22. januára 2014

O čase a jeho vnímaní

Ilustračná snímka: PriestorNet
                       (Píše Pavel Duraj)
Čo je to čas?
Odpoveď na to hľadali už v staroveku. Hľadajú ju aj teraz najvynikajúcejší  ľudia našej doby. Meriame ho s neuveriteľnou presnosťou  10-14. (Pre porovnanie je to  vzdialenosť  Slnko – Zem  /150 mil. km/ zmeraná s presnosťou 1mm.)  Ale čo to je? Existuje naozaj, alebo je to len výtvor, výplod nášho rozumu? Je plynulý, alebo diskrétny? Prečo poznáme čas prítomný, minulý, budúci? Kedy sa z času prítomného stane čas minulý a aký je to čas budúci?

A prečo nám čas raz „letí“ a inokedy sa „vlečie“?
A prečo sa na niektoré udalosti pamätáme, ako keby sa boli stali včera, a na niektoré, ako keby sa boli stali v hlbokej minulosti, hoci podľa kalendára sa stali skoro súčasne?
A prečo sa človek učí v mladosti podstatne ľahšie a rýchlejšie ako v staršom veku?
A prečo v spánku čas akoby neexistoval?
A čo takýto paradox! Ak sa nudíme, čas sa nám „vlečie“, ale týždeň (mesiac, rok), skladajúci sa z takýchto „vlečúcich“ sa dní nám utečie ako voda. A naopak: ak nám čas denne „letí“, potom týždeň (mesiac, rok) je dlhý.
Pokúsme sa vysvetliť najskôr posledný paradox a na tomto základe odpovedať aj na ostatné otázky.  Budeme ho spracovávať ako problém „čiernej skrinky“. Vieme (aspoň približne), aké informácie do čiernej skrinky vstupujú (všetky informácie z okolia človeka a aj z jeho vnútra) a aké vystupujú  (reakcia organizmu – pozri otázky). Na základe toho budeme usudzovať, ako sa informácie v čiernej skrinke spracovávajú. A pretože počítače sú teraz úplne bežné, pomôžeme si terminológiou z tejto oblasti (na „kuchynskej“ úrovni).
Najskôr prijmime niekoľko predpokladov:
1, Základnou jednotkou času, ktoré zaznamenáva naše „záznamové médium“ (doteraz nik nevie presne aké, ani ako sa to deje) – základnou mentálnou jednotkou času (v ďalšom texte MJC) nech je určité množstvo zmyslami (či už vonkajšími – sluch, zrak, hmat atď., alebo vnútornými – pocit bolesti, radosti, nadšenia a pod.) prijatých a v ďalších systémoch  (rozum, pamäť ?) spracovaných, vytriedených, uložených a k ďalšiemu použitiu pripravených  informácií. (Presnejšie v treťom predpoklade.)
2, Predpokladajme, že v bdelom stave  informácie prijímame a spracovávame len takticky (reagujeme len bezprostredne na podnety) v taktickej pamäti  (asi krátkodobá pamäť ?), inak ich ukladáme akoby do priebežného zásobníka. V spánku  potom dochádza k ich úplnému spracovaniu (výberu a uloženiu) – prejdú do strategickej pamäte  (dlhodobá pamäť ?)  priebežný  zásobník sa vyprázdni.
3, Tiež sa zdá, že pri strategickom spracovaní informácií  informácie sú spracovávané podľa kľúčov, algoritmov, či predpisov, pri ktorých čas nehrá podstatnú úlohu (napr. podľa logickej nadväznosti).
Pre väčšiu názornosť v ďalšom texte si povedzme, že základnou mentálnou jednotkou času MJC  je napr. 100 jednotiek informácií, komplexne spracovaných v taktickej pamäti za 1 sekundu fyzikálneho času (toho času, ktorý meriame hodinami). A nech sa fyzikálny a mentálny čas pre 18 ročného priemerného človeka (v okamihu jeho 18–tich narodenín) zhodujú.
Ak sa zdá nekorektné previesť meranie času na počítanie jednotiek informácie, uvedomme si, že aj hodiny sú v princípe takýmto počítadlom – napr. pri kyvadlových hodinách sa každý kmit kyvadla sústavou ozubených kolies pripočítava k ostatným a výsledok sa zobrazuje ručičkami na ciferníku ako hodiny a minúty a sekundy.                                                         
A teraz samotné vysvetlenie paradoxu:  
Ak sa nudíme, informačný tok na taktické spracovanie je malý, celý systém spracovania informácií akoby „hladoval“ a dožaduje sa prísunu informácií – pocit nudy. Pocit nudy vzniká najmä pri činnosti, ktorá nás nezaujíma – monotónna robota, môže to byť dokonca aj zábava, diskotéka a pod.  –  podstatné na tom je , že nás to „nebaví“.
Či nás niečo „baví“, alebo nie, dá sa vysvetliť na taktickom spracovaní informácií asi takto:
