3. augusta 2014

Márna ľúbosť

Karol Dučák
Poviedka o zrade a láske
Pred administratívnou budovou zastavujú dve autá. Z jedného z nich sa vyvalia štyria muži, odetí v bundách z čiernej kože. Z druhého auta vystupuje luxusne oblečený suverénny krásavec, zrejme boss. Na krku má drahú zlatú retiazku a celý jeho výzor prezrádza majiteľov blahobyt. Jeden z čiernokožcov otvára vchodové dvere do budovy a necháva vojsť bossa. Potom vystupuje po schodoch a ostatní čiernokožci ho nasledujú. Po chvíľke stoja pred ďalšími dverami. Prvý z čiernokožcov otvára aj tie a ustúpi, aby boss mohol vstúpiť. Potom ho nasleduje spolu s ostatnými votrelcami. Sú na sekretariáte. Hanka, sekretárka, chvíľu prekvapene pozerá. Potom však precitne a pýta sa: „Čo si želáte?“
Zachmúrený boss drsne prehodí: „Ideme si pohovoriť so šéfom!“
Hanka vstáva od stola a podíde k bossovi: „Pôjdem sa ho opýtať, či vás môže prijať. Koho mám ohlásiť?“
Boss ju hrubo odtláča a suverénne odvrkne: „Neobťažujte sa! Prijme nás!“

Vtom sa otvárajú dvere šéfovej kancelárie. V nich sa objavuje svetlovlasý obor a oslovuje sekretárku: „Hanka...“
Zarazí sa však v polovici vety a pýta: „Čo sa deje, Hanka?“          
Vtedy sa jeho pohľad stretne s pohľadom krásavca Hendyho. Pochopí situáciu a sarkasticky poznamená: „Á, máme návštevu... Vzácnu návštevu. Takže ty nedáš pokoj, Hendy...“
„Stačí trochu ochoty z tvojej strany, Jano, a budeš mať božský pokoj,“ rovnako sarkasticky poznamená boss.
Jano ostáva pri svojej irónii: „A ty mi ho budeš strážiť, však?“
Aj Hendy pokračuje v sarkastickej výmene názorov: „Prečo nie?“
„Lenže nie zadarmo, že?“
„Zadarmo ani kura nehrabe.“
Jano sa násilne pousmeje a rovnaký silený smiech zaznieva aj z Hendyho úst.
„Tak poď ďalej, do mojej kancelárie, Hendy! Nebudeme sa tu predsa takto vybavovať,“ pozýva Jano Hendyho do svojej kancelárie. Potom sa obráti k Hanke: „Hanka, vráťte sa k svojej práci!“
Potom si to však rozmyslí a povie: „Alebo nie, Hanka. Choďte radšej na obed!“
„Chcela som ešte čosi dopísať...“
„Len choďte! To má čas.“
Hanka si berie kabelku a odchádza: „Vrátim sa o pol hodiny.“
„Samozrejme. Ako vždy.“
Jano sa obráti k Hendymu a zopakuje pozvanie: „No tak poď, Hendy!“
Hendy vchádza za Janom do kancelárie a za ním poslušne kráčajú aj jeho nohsledi. Posledný z nich zatvorí za sebou dvere.
„Tvoji... kolegovia idú s tebou, že?“ opýta sa Jano so sarkastickým zdôraznením slova kolegovia. Hendy celkom vážne odpovedá: „Všade idú so mnou.“
Jano sa pousmeje a pokračuje v uštipačnom tóne: „Poslušní chlapci... A zdá sa, že aj ostrí.“
Hendy znervóznie a nadhodí: „Zmeňme tému a vráťme sa k nášmu biznisu!“
„O nijakom biznise neviem. Teda... aspoň neviem o tom, žeby sme my dvaja boli obchodní partneri,“ povie Jano s úškrnom na tvári a posadí sa do kresla. Potom pokračuje:
„Nemáš nič také, čo by ma akokoľvek zaujímalo.“
„To sa uvidí,“ odvrkne Hendy.
