22. júna 2014

Anjel

Ilustračná snímka: JM - PriestorNet
Poviedka Roberta Hakalu
„Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte.“ (Sk 28, 26)
Každý má určite istú vekovú hranicu, od ktorej si začína pamätať svoju existenciu, bod, odkedy si uvedomuje seba samého ako samostatného jedinca. Nikdy som neskúmal, v koľkých rokoch života je táto hranica u väčšiny ľudí, ale môžem s istotou povedať, že je to u každého iné. Niekto sa pamätá na to, ako prvý raz začal chodiť do školy, iný na obdobie ešte predtým, ďalší si nepamätá takmer nič a jeho pamäť sa začína až niekedy s príchodom puberty.
U mňa je tento časový údaj presne ohraničený príhodou, keď som stretol anjela. Áno, a ak si myslíte, že fantazírujem, veľmi sa mýlite! A došlo k tomu akurát na moje tretie narodeniny. Samozrejme, príhoda s anjelom je aj medzníkom v celej našej rodine, pretože od toho dňa, od mojich tretích narodenín ma mama začala poriadnejšie strážiť a pozorovať. Ak som sa až dovtedy mohol bezstarostne potulovať po záhrade, čo nikomu z rodiny neprekážalo, od toho dňa ma všetci začali sledovať a mama, tá mi bola neustále v pätách.

Príhoda s anjelom znamená pre každého nevšednú udalosť, u mňa sa spája s tým, že mi zachránila život. Keďže určite chcete vedieť, čo sa  toho osudného dňa stalo, pokúsim sa vám to bez dlhých rečí čo najstručnejšie vyrozprávať.
Bývali sme na dedine. Nemal som brata, iba päť sestier. Ja som bol najmladší. Viete si predstaviť radosť, čo zavládla v rodine, keď som prišiel na svet. Mama neskôr tvrdila, že otec tomu nemohol uveriť a  primára na gynekológií v mojom rodnom mestečku donútil neskoro v  noci pod hrozbou, že ho vyzauškuje,  aby ho vpustil dnu, na novorodenecké oddelenie, aby tam osobne skontroloval pohlavie najmladšieho potomka. Až potom si zapálil svoju neodmysliteľnú fajku a sucho skonštatoval: „Dokázal som to!“
Keď toto všetko  nasledujúceho dňa počas vizity lekár šťavnato opisoval mame pred ostatnými mamičkami, išla sa prepadnúť od hanby. Deň, keď sa so mnou vrátila z nemocnice, otec vyhlásil za svoj osobný štátny sviatok. Zo dva dni sa ponevieral po krčmách na okolí, prepil hromadu peňazí, vrátane tých, čo boli odložené na kúpu mojich, teda chlapčenských odevov. Možno viete, že chlapci nosili  modrú, dievčatá ružovú. Keď ma mama potom na truc obliekla do ružových dupačiek a nasadila mi ružový klobúčik, otca šiel od hnevu trafiť šľak. Takú hanbu znášal veľmi ťažko. Ale čo sa dalo robiť, až do najbližšej výplaty som musel nosiť takéto, v otcových očiach ponižujúce, ružovkasté dojčenské oblečenie.
Pre sestry som sa stal bábikou, malou živou bábikou, s ktorou sa rady hrali. Pretože ich bolo päť, často sa preto i poškriepili, najmä vtedy, keď sa chceli so mnou hrať všetky naraz. Rozmaznávali ma a milovali zo všetkých strán: pre otca som bol dôkaz, že chlap sa nikdy nemá vzdávať, pre sestry som sa stal živou hračkou, rozkošným, usmievajúcim sa suvenírom, pre mamu som bol jasným dôkazom Božej existencie. Narodil som sa jej, keď v to už ani nedúfala, jej nespočetné modlitby k nášmu Pánovi boli teda vypočuté. Všetci si ma strážili ako oko v hlave. Až postupne, keď som mal niečo vyše roka a začal som chodiť, prestali sa o mňa báť a zvykli si aj na to, že som sa štvornožky odplazil kamsi do kúta našej veľkej záhrady, kde som sa v  tráve hral s hrkálkami a pierkom.
Naozaj, na hranie mi stačili dve ružové hrkálky a pierko. Hrkálky som zdedil po sestrách, pierko zas od otca, ktorý ho dostal od – anjela. Dlho som si nevedel vysvetliť, ako sa pierko ku mne dostalo, prezradila mi to až mama, keď som začal chodiť do školy.

