13. mája 2014

O politických procesoch v päťdesiatych rokoch

TÉMA: PRICHÁDZA APOKALYPSA?
Nasledujúca krátka úvaha by hádam mohla byť vhodným príspevkom do prebiehajúcej diskusie. Hoci možno by bolo vhodné dať tej diskusii trocha iné smerovanie. To, že nás nečaká  nič dobré, ukazuje sa už dávno. Lenže informácie o tom sú už aj tak ubíjajúce, preto nešírme ich aj my. Žiadna revolúcia to nevylepší! Cesta z tohto marazmu je ukrytá v učení Pána Ježiša Krista – v evanjeliách (a v slovenských ľudových rozprávkach). Ale nájsť ju musí každý sám za seba!  Mali by sme našim blížnym rozprávať práve o tom. Opakujem: Porozprávať o tom, že je cesta z tejto našej biedy; porozprávať o tom, kde sa dá nájsť mapa cesty a kompas; porozprávať, že o tej ceste sa dozvieme niečo presnejšie až vtedy, keď už budeme po nej kráčať. A je to tak, že aspoň na náznaky výsledkov nášho snaženia si počkáme aj desiatky rokov.
Pavel Duraj

Už sme si zvykli na to, že v médiách sa pravidelne objavujú správy o politických procesoch v 50-tych rokoch minulého storočia u nás. Napríklad nedávno súdili (alebo chceli súdiť) sudkyňu, ktorá odsúdila p. Miladu Horákovú; časté sú informácie o prenasledovaní kňazov grécko-katolíckej Cirkvi, o rôznych vykonštruovaných procesoch a podobne.
Skôr narodení si pamätajú, že niečo podobné sa odohrávalo aj na západ od tzv. železnej opony – napr. v USA  sa podozriví spovedali Výboru pre neamerickú činnosť – presnejšie pracovníkom jedného s podvýborov, ktorý viedol senátor McCarthy; súdili tam komunistov a špiónov – napr. manželov Rosenbergerovcov súdili a odsúdili vraj za prezradenie tajomstva výroby atómovej bomby Rusom. Dotklo sa to všetkých ľudí v USA a ťažkosti mali milióny z nich. Pred časom bol v televízii americký film Majestic na túto tému a vtedy som si to uvedomil. Tam bolo jasne ukázané, že išlo najmä o vykonštruované procesy, že cieľom bolo dokázať vinu za každú cenu a aspoň niekoho odsúdiť.
Presne to isté sa dialo aj u nás.
Čiže v tom istom čase boli nezmyselne súdení a mnohokrát aj odsúdení určite väčšinou nevinní ľudia na oboch stranách „železnej opony“. Len akoby to bolo robené v úplne opačnom garde – na Západe naháňali komunistov a ich sympatizantov a špiónov (a čarodejnice), napr. známy herec Charlie Chaplin bol vypovedaný z USA; na Východe to boli sionisti, prisluhovači kapitalizmu, špióni, špióni Vatikánu (a čarodejnice). Čo je skryté v pozadí týchto udalostí?  Odpoveď by mala byť krátka, jasná a mala by uvedené skutočnosti jednoducho vysvetliť.
Najskôr si treba uvedomiť, že toto besnenie začalo onedlho po skončení druhej svetovej vojny, ktorá sa možno skončila s trocha iným výsledkom, ako to čakali tí, čo ju začali. Skončila sa tak, ako sa skončila, ale o jednom jej dôsledku sa nehovorí. Za šesť rokov jej trvania došlo k takému pomiešaniu ľudí na celom svete, že niečo podobné dejiny ľudstva nepoznajú. Zasiahla všetkých ľudí. V jej ohni sa ľudia poznávali podstatne iným spôsobom ako v mierových časoch. Na kadejaké diplomatické a spoločenské dodržiavanie predpisov etikety jednoducho nebol čas. Ľudia sa spoznávali úplne bezprostredne, zemito; v istých situáciách sa človek v zlomku sekundy o druhom dozvedel viac ako za bežných okolnosti za celý život.