„Tak sa posaďte!“ obráti sa Jano k čiernokožcom a potom povie Hendymu: „Aj ty, Hendy! Môj čas je vzácny, ale chvíľu ti môžem venovať. Aby sme si to vyjasnili raz navždy.“
Hendy si sadá do kresla oproti Janovi, čiernokožci ostávajú stáť. Hendy sa na chvíľu zamyslí a na čele sa mu objavujú vrásky. Potom spustí: „Vraj odmietaš naše služby.“
Jano nebojácne oponuje: „Nežiadal som vás o nijaké služby a nemám o nich ani záujem.“
Hendy tvrdohlavo pokračuje vo svojom výstupe: „Nikto... teda nikto okrem teba... neodmieta naše služby.“
Jano s neskrývanou dávkou irónie oponuje: „Každý sa bojí (!) odmietnuť vaše služby.“
Hendy s námahou ovláda vzrastajúci pocit nevôle a naoko pokojne odvetí: „Pravda okrem teba.“
„Bohužiaľ,“ opáči Jano. Potom pokračuje: „Mrzí ma, že sa vám podarilo zastrašiť mnoho poctivých ľudí. Lenže mne strach nenaženieš. Nepotrebujem vašu ochranu. Ak budem potrebovať ochranu, nájdem si ju.“
Hendy znervóznie: „Každý potrebuje ochranu. Aj ty. Inakšie sa môže… vieš… všeličo prihodiť.“
Jano sa schuti zasmeje a potom celkom vážne odpovie: „Áno. A vy by ste k tomu prispeli,
však, Hendy?“
Jano zvážnie a potom s vyzývavou nebojácnosťou doloží: „Ostatne, nebolo by to po prvýkrát... Na našom cintoríne aj tvojou zásluhou pribudlo zopár čerstvých hrobov, nemám pravdu?“
„Blbé kecy!“ odvrkne Hendy.
Jano sa provokatívne pousmeje a potom pomaly, rozvážne prehovorí: „Máš to márne, Hendy!
Mne strach nenaženieš, aj keby si tu priviedol celú armádu. Pár ľudí už odo mňa dostalo príučku a zdá sa, že ešte ich pár dostane...“
Jeden z čiernokožcov sa pohne smerom k Janovi a precedí: „Pozor na jazyk!“
Ale Hendy ho ráznym gestom zastavuje a naoko pokojne precedí: „Len pokoj, Kuky! To má čas! Všetko má svoj čas!“
„Tvoji chlapci sú nervózni. Ale zdá sa, že ťa rešpektujú. To je ostatne tvoje šťastie,“ pokračuje v cynickom výsmechu Jano. Potom mu tvár zvážnie a vyzývavo rypne do Hendyho: „Viem, že sa ťa boja všetci podnikatelia na okolí. Možno aj niektorí policajti.
Ale pozor! Niekto už po tebe pasie...“
„Nechaj si svoje rozumy!“ skríkne už zjavne rozčúlený Hendy a jedovato pokračuje: „Viem, že si macher. Bol si preborník v karate. To všetko viem. Dobre, uznávam... Si naozaj chlap ako sa patrí. Ale aj na teba raz príde. Nad každého machra sa raz nájde ešte väčší macher.“
„Ale čo? Lenže aj na teba raz príde, ty chudák! Tá bomba, ktorá zabila Oľgu, bola určená tebe! Lenže namiesto teba si do toho auta sadla Oľga.“
„Do toho ťa nič!“
„Ale áno!“
„Oľga bola moja žena!“
„Ale mohla byť moja! To vieš veľmi dobre! Lenže zrazu si vstúpil do jej života ty a Oľga stratila hlavu. Dala sa zviesť tvojou krásnou tváričkou a sladkými rečičkami. Netušila, že pod krásnou fasádou sa skrýva pokrivený charakter!“
„Dala mi prednosť pred tebou a ty sa s tým nevieš vyrovnať!“
„Dala prednosť darebákovi pred slušným človekom!“
Hendy sa roztrasie od zlosti a zasyčí: „Ale ty si sa do poslednej chvíle krútil okolo nej! Myslíš, že neviem, že sa ti v poslednej dobe chodila vyplakať na plece?!“
Na Janovej tvári sa objavuje škodoradostný úškrn. Potom hlasom, plným nenávisti a pomstychtivosti, provokuje Hendyho: „Nielen to. Občas som ju obšťastnil aj inakšie. Oľga, ako ostatne každá žena, túžila po tej troche nehy. Lenže ty si ju zanedbával. Točil si sa za každou sukňou a tvoj pluh preoral nejednu brázdu. Len vlastné pole si zanedbával. A tak som ťa občas zaskočil a obhospodaroval som tvoje zanedbané pole.“
Jano si vychutnáva svoju prevahu nad Hendym. Hendyho tvár je skrivená nepríčetnou zlosťou. Snaží sa však ovládnuť. Uvedomuje si, aký kaliber je jeho protivník.
