13. decembra 2011

Hlava XXII o hodnote človeka

(Úvaha Vlada Gregora)

Je zaujímavé, že Kristus hovorí:  „Kde sa dvaja, alebo traja zídu v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi...“ /Mt 18, 20/ a nehovorí: čím viac sa vás zíde v mojom mene, tým viac som medzi vami. Zdá sa mi teda, že cenu individuality stále ešte lepšie chápe katolíctvo a pravoslávie, než to množstvo protestantských denominácií. Pretože už pri počte dvanásť sa zvykne vyskytnúť nejaký ten zradca, alebo minimálne diverzant. Mnohí nepochybujú, že nám „tradičnejším“ chýba uznanie individuálnej slobody, ale opak je pravdou. V konečnom dôsledku asi viac rešpektujeme ľudskú slobodu a napriek snahe o pevnosť a jednotu sme aj milosrdnejší k tým najrôznejším úchylkám a odbočeniam. Človek je tvor zložitý, morálka nie je čierno-biela a  zlý príklad môže občas byť účinnejším poučením ako dobrý príklad... Pevné rituály, dogmy a katechizmy nie sú také dôležité samé osebe, ale ako určité pevné body, ako tie vymedzenia voči chaosu v kvantovej fyzike. Jav nemôžeme presne určiť, ale pravdepodobnosť jeho výskytu určíme pomerne presne...

Dobre vieme, že najhoršie sny sú tie, v ktorých sa cítime dezorientovaní, keď naše konanie stráca akýkoľvek zmysel a logiku a všetko sa nám zdá náhodné a nespoľahlivé. Sme potom veľmi radi, keď sa zobudíme a znovu spoznávame pevné body okolo nás. Mnohí poriadni a poctiví kňazi niekedy trpia preto, lebo majú pocit, že vykonávajú akoby určitý šamanizmus, zariekavačstvo a akosi nechápu, že sviatosť je skutočne platná „ex opere operato“, teda sama osebe, bez ohľadu na momentálnu hriešnosť vysluhujúceho a bez ohľadu na momentálnu hriešnosť toho, ktorému ju vysluhujeme.
Pretože kresťanstvo je náboženstvom odpustenia a budúcnosti a nie babrania sa v minulosti a vychytávania múch. Okrem toho, ťažko môžeme objektívne posúdiť hoci aj hodnotu zomrelého človeka, pretože „kto vie lepšie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom?“ /1.Kor. 2,11/. Je teda v praxi nemožné objektívne zhodnotiť, či si dvojica zaslúži ten náš úžasný obrad, ako sa bude vyvíjať dieťa, ktorého rodičia, alebo krstní rodičia, sa nám vôbec, ale vôbec nepozdávajú, alebo či má dostatočnú hodnotu človek, ktorého máme pochovať, keď si to podľa nášho odhadu vôbec, ale vôbec nezaslúži.
Sám síce nerobím posvätnú prácu, ale tiež k nám chodia čitatelia, pri ktorých mám až výčitky svedomia, keď im mám vydať určitú knihu, lebo viem, že ju nepochopia, že môže mať na nich zlý vplyv, alebo myšlienky z nej dokonca zneužijú. A predsa im ju musím dať a neostáva mi nič iné, len modliť sa, aby ten môj „obrad“ mal pre toho pomýlenca a diverzanta  nejaký polepšujúci a očisťujúci účinok.
Chcem aj touto úvahou obhajovať hodnotu našej viery a nie kritizovať iné vyznania, pretože dobrota a spása človeka isteže nezávisia od jeho vyznávaní, ale od hodnoty jeho skutkov. „Nie ten, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto koná vôľu môjho Otca...“ /Mat. 7. 21/. A vôľa Otca je taká, že máme mať úctu ku každému jednotlivcovi, máme sa mu snažiť pomôcť, máme sa za neho modliť, ba dokonca ho máme mať radi! Existuje lepší recept proti medzináboženským vojnám a vnútrocirkevným roztržkám?
A predsa sa tieto a iné perfektné Kristove recepty nedodržiavajú a v praxi sa ostentatívne a viditeľne popierajú. Nestávame sa potom svetlom na vrchu, ale nenápadne a nevedomky zhášame ten lampáš možnej viery a klíčiacej oddanosti Bohu v srdciach tých našich blízkych, ktorých si azda my nedokážeme dostatočne uctiť, rešpektovať a mať radi. Sú iste určité akty, ktoré nie sú aktuálne možné, už len z dôvodu sebaobrany jednotlivca alebo spoločenstva zoči-voči momentálnemu ohrozeniu, ale vždy treba mať tieto Božie a Kristove ciele a zámery pred očami a snažiť sa budovať predpoklady na ich realizáciu, teda v praxi uskutočňovať ten záhadný pojem Božieho kráľovstva, ktorému my osobne môžeme dávať konkrétny obsah.
DEO GRATIAS!

Autorom príspevku je filozof, knihovník a publicista Vlado Gregor.

1 komentár:

  1. Tieto úvahy, legitímne z aspektu kresťana a múdre z hľadiska ľudskej filozofie, mi pripadajú ako mozaika, zložená z pekných farebných kamienkov. Aj celkový obraz pôsobí esteticky. Biblické citáty v mozaike by sa dali prirovnať aj k drobným súčiastkam, z ktorých sa dá zostrojiť ľubovoľný funkčný stroj. Inak povedané, dôležitý je cieľ, ktorý sledujeme. Následne k nemu zostrojíme príslušnú konštrukciu. Teda ľudský zmysel diela vychádza z aktuálneho myslenia a okolností, biblia je len nástrojom. Ale možno sa mýlim...

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.