Mamino rozprávanie o pierku
Ak sa ešte trošku pamätáš na ten deň, Robert, keď ťa sám Pánbožko zachránil vďaka pierku, čo ti daroval otec, mal si vtedy tri roky, tak vedz, že to nebolo pierko hocijaké. Naozaj. Neodolateľne ťa priťahovalo, stískal si ho v ručičke, ani na okamih si sa od neho nedokázal odlúčiť. Ak si ho práve nedržal, vopchal si ho do vrecka na košieľke či do nohavíc, prípadne si ho mal v ústach alebo zastoknuté v kučeravých vláskoch. To pierko ti doniesol otec z bane. Jemu ho dal vtedy sám anjel, keď ho skoro privalilo uhlie.
Otec mal nočnú šichtu, dobýjal kusy uhlia, keď sa mu vtom zazdalo, že ho ktosi poklepal po pleci. Veľmi ho to prekvapilo, keďže mal byť v tej chvíli na tom úseku sám. Obzrel sa a od ľaku takmer spadol na zem. Za ním stál anjel, tri-štyri kroky od neho. Nemohol sa mýliť, v bani bola strašná špina, naokolo tmavé steny, a tak sa tam bielučký anjel krásne vynímal. Ako mramorová socha, ibaže živý. Otec onemel od úžasu a iba neveriaco na neho pozeral.
Po niekoľkých sekundách mu anjel povedal: „Poď sem!“ Lenže otec nereagoval, bol akoby vrastený do špinavej, kamenistej zeme. „Poď sem!“ znovu mu rozkázal anjel a kývol mu. Možno tento pohyb prebral otca z úžasu, a tak urobil niekoľko krokov smerom k anjelovi. Ten však urobil niekoľko ďalších krokov dozadu a znovu ho volal k sebe. Otec bez rozmýšľania poslúchol. Keď už bol tesne pri ňom, zrazu sa rozkývala zem a predná stena, ktorú otec dobýjal, sa s rachotom zrútila a dvihol sa obrovský kúdol prachu, ten otcovi zabránil vidieť dopredu. Pud sebazáchovy ho však hnal ďalej a ďalej od miesta nešťastia. V jednom okamihu sa mu zazdalo, že drží nejakú cudziu, chlpatú ruku a potom, keď sa dostal do bezpečia, zistil, že mu v ruke ostali dve malé pierka. Jedno dal tebe a to druhé, neviem, kde sa stratilo. Odvtedy ochraňovalo to pierko i teba. Určite sa nepamätáš, ako anjel aj tebe zachránil život.