Jano si je toho vedomý a tak nekompromisne ďalej mučí Hendyho: „Keby si len vedel, ako šťastne vzdychala v mojom náručí...“
To už je na Hendyho priveľa. Vie síce, že proti Janovi má malú šancu, ale ak nemá stratiť rešpekt u svojich pochopov, musí konať. Využíva Janovu chvíľkovú nepozornosť a podniká prekvapivý útok. Na chvíľu sa mu darí získať nad Janom prevahu. Ale len na chvíľu. Jano je obor takmer o pol hlavy vyšší ako Hendy. Do dvoch metrov mu chýba len pár centimetrov. Roky tvrdého výcviku karate z neho urobili nedobytnú ľudskú pevnosť. Inkasuje síce zopár tvrdých úderov od Hendyho, ale po chvíli sa spamätáva z prekvapenia a sám prechádza do protiútoku. Stačí jeden dobre mierený úder a Hendy letí k zemi. Jeho tvár zalieva krv. To sa už na Jana vrhajú aj čiernokožci. Lenže o chvíľu sa aj tí váľajú po zemi. Jano víťazoslávne zasyčí: „Nesnaž sa ma zastrašiť, ty chudák! Takých, ako si ty, alebo tí tvoji buldoci, si dávam na raňajky plný tanier!“
Hendy v nepríčetnej zlosti siaha za pás a vyťahuje pištoľ. Zaznie výstrel a na Janovej tvári sa zjaví výraz nemej bolesti. Ešte chvíľu Jano statočne bojuje so slabosťou, ktorá ochromuje jeho telo, no potom padá do kresla. Aj Hendy je šokovaný. Zlosť opadáva a on si zrazu uvedomuje, čo urobil. Aj keď mu Jano liezol na nervy, až tak ďaleko to hnať nechcel.
„Treba zavolať sanitku!“ kričí Hendy na svojich ľudí.
Zrazu sa otvárajú dvere a do kancelárie vbieha Hanka.
„Preboha! Čo sa stalo?“
„Volajte sanitku!“ zvreskne Hendy.
Sekretárke netreba dvakrát hovoriť. Vybieha vedľa a volá záchranku. Jano sa obracia k Hendymu s vyčítavým pohľadom: „Tak čo… už si spokojný?… Pripíšeš si ďalšiu obeť… do svojho čierneho zoznamu?“
„Mlč! Pre živého Boha mlč!“
„Ty? Ty… sa dovolávaš Boha?… Akurát ty?“
„A o čo si ty lepší ako ja? Mal si pomer s mojou ženou a mňa chceš posudzovať?“
„Oľga ťa nikdy… nepodviedla… Bola čistá ako… panenský sneh.“
„Čo to hovoríš?“
„Je to pravda… Milovala ťa... Darebáka… ktorý ju podvádzal… na každom kroku… Lenže ona ti ostala… verná až do smrti.“
„Čo to trepeš? Sám si mi predsa povedal, že si s ňou čosi mal!“
„Klamal som… Chcel som ťa… naštvať,“ hovorí Jano so škodoradostným úsmevom. Chce sa na svojich slovách zasmiať ako na dobrom vtipe, ale rozkašle sa a pritom vykašliava krv. Jeho sarkazmus sa mení na bolestnú grimasu.
