30. októbra 2010

Viera alebo rozum?

(Hosťovský priestor)

Minulé storočia, počnúc hádam renesanciou, cez Galileiho, osvietenstvo, pozitivizmus, marxizmus a podobne, boli akýmsi sklamaním z viery. Dvadsiate storočie spojené s neuveriteľným rozmachom kriticizmu, vedy a racionality zažilo naproti tomu totálne sklamanie z rozumu a nevyhnutne zlyhávajúcich pokusov určiť jeho hranice a možnosti.
Problém je v tom, že asi až v 21. storočí začneme masovejšie chápať, že tento protiklad vystihuje ľudový zvrat „ja o voze, ty o koze“. Ako mohla a môže byť veda natoľko omylná a pritom aké dôvody môže uviesť ten „fanatický“ katolicizmus pre dogmu o neomylnosti? Nesmieme zabudnúť na to, že tu ide o neomylnosť „vo veciach viery a mravov“. Tu je tá autorita Krista a jeho pokračovateľov, tu je tá sila, ktorú „brány pekelné nepremôžu“. Cirkev a vôbec svet v časoch inkvizície a Galileiho tento základný a pritom nemerateľný rozdiel akosi nechápali.
V oblasti zovšeobecňovania, racionalizácie, inštitucionalizácie a podobne ide totiž o veci a udalosti, ktoré sa vyvíjajú a kde sú omyly predpokladom akéhokoľvek vývinu, či už k horšiemu alebo lepšiemu. Naopak, v oblasti „Božieho kráľovstva“ ide o niečo absolútne konkrétne, ide o konkrétnych ľudí vo vzťahu k iným konkrétnym ľuďom a o riešenie neopakovateľných situácií vo vzťahu k svojmu svedomiu v rámci celkom určitej zodpovednosti za seba a za iných zároveň.
Tým nechcem tvrdiť, že nie sú potrebné inštitúcie, že nie je potrebný výskum práva, budovanie obrany a rozvoj vedy. Kristus hovorí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení,“ ale zároveň prízvukuje: „Prečo sami od seba neviete rozsúdiť, čo je spravodlivé? Keď ideš so svojím protivníkom pred vrchnosť, usiluj sa s ním cestou pokonať, aby ťa nezvliekol k sudcovi. Lebo sudca ťa vydá drábovi a dráb ťa uvrhne do väzenia. Hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nevrátiš aj posledný grajciar.“ (Lk 12,57-59)
Každá veda, každý výskum a každá snaha o ich realizáciu v praxi si vyžaduje predstavu a vyjadrenie určitého ideálu. Ak ale pritom zabudneme na to, že v pozemských a ľudských podmienkach sa stále potkýname o svoju nedokonalosť a hriešnosť, sme na začiatku nerozumu, intolerancie a potenciálnej diktatúry. Ani komunistický, ani nacionálny, ale ani vedecký či demokratický raj na zemi totiž nemôžeme vytvoriť. Musíme byť láskaví k núdznym, ale ak nemáme vytvoriť bandu nezodpovedných a drzých lenivcov, musíme sa do určitej miery držať aj zásady „kto nechce pracovať, nech ani neje“ (zvlášť keď sme v situácii, že pre všetkých nezvyšuje).
V tejto úvahe, ako aj v celej svojej tvorbe, nechcem relativizovať absolútne práva a hodnoty, ani hlásať zákony džungle a inovovať vulgárny darwinizmus. Chcem len jednoducho a jasne poukázať na to, že vo vzťahoch medzi jednotlivcami i národmi nemôže definitívne rozhodovať žiadna objektívna veda, právo či sila, ale len vzájomné odpúšťanie, láska, neustály kompromis a trvalé uznanie vín, teda permanentné pokánie. V tejto oblasti je aj ťažko niečo zvažovať, racionalizovať alebo si navzájom donekonečna vyčítať. Môžeme v takomto prípade druhých len nahnevať, zatvrdiť a nie presvedčiť a trvale zmieriť.
Keď našu existenciu domyslíme do dôsledkov, vinní sme už tým, že sa narodíme, lebo už tým samým zaberáme nejaké miesto alebo výhody niekomu inému alebo iným. Vyplýva z toho aj to, že vo výročiach a oslavách najrôznejších štátov väčšinou figuruje nejaká tá revolúcia, vojna, „džihád“, „honfoglalás“, „zaujatia“, „vysídlenie“ alebo aspoň pokus o niečo podobné. Ako malý národ máme nezaslúžené šťastie, že naša etnogenéza sa nazýva „obrodením“, ale to ešte neznamená, že z nášho „obrodenia“ mali alebo budú mať všetci radosť. V žiadnom prípade však nemusíme trpieť na nejakú hyperkritickosť alebo sebazahanbovanie až do poslednej kvapky krvi.
Viera kresťana je aj vierou v konečné a spravodlivo milosrdné zúčtovanie s každým konkrétnym jedincom v jeho konkrétnom a jedinečnom okolí a prostredí. V tejto oblasti bude veda a racionalizácia vždy pokrivkávať. Katolíctvo dlhodobo pokrivkáva aj pri snahe o legalizmus, kodifikácie a vyhodnotenie všetkých „variantov“. Možno to vyplýva z dedičstva rímskej právnickej tradície, ale môže to viesť aj k celkom určitému druhu zaslepenosti a niekedy k zúfalstvu z nedostatku presvedčivej argumentácie. Tým netvrdím, že sa o dobro a dokonalosť nemáme snažiť, ale vždy musíme s nádejou myslieť na to, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ba ani len do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor. Výňatky z jeho rozsiahleho diela Svedectvo času uverejňujeme na pokračovanie.

1 komentár:

  1. Všetko v jednom je ťažká pozícia ako spojiť nespojiteľné a rozdeliť nedeliteľné. Oslobodenie náboženstva od svetských starostí oslobodzuje obe strany, ale bez svetských starosti nemá na tomto svete, pre tento svet, nič význam. Len tá ľudská morálka vypestovaná civilizáciou spoločnosti, ale majúca základ v podstate: "Milujte sa a množte sa". Mysliaci človek musí logicky dospieť aj ku kritike "vlastných" radov. Námety, otázky a podnety na hľadanie a (ne)nachádzanie... Najviac ma fascinuje používanie citátov z Biblie, božské prirovnania sa dajú nájsť na každú príležitosť, lenže podľa výberu človeka, teda na výsosť ľudské.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.