Chvála ticha

 

ZÁPISNÍK je súčasťou PriestorNetu už pomerne dlho – všeličo sa v ňom nazbieralo a niečo z toho, nazdávam sa, stojí za opätovné pripomenutie. V tomto roku preto nepíšem nové časti, ale vyberám z textov, ktoré boli publikované v rokoch 2022 a 2023.

::

Kardinál Robert Sarah venoval tichu celú knihu. Dal jej názov Sila ticha – proti diktatúre hluku. Obhajuje v nej ticho ako prostriedok prehĺbenia duchovného života. Hovorí, že ticho privádza k Bohu, ticho je dôležitou zložkou náboženského prežívania, v tichu sa približujeme k tajomstvu – a najväčším tajomstvom je Boh. Uvažuje na jednej strane o užitočnosti a pôsobivosti ticha a na strane druhej o akustickom smogu, v ktorom je ponorený dnešný svet a ktorý odvádza človeka od toho, čo je podstatné. Protiváhou pozemského zhonu a hluku je ticho – božské a Božie. V zlomových chvíľach je ticho nevyhnutné, iba v ňom možno dospieť k správnym rozhodnutiam. Ale pozemské sily ticho likvidujú, preto je niekedy potrebné „vytrhnúť sa z tohto sveta“. Ľudia si to uvedomovali už dávno: „Posvätná intimita kaplnky, izby či kláštornej klauzúry symbolizuje rajskú čistotu. Samota a ticho na takom požehnanom mieste dosahuje podobu estetickej a duchovnej dokonalosti“ (Robert Sarah).

Sestrou ticha je trpezlivosť, respektíve nenáhlivosť, vyrovnanosť, pokojná činnosť. Aj v tomto mali ľudia žijúci pred nami akosi viac jasno. V súčasnosti sa uprednostňuje dravosť a rýchlosť, pravdaže neraz na úkor kvality, ba aj na úkor človeka, jeho základných psychosociálnych a duchovných potrieb.

Život naplnený modlitbou, prácou a štúdiom vnímala kresťanská Európa (a celý kresťanský svet) ako ideál. Svedčí o tom starobylé heslo „Ora et labora et lege“ (Modli sa a pracuj a čítaj). Tak mal vyzerať život, v takom zmysle mal byť usmerňovaný a riadený. Dnes sa na to díva niekto s úctou a nostalgiou a niekto s dešpektom. Niekto sa chce z minulosti poučiť a niekto minulosťou pohŕda v domnienke, že dnes je všetko lepšie, vyspelejšie, modernejšie. Samozrejme, čas sa nedá vrátiť späť, z minulosti nemožno spraviť prítomnosť, je však možné a aj prospešné pridŕžať sa dobrého a zameriavať sa na to, čo je posvätné – bez ohľadu na čas a módne tendencie. Byť slobodným, byť v plnej miere človekom znamená upriamovať sa na tie najvyššie hodnoty – pravdu, dobro a krásu.

Tieto hodnoty sú oddávna v centre pozornosti, venuje sa im teológia, filozofia i umenie. Osobitý umelecký výraz dostali napríklad v románe Janka Silana Dom opustenosti. „Aj mlčanie je spev,“ píše autor. I najnepatrnejšie veci treba vnímať ako znamenia, rozpoznať ich, rozlišovať, stavať do svetla, aby sa ukázali v pravej podobe. Protagonista románu sa takto modlí: „Pane, daj, nech dobre mlčím. Slovami sa láska umlčuje, mlčaním sa jasní. Toľko je ešte vo mne temného, toľko slov!“

Tí, čo milujú pravdu, dobro, krásu, lásku, Boha, to vždy mali veľmi ťažké. Vždy bolo ťažké zachovať ticho, prekonať seba, uznať veľkosť iných, uznať Absolútno. Vždy bolo ťažké oddeliť sa od hlučného, vulgárneho davu. Ale inej dobrej cesty niet: „Čo by bolo z našej zeme bez neba? Čo by bolo z tela bez duše? Čo by bolo zo slov bez mlčania? Čo by bolo z človeka bez Boha? Všetko spolu patrí. A ak sa to predsa odlúči, všetko viditeľné sa poruší a klesá v prach...“ (Janko Silan).

(Rok 2023)

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci ZÁPISNÍK: Napätie v spoločnosti.

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!