Ľudia sa poznávali takým spôsobom a do takej hĺbky, že v mieri sa to tak jednoducho nedá. A tak sa stalo, že napr. úhlavní nepriatelia o sebe zistili, že sú v podstate rovnakými ľuďmi, že ich krv je rovnako červená, že aj tí „zlí“ chcú žiť pokojný a šťastný život. Prišli na to, že nepriateľ „spoza rieky“ (o ktorom propaganda tvrdila, že je to poloopičiak, ktorý včera zliezol zo stromu) je tiež obyčajný, normálny človek a že aj on bol takisto presvedčený o tom, že bojuje za svätú vec, za šťastie svojich detí, za rodinu, za vlasť a že tí „spoza rieky“ sú odporní barbari, ktorých treba zmiesť z povrchu zeme.
Dlhodobo a starostlivo budované umelé bariéry medzi ľuďmi v časoch druhej svetovej vojny dostali mohutné trhliny a hrozilo, že sa zrútia. Preto bolo treba znova stvoriť nepriateľa – strašiaka a ľudí nanovo nahnať do osvedčených košiarov. Aké argumenty sa pritom použijú bolo nepodstatné – len aby to zabralo. Dôsledky sú známe – tzv. studená vojna so všetkým, čo priniesla.
„Studená vojna“ sa skončila – otázka je, čo sa stalo, že už ju nie je treba. Možno je to preto, že sa ľuďom už prejedla, že už všetky aspoň trocha seriózne znejúce argumenty boli vyčerpané a prekonané a preto treba vymyslieť niečo nové. Niečo, čo bude mať ešte širší záber ako bola „ríša zla na východe“. A čo také by to malo byť?
Odpoveď je jednoduchá – máme predsa poruke „terorizmus a teroristov“. A znova je svet rozdelený na „dobrých“ a „zlých“. Okrem toho sa neustále vyvolávajú konflikty a vytvára napätie v rôznych kútoch sveta... Hlavne, aby sa ľudia niečoho báli, aby žili v strachu – potom sú oveľa poslušnejší.
V našich končinách to máme jednoduché – zdrojom napätia sú najmä „susedské“ vzťahy s Maďarskom. Možno presnejšie by sa dalo povedať, že napätie stupňuje elita maďarského národa, či ešte presnejšie tí, ktorí chcú za každú cenu vládnuť „veľmoci“ aspoň v stredoeurópskom rozmere – aspoň tak to z nášho veľmi zjednodušeného pohľadu vypadá. Ako sa to robí? Dlhodobo – už aspoň 200 rokov – sa cez všetky komunikačné kanály ľudia z jednej strany rieky presviedčajú, že sú nadľuďmi, übermenschmi, a tým  na strane druhej sa neustále vlieva do hlavy, že sú to napospol hlupáci, sluhovia, že sami nič nedokážu.    
Pritom výsledky genetických výskumov vravia jasnou rečou – aj tí „najechtovatejší“ Maďari majú (po mužskej línii) ani nie 5% maďarskej krvi, na dobrých 20% sú to Slováci a je tam primiešaná krv germánska, románska a trocha krvi aj iných národov (podľa veľmi zjednodušenej reprodukcie genetických výskumov). Ale čím to je, že z našich bratov Maďarov sa stávajú nepríjemní susedia? Nie je to vidina pána a „nadčloveka“? A uvedomujú si to obyčajní Maďari, čo spúšťajú, a ako pravdepodobne skončia? Uvedomujú si, že sa tým stávajú len figúrkami bez vlastnej vôle a všetky reči okolo slúžia len na ich manipuláciu?
A uvedomujú si Slováci, že svojou typickou nevšímavosťou a nezaujatím jasného, len im vlastného stanoviska  si nepomôžu? Že nič neurobia ani búchaním sa do pŕs a vyvolávaním hesiel? Že v tejto hre a takejto hre budeme vždy ťahať za kratší koniec, lebo takéto hry sme nikdy hrať nevedeli? Že pre nás je typická trochu iná hra, len si to ani neuvedomujeme?
