolesť, otvoriť belostné volanie. Ako sa plameňom sviec oslobodzuje zem zranená až do kosti z našich pádov, za mlčania búrok a času, cválajúceho aj bez koňa. Alebo si v jednej básni jedného básnika prečítať všetky zbierky iného. To volá. Nielen do večnosti – volanie je večná krása.

Obsahový blahobyt jednotlivých básní však vyzdvihuje dielo autora na dôležitejšiu a podstatnejšiu úroveň – na presné pomenovanie súčasnej chudoby. Nedostatok. Prebytok zbytočnosti. Poblúdenie. Obrázkami nenahradíme ikony. Času, slov a zodpovedajúcich činov, chleba s vínom, zavretej knihy krásy a pravdy vedľa odokrytej obetnej misky s darom Slova a Života. Slova, ktoré sa pre nás stalo Telom, aby sa cez nás mohlo stať Telo Slovom. Pretváraním, preduchovňovaním matérie. Tohto sa nevzdať je odísť vojdením. Nie je to nádej. Je to Láska. Jednoducho, v JednoDuchom.

Nedať sa pomýliť, že je to iba silueta, keď sme sa k nej ani len nepriblížili. Generácie pred nami svoje pravdivé ikony napísali. Autor zbierky „Putovanie do Ikónia“ si svoju cestu i cieľ vytýčil.

 

Peter Chorvát

::

Putovanie do Ikónia (anotácia)