„A pamätám,“ oponoval som jej.
„Ako môžeš pamätať, keď si mal iba tri roky!“ 
„Bola som tam sama. Mala som narodeniny. A bol tam ešte anjel,“ nedal som sa. Tu musím vysvetliť, že čisto ženské prostredie sa na mne prejavilo dosť netypicky – hovoril som o sebe v ženskom rode.
„A nehovorí sa sama, ale sám,“ opravila ma mama. „Keď budeš takto rozprávať v škole, vysmejú sa ti!“
Nedal som sa však presvedčiť. „Bola som tam sama! A bol tam aj anjel. Nebála som sa. On mi zachránil život. Pamätám sa. Šofér išiel veľmi rýchlo a skoro ma zrazil.“
„Ty sa naozaj pamätáš?“ začudovala sa mama.
„Áno, bola som už veľká. Auto išlo rýchlo a skoro ma zrazilo. Vtom prišiel anjel a zodvihol ma. Ja som lietala spolu s ním.“
Mama pokrútila hlavou. „Naozaj, šofér prišiel k nám celý roztrasený, hlas sa mu triasol a zaprisahával sa, že on za nič nemôže, stál si vraj naprostred cesty a on už nestačil zabrzdiť, potom sa rozplakal a prosil, aby som mu odpustila. Auto bolo vyvrátené v kanáli, okolo neho plno ľudí a všetci lamentovali nad tebou. Každý si myslel, že ležíš rozpučený pod autom.“ Zmĺkla, prežehnala sa. „Ale Panenka Mária ťa zachránila,“ preglgla a vreckovkou si utrela slzy.
„Keď si potom vošiel do kuchyne, šofér začal jačať, ako keby sa zbláznil. Myslel si, že vidí prízrak. V mdlobách spadol pod kuchynský stôl, našťastie prišla kvôli tebe záchranka, tá ho potom so zavýjajúcou sirénou odviezla do nemocnice. Odvtedy si už za volant nesadol, psychiatri z okresu ho ledva dali dokopy.“
„Nebola tam Panenka, ale anjel. Videla som anjela,“ presviedčal som ju. „Chytil ma za ruky a vydvihol nad auto. Pierko uletelo spolu s anjelom. Keď som bola naspäť na zemi, zakývala som mu. On sa na mňa usmial a  zamával mi tým pierkom. Potom odletel a ja som prišla za tebou. Ujo šofér už ležal na dlážke.“