Vo všeobecnosti prísun informácií z okolia je taký veľký, že taktický systém spracovania ich na vstupe  musí triediť, vyberať, inak by sa zahltil, unavil. Triedi ich na vstupe podľa toho, či informáciu uzná za „kvalitnú“ – pustí ju ďalej na spracovanie, alebo je „nekvalitná“ a vylúči ju. A kľúč, predpis, filter „kvality“ alebo „nekvality“ informácie pre taktický systém nemáme vrodený, ten sa vytvára v priebehu nášho života – na základe toho, čo sa naučíme v rodine, škole, na ulici, v práci.
Jedinec sám za seba tento proces môže ovplyvniť len málo, najmä v mladom veku. Preto je tu rozhodujúca  kvalita výchovy.  Pritom výchova  je odrazom vzťahov v spoločnosti, jej perspektív, smerovania;  je obrazom toho, čo sa v spoločnosti všeobecne považuje za dobré a zlé. A názory na to, čo je dobré a čo je zlé sa menia každú chvíľu ako ženská móda a podľa toho sa  nastavujú aj vstupné filtre taktickej pamäte.
Zdá sa tiež, akoby  strategický systém spracovania informácií mal takisto vstupný filter. Ten akoby bol vrodený, pevne nastavený, viac-menej rovnaký už po stovky generácií. Síce aj tento filter podlieha zmenám na základe tých informácií, ktoré prešli cez taktický systém, ale sú to zmeny veľmi pomalé; v princípe  je nemenný. Prečo?  Pravdepodobne je daný génmi človeka a modifikovaný kvalitou života dieťaťa v lone mamy, ktorý ovplyvňuje jeho ďalší život od narodenia až po smrť.
Teda, ak nás činnosť „nebaví“,  množstvo informácií spracovávaných takticky (po prechode vstupným  filtrom)  je malé, systém „hladuje“. Dožaduje sa ďalších informácií, navonok meníme činnosti, hľadáme zábavu, rozptýlenie – čas sa „vlečie“.
Ak nás činnosť „baví“  (napr. tvorivá činnosť), tok informácií cez vstupný filter na taktické spracovanie je veľký a čas nám „letí“. Aj pri monotónnej robote, keď prísun informácií z okolia je malý a pracujeme viac-menej automaticky, náš taktický systém spracováva informácie  „vnútorných“ zmyslov, príp. informácie zo strategickej pamäte (predpoklad „činnosť nás baví“ je asi v tomto prípade podstatný) rozmýšľame, rozjímame, meditujeme – pri plnom vedomí spracovávame uvedené informácie a nenudíme sa.
Skoro všetky činnosti v prírode, aj keď sú chudobné na prísun informácií z okolia (v modernom slova zmysle) – prechádzky, záhrada, dovolenka – patria do tejto kategórie. Obnovujeme a prehlbujeme si pri nich vzťah k prírode – dá sa povedať: k skutočnej skutočnosti, ku všetkému, čo je (život v meste, v paneláku je priveľmi poznačený umelosťou“). Obyčajne pri takýchto činnostiach akoby dochádzalo k odbúraniu niektorých blokád pri spracovaní informácií – prečistí sa hlava, človek si oddýchne a lepšie sa cíti.
Pre väčšiu názornosť si povedzme, že ak sa človek nudí, tok informácií cez taktický systém je 0,1 MJC (mentálnych jednotiek času ). 
Ak sa venuje činnosti, ktorá ho zaujíma – a ktorá má význam a zmysel aj pre ostatných ľudí  (možnože toto je jedna z veľmi dôležitých charakteristík činnosti, obsahujúcich veľa „kvalitných informácií“ – najmä pre strategickú pamäť),  tok informácií cez taktický systém nech je 2 MJC. V spánku prichádza k vyprázdneniu zásobníka taktickej pamäte a informácie sa presunú do strategickej pamäte – cez jej vstupné filtre. Pri spracovaní informácie v strategickom systéme čas sa berie len ako pomocná súradnica, informácie sa spracovávajú  a ukladajú podľa iných štruktúr a schém ako časových (napr. podľa logických súvislostí).
Čiže taktická pamäť (systém) – v bdelom stave, inak je v útlme – vyhodnocuje dĺžku času podľa toho, ako je vyťažená – čím je prísun „kvalitných“ informácií väčší, tým čas rýchlejšie plynie, fyzikálny čas akoby sa skracoval.
Strategická pamäť  (systém), najmä v spánku, čas vyhodnocuje podľa množstva komplexne spracovaných „kvalitných“ informácií. Čím je množstvo spracovaných informácií väčší, tým je čas dlhší.
Pri spätnom pohľade na 1 týždeň  (7dní – 168 hodín – 604 000 sekúnd) strategická pamäť vyhodnotí „prenudený týždeň“ ako 60 400 MJC, kým plnohodnotný týždeň ako 1,2 mil. MJC.
Čiže ak sa  nudíme (0,1 MJC) čas sa nám vlečie, ale týždeň utečie ako voda (60 400 MJC).  Ale ak naša činnosť je plnohodnotná  (2 MJC), čas nám letí, ale týždeň v spätnom pohľade je dlhý  (1,2 mil. MJC ). (Tu sme pre jednoduchosť ticho predpokladali, že všetky informácie,  ktoré prejdú taktickou pamäťou sú automaticky spracované strategickou pamäťou.)

