26. augusta 2012

Skúmanie súvislostí

Vlado Gregor
(Úvaha Vlada Gregora)

ODHODLAJ SA DNES A TERAZ K DOBRÉMU ČINU,
NEPOTREBUJEŠ NA TO VEDIEŤ LATINČINU
Pripomínali sme si v uplynulých dňoch výročie okupácie našej vlasti sovietskymi vojskami. Mal som vtedy desať rokov a dosť ma to poznačilo a myslím, že nielen negatívne. Človek v tom veku vníma veci veľmi ostro a príliš jednoznačne, a práve tento šok a sledovanie toho, ako sa menilo správanie ľudí, ma priviedli k hlbšiemu chápaniu fenoménu zla. Táto problematika je najhlbšou príčinou a dôvodom filozofovania, a skutočne len cez ťažkosti sa dostávame ku hviezdam, per aspera ad astra.
Mnohí sa s veľkou vášňou rýpu v minulosti a tam hľadajú veľké a nedostižné vzory, iní nadšenci zase s veľkou vervou vykresľujú ďalšiu svetlú budúcnosť podľa ich vlastných a teraz už vraj naozaj originálnych projektov. Lenže rozhodujúca pre každý ďalší začiatok a normálny vývin, pre každú alfu, ktorá smeruje k vysnenej omege, je potreba dohodnúť sa s ľuďmi tu a teraz, hic et nunc. To je tá najťažšia vec na svete, lebo najviac nám vždy môžu ublížiť i pomôcť tí naši blížni, od ktorých závisíme, ktorí závisia od nás a s ktorými žijeme nielen v kontaktoch a láske, ale aj v konfliktoch a nevyhnutnej konkurencii.
To, že sa nemáme až toľko starať o zajtrajší deň, že nemáme nechať zapadať slnko nad naším hnevom a vždy byť prístupný diskusii, empatii a odpúšťaniu, je conditio sine qua non, bezpodmienečná potreba, bez ktorej v minulosti nič nefungovalo a nebude fungovať ani v budúcnosti. Čítal som teraz román Velimira Deželiča Vybral si Sofiu o misii sv. Cyrila a Metoda. Nie je tu znázornené len dobro a nadšenie, ale aj zlo a špinavosti vtedajšej politiky. Koniec-koncov, je známy aj pojem byzantinizmus, hoci pomery vo vtedajšej západnejšej a severnejšej Európe boli omnoho drsnejšie.
Napriek tomu, že misia Konštantína – Cyrila a jeho enormné úsilie nemalo okamžitý úspech a on i jeho brat Metod sa doslova utrápili pri svojom poslaní, predsa nám dali krásnu a nezištnú nádej, ktorá pretrvala a nezahynula. Reč ľudu znie po Druhom vatikánskom koncile aj v našich chrámoch a len teraz dokážeme zhodnotiť, o koľko dĺžok predbehli svoju dobu. Dejiny sú žiaľ ako kyvadlo a nádejné predobrazy sú často vymazávané desivou skutočnosťou.
Čítam teraz aj pozoruhodnú knihu svojho priateľa a vrstovníka Vlada Palka Levy prichádzajú, a je to ťažké, priam beznádejné čítanie, pretože obnažuje nelichotivú realitu súčasnosti; 5 – 6 strán ma niekedy úplne položí. Pevne a evanjeliovo verím, že súčasné choré tendencie a rozmaznanosť z blahobytu budú poučením pre generácie, ktoré prídu po nás. Kresťanstvo vnieslo do sveta dialóg, odpustenie a nekonečnú nádej, dáva ľuďom energiu pre stále nové začiatky. Je skrátka zdrojom realizmu a jedinou zárukou neustálej obnovy sveta.
Nech sa vám tieto slová nezdajú príliš silné a naivné. Kristus nebol rojko, nesníval, ale žil v tej najtvrdšej realite. On hovoril jeruzalemským ženám cestou na kríž, aby neplakali nad ním, ale samé nad sebou, lebo môžu prísť časy, že blažené budú loná, čo nerodili a prsia, čo nedojčili. On sa za nás obetoval a pritom položil otázku, či nájde vieru pri svojom druhom príchode. Ja verím, že áno, lebo vidím, že fénix ľudskej dobroty stále znovu vstáva z popola, popri všetkej minulej, budúcej i súčasnej zlobe.
Ak chceme my, ktorí sa nazývame kresťanmi, nasledovať svoj veľký vzor, nesmieme zabúdať na jeho slová, že máme byť schopní všetkého sa zrieknuť a všetko obetovať, majetkové ambície aj akúkoľvek kariéru. Ťažko hlásať pravdu, ak ju sami nežijeme. Ak o biede a beznádeji len debatujeme, ale ju nevyskúšame, naše slová ostanú prázdne, bez šťavy, bez humoru, bez nádeje a bez optimizmu.
Viera je iste nevyhnutná, ale ťažko môže žiť bez týchto prežitých a premeditovaných základných podmienok. Cestu k týmto podstatným zážitkom si musí hľadať každý sám, sú to osobné a neopakovateľné skúsenosti. Je jedno, či ich nazývame náhodou, alebo Božou prozreteľnosťou, podstatné je dúfať, klopať a veriť, že nám bude otvorené.
::
Autorom príspevku je Vlado Gregor.
Jeho texty z uplynulých rokov sú zhrnuté v knihe Svedectvo času.

2 komentáre:

  1. Škoda tej latinčiny v kostoloch, aspoň keby niekedy bola alternatívna.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ďakujem autorovi za pekný článok. Spája sa v ňom všeličo, rozličné témy a motívy, ale vnímavý čitateľ nájde medzi nimi súvislosti.
    Bolestné a zároveň krásne (básnicky silné) je toto vyjadrenie: "nádejné predobrazy sú často vymazávané desivou skutočnosťou."

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.