Odvtedy prešlo veľa rokov. Na tú príhodu s anjelom som nezabudol, nosil som si ju neustále v podvedomí. Vychodil som všetky školy, od základnej po vysokú, po vojenčine som sa oženil a odsťahoval sa na druhý koniec republiky. Onedlho sa mi narodil syn.  Otec medzitým skončil svoju životnú púť, iba rok si užil dôchodok, keď ho krátko pred Vianocami zrazilo auto. 
„Dokiaľ bol v bani, nestalo sa mu nič, strážil ho anjel,“ skonštatovala mama nad jeho truhlou. „Lenže vonku, tam už bol odkázaný sám na seba. Nemohlo sa to skončiť inakšie.“
Keď som si tieto jej vety znovu a znovu prehrával v onom maličkom magnetofóne, čo mám skrytý v hlave, nadobudol som časom dojem, že tú udalosť čakala, preto ju ani veľmi neprekvapila. Akoby sa táto tragédia musela stať už len preto, lebo anjel zachránil mňa, jeho syna, na otca mu už teda nestačili sily. Prosto, naša rodina si svoju porciu šťastia tým vyčerpala a otcov tragický koniec bol čosi zákonité, len čo opustil baňu, miesto,  kde bol v bezpečí, kde nad ním bdel anjel. Ako pamiatka mi po otcovi ostala jeho prilba,  mal som ju odloženú na poličke vo svojej detskej izbe.
Ako mi syn dorastal, trávil letné prázdniny u mojej mamy. Tá sa mu zakaždým potešila, jeho prítomnosť jej aspoň čiastočne nahrádzala odlúčenosť odo mňa. Syn sa v mojom rodičovskom dome cítil veľmi dobre. Veľká záhrada ukrývala tajomstvá, ktoré objavoval deň čo deň. Jeho päť tetušiek ho tiež nosilo na rukách, takže mu nič nechýbalo. A stará mama by mu zniesla i modré z neba! Koľko ráz som ju pristihol, ako sa za ním zakráda a sleduje ho, len aby sa mu niečo nestalo. Presne takto sledovala mňa pred mnohými rokmi, bleslo mi mysľou, po tej príhode s anjelom.
Syn o tomto tajomstve našej rodiny nevedel. Načo aj zaťažovať hlávku chlapcovi, ktorý už vyrastá v meste a na svet pozerá inými, nie tak naivnými očami. Prekvapilo ma, keď šiltovku, čo som mu doniesol z Ameriky a ktorú doma takmer neskladal z hlavy, za pobytu v mojom rodnom dome vymenil za banícku prilbu, pamiatku po mojom otcovi. Zbytočne by som si však nad tým lámal hlavu a mama sa o to nestarala.
Snažil som sa síce vždy byť spolu so synom, jednako sa niekedy  stalo, že som musel náhle odcestovať do svojho nového domova a  syna nechať na starosť mame. Vedel som, že je tu v dobrých rukách. Iba  raz, keď som tiež musel takto neplánovane odísť, prišiel na druhý deň od mamy telegram, ktorý ma práve tak vydesil ako aj roznietil moju  fantáziu: Príď ihneď domov. Anjel zachránil Robka. 
Čo sa mohlo stať? Telegram som žmolil v ruke, nevedel som napochytro čo robiť. Nahádzal  som  do tašky zopár vecí, nasadol do auta a vyrazil som na tristokilometrovú cestu.
Doma ma čakala mama, trošku uplakaná, so spadnutými lícami a  kruhmi pod očami.
„Kde je Robo? Hovor!“ skríkol som na ňu.
Neodpovedala, iba sedela, naraz sa usmiala. „Anjel. To bol anjel,“ povedala odrazu.
„Aký anjel! Daj pokoj s tým anjelom!“
„Vyteperil sa v hore na skalu. Pošmykla sa mu noha a zrútil sa dole. Keď ho odvážala záchranka, už sa zdalo, že je po ňom. A potom ožil, v  nemocnici. Však ti hovorím, zachránil ho anjel.“
Naložil som mamu do auta a ponáhľali sme sa do nemocnice. Čakalo ma tam náramné prekvapenie. Svojho syna som zazrel sedieť na parapete otvoreného okna, kýval mi hádam zo štvrtého poschodia.
V panike som sa rozbehol hore schodmi. Možno sa mu pomútilo v hlave a teraz chce vyskočiť, pomyslel som na najhoršie.
V izbe už na mňa čakal lekár, sedel na stoličke a pozeral na syna  v otvorenom okne. Skôr ako som stihol čosi povedať, začal vysvetľovať:
„Nebojte sa, myslím, že váš syn je úplne zdravý. Iba mal vyrazený dych, preto si aj vaša mama myslela, že sa zabil. Nechali sme si ho tu len na pozorovanie. Poviem vám, spadnúť takmer z ôsmych metrov a neskriviť si ani vlas na hlave, to už bolo z pekla šťastie.“
„Prečo z pekla?“ prerušila ho mama, ktorá už tiež sem došla. „Zachránil ho anjel.“ Doktor sa zháčil, bez slova sa vytratil von. Ostali sme v izbe sami: ja, mama a syn, ktorý medzitým zliezol z okna a hodil sa mi okolo krku.
„Čo si tu vystrájal?“ vyšetroval som ho.
„Nič,“ odpovedal so smiechom, „iba som spadol zo skaly. Pozri, a helma sa rozbila. To bola šupa, čo?“ Až teraz som si všimol otcovu banícku prilbu na stolíku. Syna som postavil na dlážku a opatrne som zobral prilbu do ruky. Bola puknutá. Prevrátil som ju. Zvnútra bola vystlaná jemnou kožou, ktorá sa na jednom mieste trošku odpárala. Ovísajúci rožok som chytil do ruky a potiahol. Koža sa odlepila –  a spopod nej sa pomaličky vznieslo do povetria maličké, trošku začiernené pierko. Prilba mi od prekvapenia vypadla z ruky. Mama sa rozosmiala, prežehnávala sa, zatiaľ čo  mne bolo do plaču.
„Anjel...“ vykoktal som ako omámený. Syn sa iba nechápavo prizeral.
„Vedela som, to druhé pierko otec nemohol stratiť,“ vyhlásila po chvíli mama.
Bez slova sme pozerali na pierko, ktoré sa pomaly zakrútilo nad našimi hlavami a otvoreným oknom vyletelo k nebu.
::
Robert Hakala


Ďalšie texty Roberta Hakalu:

1 komentár:

  1. Karol Dučák24.6.14

    Veľmi pekný príbeh, ktorý pohladil dušu. Ďakujem. Prajem autorovi ešte veľa tvorivých úspechov.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.