Na základe predchádzajúceho pokúsme sa niečo povedať o čase prítomnom, čase minulom a o čase budúcom:
ak je informácia spracovávaná taktickou pamäťou, je to súčasnosť;
ak je informácia taktickou pamäťou spracovaná a uložená, je to minulosť;
ak informácia nie je ani spracovávaná, ani uložená, to je budúcnosť.
Prečo nám čas raz "letí" a druhý raz sa "vlečie" – na to sme už vlastne odpovedali.                                                                     

A prečo sa na niečo pamätáme lepšie a na niečo horšie?
Závisí to od toho, koľko informácií a ako "kvalitných" nám dané udalosti poskytli. (Možno tu platí – čím „kvalitnejšia“ informácia, tým lepšie je uložená. Vôľou sa to asi ovplyvniť nedá – aspoň nie tak jednoducho. )
A čo v spánku? V spánku vstupné kanály do taktickej pamäte – okrem strážnych, ktoré akoby boli napojené aj do strategickej pamäte – sú zablokované, prísun informácií z okolia je malý a ak ich spracováva strategická pamäť, tá to potom vyhodnotí ako veľmi krátky čas. Po prebudení zaznamenáme, že nám čas poskočil. Pamätáme sa, ako sme sa ukladali spať, ako sme sa zobudili – medzitým nič.  Možnože v spánku  presun informácií  prebieha nielen smerom zo "zberného" zásobníka taktickej pamäte do strategickej pamäte, ale aj naopak. Potom sa nám sníva a spánok je subjektívne dlhší.

Prečo sa človek v mladosti učí rýchlejšie a ľahšie ako v staršom veku?
Keď je človek mladý, jeho zmysly sú neotupené, neopotrebované, citlivé, pamäte  (taktická aj strategická)  málo naplnené, všetky filtre priepustnosti ešte fungujú – ešte neprešli školením, ktoré mnohé z nich zablokuje – preto tok informácií je veľký. Okrem toho každá informácia, prijatá zmyslami z okolia, je nová, dôležitá, hodná spracovania. Čas potom uteká, za krátky čas sa človek veľa naučí – každý deň je plný zázrakov.
S pribúdajúcim vekom sa zmysly unavujú, otupujú, niektoré možno úplne zakrpatejú, až zmiznú. (Ktovie, ako je to zo zmyslami, ako vníma skutočnosť novorodenec, bábätko, 2-ročné dieťa. O tom sa dozvedáme len  sprostredkovane z reakcií dieťaťa, samo nám o tom nič  nepovie – okrem  zázračných výnimiek – a sami sa na to nepamätáme.) Tok informácií sa zmenšuje, v pamäti sa ťažšie hľadajú voľné miesta – človek sa ťažšie učí a rýchlejšie zabúda.
Dobre je to vidieť na klasickom ponímaní školy a schopnosti učiť sa. (Ako je to so „školou života“?) Okrem uvedeného otupenia zmyslov a iných fyziologických dôvodov, dobre zmapovaných vedcami, dá sa uviesť ešte jeden dôvod. Čo ak mnohé z informácií, ktoré boli pôvodne uložené len v strategickej pamäti , sa stávajú (najmä premýšľaním, rozjímaním, meditáciou, kontempláciou ) akoby majetkom aj taktickej pamäte? Potom pri taktickom spracovávaní informácií z okolia (informácie zachytené najmä telesnými zmyslami) je treba spracovať  väčšie množstvo informácií a celý proces je pomalší. Ale z uvedeného dôvodu je spracovanie informácií aj kvalitnejšie – spracovávajú sa aj informácie, získané v „škole života“.

Tento pohľad je v mnohom netradičný a vypadá možno špekulatívne. Pripomeňme si, že sme ho riešili ako problém čiernej skrinky. Pomáhali sme si pritom pojmami a analógiami z rôznych odborov ľudskej činnosti, najmä z informatiky (to všetko na „kuchynskej“ úrovni).  Je zaujímavý najmä tým, že z iného pohľadu ozrejmuje problémy našej doby, najmä mohutný tok informácií, valiacich a na človeka (väčšinou takých nekvalitných, že možno ani informáciami nie sú).

Otázka: Prečo je to tak? 
Odpoveď: Aby sme nemali čas ani voľné kapacity na príjem a spracovanie dobrých, kvalitných informácií.
(Písané pri  čítaní  „Vyznaní“ sv. Augustína.)

::
Pavel Duraj
Autorom príspevku je Pavel Duraj.
Prečítať si môžete ďalšie úvahy autora:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.