(Tak trochu bilančná úvaha Vlada Gregora)
VŠELIČO SA NA NÁS VALÍ, CHCEME BYŤ DOKONALÍ A ŽAŤ SAMÉ CHVÁLY, MÁME NA TO ALE SVALY?
Píšem teraz trochu bilančnú úvahu pri príležitosti vydania knihy Svedectvo času vo vydavateľstve Post Scriptum. Zároveň ďakujem internetovej stránke Priestornet.com za povzbudenie k tomuto vyjadreniu.
Stále málo ľudí, aj veľmi slušných a zbožných, si plasticky uvedomuje, nakoľko je dokonalosť, o ktorú sa máme snažiť, pevne previazaná s našou nedokonalosťou, priam synergicky. Samotný pojem dokonalosť by bez rôznych nedokonalostí vlastne stratil zmysel. Je neuveriteľné to množstvo „ortodoxákov“ a svätuškárov bez rozdielu vyznania, pre ktorých je táto triviálna logická operácia nepochopiteľne nezvládnuteľná!
Zvlášť paradoxné je to v kresťanstve, kde Kristus zdôrazňuje, že „neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov a úbohých“. Neuvedomujeme si dostatočne ani to, že aj samotná existencia ľudskej spoločnosti je založená na tom, že sme rôznym spôsobom slabí a nedokonalí a práve preto sa navzájom potrebujeme. Platí to aj v morálke, aj v praktickom živote, a nešikovní ľudia, ku ktorým patrím, to zvlášť vedia oceniť a opísať.
Skutočné náboženstvo a opravdivá viera by nám mali byť podnetom, aby sme tento fakt chápali a práve preto vedeli nielen odpúšťať, ale zároveň aj eliminovať tých nanajvýš nepríjemných a v konečnom dôsledku škodiacich perfekcionistov a neúnavných „vrtákov“. Takéto jednostranné posudzovanie a správanie ma vždy vedelo rozčúliť a jeden čas sa to prejavovalo aj bitkárstvom a rôznymi výtržnosťami. Možno sa to trochu dá ospravedlniť vtedajšou mladosťou a tiež energiou, ktorú som po vynútenom ukončení športovej činnosti nemal kam dávať.
K nasmerovaniu na duchovnú sféru ma najprv inšpirovalo 900 náboženských samovrážd v Guayane v roku 1978, ktoré socializmus využil ako argument o všeobecnej škodlivosti náboženstva. Najsilnejším motívom sa ale stalo neuveriteľné mrzačenie histórie ústami učiteľky brannej prípravy, ktoré ma vyprovokovalo k paródii Scénka z dneška, po zverejnení ktorej som už nemohol pokračovať v štúdiu na socialistickej alma mater.
Málokto z tých teoretickejších mysliteľov si uvedomuje, nakoľko sú práve takéto konkrétne zážitky inšpiráciou k filozofovaniu. Nejde tu teda o nejakú lásku k pravde, ale doslova o „pretrápenie“ sa k určitým vyjadreniam a definíciám. Je to skrátka pasia venovať sa hodnoteniu nárazových a nezvládnuteľných situácií, hoci táto pasia býva niekedy až bolestne intenzívna. Latinské slovo „passio“ znamená nielen utrpenie, ale aj vášeň, záľubu, sebarealizovanie. Cez určitý druh pašií teda prichádzame k produktívnej pasii. Patrí za to vďaka Bohu a jeho zákonom, ktoré nám dávajú takéto možnosti. Končia sa niekedy aj tragédiami, ale tie tiež bývajú poučením pre mnohých ďalších adeptov dokonalosti.
Tých silných zážitkov som mal viacero a boli hlavným motívom tvorby. Práve okolo nich sa koncentrujú aj ďalšie, teoretickejšie glosy a úvahy. Spomeniem ešte Scénku z práce, kde opisujem takmer mystické prežívania pri obyčajnom zakladaní kníh, scény zo Sviečkovej demonštrácie v roku 1988 a tiež zážitky z Ružomberka v auguste 1990, kde som napísal sedembodové memorandum o nevyhnutnosti vzniku samostatného Slovenska. Z novších motívov je prelomovým zážitok opísaný v texte označenom B–36, kde vyzdvihujem kresťanstvo ako základ ľudskej slobody oproti ostatným ideovým a náboženským systémom.
Takmer všetky úvahy v takmer päťstostranovej knihe teda nevznikali ako zámerná tvorba za určitým účelom, ale práve naopak, ako reakcia na prežité skúsenosti a ich kritická a tiež sebakritická reflexia. Pretože „ťažko dokážeme vytiahnuť smietku z oka svojho brata, keď máme brvno vo vlastnom“.
Mnohí ma tak trochu ľutujú, že som skončil ako obyčajný knihovník, doslova chlapec pre všetko. Nepodceňujme však tieto menej výnosné povolania, lebo ich aktéri sa pohybujú medzi ľuďmi v nefalšovanom a nepretvarovanom vydaní, čo je pre pochopenie reálneho života neoceniteľné plus. Často ten „papaláš“ a iní „ľudia na úrovni“ vyjdú s pravdou von práve pred tým šoférom, skladníkom, alebo iným sluhom, lebo pred takzvanými rovnocennými by sa všeličo hanbili, alebo aj báli povedať. Ak teda sedíme na katedre, vo vedeckom ústave, alebo v inej ctihodnej inštitúcii, môže to byť pre tvorivého človeka aj trest, lebo mnohé živé poznatky sa k nemu jednoducho nedostanú.
Nikdy som teda žiadne zámery a tvorivé plány nemal, vždy som písal na základe konkrétnych impulzov a vždy som pritom myslel na reálnych ľudí, ktorým by som danou úvahou urobil radosť. Inšpiráciou teda u mňa nebýva „láska k múdrosti“, ale láska a sympatie k živým ľuďom okolo mňa. Veď aj v Biblii sa zdôrazňuje: „Kto nemiluje človeka, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí?“ Preto tak často používam titul „milí moji“, aj keď oslovujem svojich oponentov a ideových protivníkov.
PAX VOBISCUM!
Autorom príspevku je Vlado Gregor.
Dovolím si trochu oponovať v tvrdení, že inšpiráciou nie je ,,láska k múdrosti". Ak by v danom človeku nebola láska k múdrosti a štipka toho zdravého exhibicionizmu (chuti ukázať svoje majstrovstvo), nemal by vôľu tvoriť, pretože láska k múdrosti ako takej, je nevyhnutne spätá s lásku k ľuďom. A k múdrosti človek nedospeje izoláciou od vonkajšieho prostredia a od ľudí, ale práve naopak, čím dlhším pobývaním a komunikáciou v širokej ľudskej spoločnosti, kde to vrie rôznymi príbehmi i názormi.
OdpovedaťOdstrániťMia, vďaka za komentár, ktorý podľa mňa ponúka trochu iný pohľad na spätosť dvoch základných životných hodnôt: lásky a poznania.
OdpovedaťOdstrániť