„Do čerta, ty chorý blázon! Prečo si to urobil?“ zúfale vrieska Hendy.
„Chcel som,… aby si trpel... Tak… ako som trpel ja… a mnohí iní ľudia,… ktorým si ublížil!“
„To sa ti podarilo! Do pekla s tebou!“
„So mnou nie! Ale ty tam… čoskoro skončíš! Možno ešte chvíľu… sa budeš hrať na Pána Boha… ale potom… ti spadne hrebienok… A raz budeš stáť… pred skutočným Pánom Bohom… a budeš úbohý.“
„To som nechcel! Toto som nechcel!“ bedáka Hendy.
Prichádza uplakaná Hanka s lekárničkou v ruke.
„Hanka!… Vy ste nešli… na obed?“ s námahou prehovorí Jano.
„Vrátila som sa. Mala som zlé tušenie.“
„Ste zlatá, Hanka… Prosím vás… zavolajte mi… pána farára Jakuba… môjho priateľa.“
„Musím vás ošetriť.“
„Potom... potom... Najprv zavolajte... pánovi farárovi...“
„Máte jeho číslo?“
„Na stole mám… mobil… V jeho telefónnom zozname… je uvedený… vdp. Michal Jakub… Že ho prosím… nech sa… áách… ponáhľa.“
„Pôjdem vedľa a zavolám od seba. Potom vás prídem ošetriť.“
„Dobre,“ odpovie Jano. S námahou zakašle a na ústach sa mu objaví čerstvá krv. Potom s námahou medituje: „Miloval som Oľgu... Jedine ju som… skutočne miloval... Lenže ona… milovala teba... Taký dobytok!… Áno, často plakala!... Trápila sa… kvôli tebe,… takému niktošovi... Chodila za mnou... aby si žiarlil... a prestal ju podvádzať.“
„Už mlč! Už preboha mlč!“ stoná Hendy.
Jano s námahou pokračuje:
„Áno… chcel som ju… Chcel som ti ju… odvábiť... Dúfal som, že raz príde deň… že sa čosi stane… a Oľga bude moja... Nestalo sa… Prečo si v tom prekliatom aute… nebol ty? Prečo ťa neodpravili… na druhý svet?… Bolo by o jedného… darebáka menej… a Oľga mohla byť… navždy moja!“
Jeden z čiernokožcov sa obráti s otázkou na Hendyho:
„Čo teraz?“
Hendy odovzdane hovorí:
„Nechajte ma tu samého! Vy choďte! Niekam sa zašite! Tak, aby vás nikto nenašiel.“
Čiernokožci sa vytrácajú z miestnosti a Hendy ostáva pri zranenom Janovi.
Vstupuje Hanka a zvestuje: „Pán farár je už na ceste. Musím vás ihneď ošetriť.“
„Obávam sa, že je neskoro.“
„Nie, nie, len mlčte a nehýbte sa.“
„Dobre... ako myslíte...“
Trpiaci muž sa podvolí a s čoraz väčšou námahou vyslovuje ťažké slová: „Oľga… láska moja!… Miloval som ťa… Strašne... tak strašne... Viac, ako všetko na svete. Všetko… by som ti bol dal… Všetko, čo mám… Pane Bože… prečo? Prečo si mu ju… nedal?“
Medzitým Hanka ošetruje svojho šéfa. Jano na chvíľu stíchne, pretože jeho monológ ho vyčerpáva. Potom zabodne svoj pohľad do Hendyho a nekompromisne ho prebodáva ostrými slovami: „Ale neboj sa… jedného dňa… začnú vstávať z hrobov… všetci tí nevinní ľudia… ktorých si zmárnil...“
„Preboha, mlč už, lebo… “ zúfalo zaúpie Hendy. Chcel by povedať čosi ako: „lebo sa zbláznim“, ale nedochádza mu slov.
