Akú vieru potrebujeme?

Vlado Gregor

(Glosa Vlada Gregora)

Je to stopercentne isté, že ľudská povaha, obzvlášť ženská, je taká, že si priam vyžaduje pevné obrady, ceremónie, jasné hierarchie, titulovania, osobitné róby a navyše k tomu nemalé množstvo zázrakov. Ale naozaj je toto podstatou našej viery? Nebolo by to priam popretie Krista a celého jeho posolstva? U mužov vzniká iné typické pokušenie, a to pokušenie byť učiteľmi a nositeľmi supermanskej a neotrasiteľnej ortodoxie a či protiortodoxie.

V súčasnosti sa to prejavuje produkciou všelijakých akože neomylných blogov a webov, ktoré vytvárajú často anonymní jednotlivci a občas aj skupiny, ktoré sa za Kristovu autoritu vyslovene skrývajú. Ale naozaj ho takýmto spôsobom nasledujú? Nepovie si potom ten akože bežný človek: Prečo ma tento anonym chce poučovať, keď sa nevie ani normálne vyjadrovať a z očí do očí porozprávať? Nepoznám z evanjelií príklad, že by Kristus odmietol s niekým komunikovať, alebo že by proroci vystupovali neverejne a anonymne...

Čo sa osobitne mňa týka, je fakt, že občas mi pri písaní ujde aj nejaké to ostrejšie slovo, ktoré sa v latinčine ospravedlňuje výrazmi "cum grano salis" a "sit venia verbo". Sú ale javy, situácie a procesy, kde sa takýmto zvýrazneniam dá naozaj veľmi ťažko vyhnúť. Skúste sa občas pozorne a z nadhľadu aj podhľadu začítať do textov mnohých pravoverných a neochvejne pravdivých, koľko z nich vyteká žlče a nenávisti!

Náš svetlý vzor Ježiš Kristus povedal nie to, že on je žiarivá a stopercentná pravda bez možnosti omylov a bez potreby rôznych improvizácií a aplikácií. Naopak, on nás prísne utvrdzuje v tom, že je cesta, pravda i život, a ak si prestaneme všímať cesty a zákruty života, aj naša pravda sa stáva zmrzačenou.

My, ľudia konkrétni, nemôžeme fungovať bez autority, osvedčených receptov, krásnych ceremónií, čarokrásnych liturgií a bez túžob po splnených zázrakoch napísaných na lístočkoch. Je napísané "buďte ako deti" a my sme často ako deti, chceme byť pokorní a vedení, čo je správna a pochopiteľná túžba. Ale na druhej strane sme často rozmaznaní a sebaistí, vykrikujeme a chceme všetkých poučovať o tom, aké úžasné veci sme objavili a ako je dobre nás počúvať a poslúchať. Nedá sa predpokladať, že Kristus chcel, aby sme boli chlapčekmi a dievčatkami podľa takéhoto vzoru.

Obradnosť, pravidlá, pevné zásady, upokojujúce ceremónie, čarokrásne liturgie a takmer neomylné katechizmy sú určite nevyhnutné a bolo by iste opovážlivosťou tvrdiť, že zákazy a príkazy sú na to, aby sa porušovali. Na druhej strane vieme, ako Kristus bojoval proti absolutizovaniu soboty a proti vylučovaniu tých nie akurátnych, pošpinených, samaritánskych a rôzne chybných a pochybných z ľudskej spoločnosti.

Je to tak, že súboj medzi pravidlami, predpismi, zákonmi a spontánnym, nevyhnutným a nečakaným milosrdenstvom a láskou prebieha a je riešiteľný len aktuálne a individuálne. Iste sa pritom vyskytujú rozpory, chyby a občas napraviteľné a občas nenapraviteľné rozhodnutia. Chyba chýb je však to, ak niekto hľadá rozpory a problémy aj tam, kde nie sú, robí z Boha sudcu a policajta a nie vzor chápavosti, odpustenia a láskavého milosrdenstva. Takto sa nám zjavil v Kristovi a v mnohých jeho predchodcoch a nasledovníkoch.

Skutočne sa nemáme na čo vyhovárať a máme právo nielen slepo poslúchať, ale aj slobodne rozmýšľať. Nemôžeme hrdo vyhlasovať, ako sa nebojíme a pritom sa báť aj vlastného tieňa! Prílišný strach z každého, logicky nevyhnutného omylu nám nielenže nezabráni konať zlo, ale niekedy nás úplne zbaví možnosti konať dobro. Snažme sa teda aj my sami, aby sa také niečo nestávalo a aj svoje inštitúcie a pôsobiská utvárajme tak, aby sa Kristov duch mohol v nich čo najplnšie realizovať.

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.