Z tohto priamo vyplýva, prečo Slovenský štát (1939–1945) je tak démonizovaný. Čo si to obyvatelia tohto malého „vojnového“ štátu (v mieri by nemohol vzniknúť, takto okolité štáty mali dosť roboty sami so sebou a na nejaké Slovensko nemali čas) dovolili, že mali svoj štát a ukázali, že si  bez problémov dokážu vládnuť sami?! Čo sa dialo na Slovensku po vojne, to bol trest, a zároveň prevencia, aby sa to náhodou nestalo vzorom aj pre susedné krajiny, aby iskra nepreskočila aj inde. Preto holokaust Slovákov a Sibír. Preto z prezidenta Slovenského štátu urobili vojnového zločinca.
Uvedomujeme si, že nezáujmom o „veci verejné“ dávame neuveriteľne veľa priestoru kadejakým hochštaplerom, falošným prorokom, vodcom,  tiežpodnikateľom a výlučným majiteľom jedine správnych receptov na život? Že sa tým aj možnosti manipulácie s nami neuveriteľne zväčšujú, ba dokonca, že skoro vyzývame, aby bolo s nami manipulované?
Uvedomujeme si, že sa priamo vyžívame v klebetení? Že bez najmenšieho zaváhania opakujeme úplne nezmyselne informácie agentúry „JPP“ (jedna pani povedala), ba že ich ešte vylepšujeme podľa svojho obrazu? Že toho, koho sa klebeta dotýka, sa radšej na nič nepýtame? – veď sme slušní, nebudeme ho urážať – ale klebetiť budeme; veď klebetiť je dovolené, ba dokonca sa to vyžaduje, akoby to patrilo k bontónu!  A ruku na srdce – ako sa zachováme, ak nám niekto takúto otázku dá; poďakujeme mu, či mu vynadáme? Uvedomujeme si, kam vedie práve táto cesta?
A na záver – pýtali ste sa niekedy, prečo je tak málo dobrých slovenských filmov? Veď  s komerčným úspechom v širšom, napr. európskom, meradle by sa nenašiel asi ani jeden. A Obchod na korze je film československý, pozrite si ho, mladej generácii je skoro neznámy. Prečo máme tak málo dobrých „zabávačov“, ktorí napospol v porovnaní napr. s českými „zabávačmi“ pôsobia, akoby boli stvrdnutí, akoby nevedeli text? Prečo pôsobia dojmom úplných začiatočníkov aj keď sú už desiatky rokov profesionálnymi zabávačmi? Možnože v odpovediach na tieto otázky, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné s predchádzajúcimi otázkami, nájdeme odpoveď aj na otázky ostatné. Odpoveď môže byť aj prekvapujúco jednoduchá a nečakaná.
Trocha porozmýšľajme! Ale každý sám za seba! Nedajme sa zmanipulovať ani tými najľúbeznejšie  znejúcimi heslami, ani zastrašovaním. Buďme sami sebou!
Poznámka na záver (21. 4. 2014):  V časoch, keď som pôvodný text písal (2010), takýto pohľad bol, dovolím si povedať, objavný;  dnes, po udalostiach na Ukrajine a záplave nových informácií každého druhu, je to len jeden z mnohých pohľadov. Ale na chvíľu sa zastaviť a trochu porozmýšľať, to nezaškodí nikdy.
Pavel Duraj

::
Autorom príspevku je publicista Pavel Duraj.
::

Diskusný kruh:
Vlado Gregor: Prichádza apokalypsa?
Ján Maršálek: Je apokalypsa za rohom?

1 komentár:

  1. Ďakujem autorovi za podnetný príspevok do diskusie.
    Silný je už úvod. Na jednej strane naznačenie východiska, na strane druhej poukázanie na potrebu pokory (výsledky prídu po dlhšom čase, po kuse prejdenej cesty).
    Nedá mi tiež nespomenúť nezáujem ľudí o veci verejné, čím sa dáva priestor manipulácii...

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.