Zranený muž ho však zle pochopí. S výsmechom pozrie bezradnému Hendymu do očí a s námahou oponuje: „Čo… chceš ma vari… ešte raz zabiť?… Raz ti nestačilo?“
Tieto slová Hendyho zlomia.
„Nie! Takto som to nemyslel! Toto som naozaj nechcel! Neumieraj! Prosím!“ zaúpie Hendy a zrazu sa stane zázrak. V Hendyho očiach sa zalesknú slzy. Muž, pred ktorých sa triasli toľkí ľudia, zrazu začne vzlykať. Šokovaný je aj Jano: „Čo?… Vari vieš… aj prosiť?… A dokonca… aj plakať?… Ty?… Darebák, ktorému niet páru?“
„Je mi ľúto Oľgy! Tak veľmi ľúto! Nechcel som, aby zomrela! Miloval som ju!“ vzlyká
Hendy.
„Podivná láska!“ s opovrhnutím konštatuje Jano.
Hendy si však ďalej vylieva srdce: „V ten deň, keď sa to stalo, prišla za mnou a chcela si požičať moje auto. Jej auto nefungovalo. Nemal som ani len tušenia, že pod autom je bomba. Stále to mám pred očami. Počul som výbuch a vybehol som z domu… To, čo som videl… na tú hrôzu do smrti nezabudnem. Stále ma to prenasleduje. Nemám chvíľu pokoja. Nechcel som, aby zomrela! Naozaj nie! Dal by som čokoľvek na svete, keby som to mohol vrátiť späť! Rozumieš?! Čokoľvek! Ale už sa nedá! Nedá!“
„Tvoja vina.“
„Viem a je mi to strašne ľúto. Ani tebe som nechcel tak veľmi ublížiť! Neumieraj! Prosím!“ žobroní Hendy.
Jano sa chvíľu díva na vzlykajúceho Hendyho a napokon s vypätím síl odpovie: „Neskoro... Mňa už… asi nezachrániš... Ale možno by si… mohol zachrániť… sám seba… Zdá sa, že ešte nie je neskoro… zachrániť v tebe človeka.“
„Nemôžem! Nechápeš? Z tohto rýchlika nemožno vyskočiť. Buď budem pokračovať, alebo si sám podpíšem rozsudok smrti.“
„Obráť sa... na Pána Boha... zachráň si dušu!... Telo ti... môžu vziať... ale dušu nie... ak budeš... dosť silný.“
„Pre mňa niet záchrany!“
„Ale áno!... Je... Urob konečne... niečo dobré... a zmeň svoj život...“
„Zabijú ma!“
„Zabijú telo... ale nie dušu... To je... najdôležitejšie...“
Do miestnosti vstúpil kňaz.
„Otec Michal!“ zvolá Hanka.
Kňaz sa rozhliadne po miestnosti a pristúpi k ranenému Janovi.
„Michal!“
„Jano! Bože dobrý, čo sa to tu deje?“
„Nešťastie! Také nešťastie!“ vzlyká Hanka.
„Michal… myslím… že umieram,“ namáhavo súka zo seba slová Jano, „chcem sa vyspovedať…“
„Samozrejme,“ hovorí kňaz a obráti sa k prítomným: „Zavolali ste záchranku?“
„Áno,“ chvatne odpovedá Hendy.
„Môžete nás ponechať samých, prosím?“ pýta sa kňaz.
„Bude žiť?“ pýta sa so slzami v očiach zúfalý Hendy.
„Neviem,“ úprimne odpovedá kňaz, „to je v Božích rukách.“
„Odpusť mi, Jano,“ vzlyká Hendy, „naozaj som to nechcel.“
„Ja ti odpúšťam... ale dôležité je... aby ti odpustil Boh... Boha pros... o odpustenie...“
Hanka odchádza a Hendy so slzami v očiach vybieha z miestnosti. Potom chvatne opúšťa budovu, nasadá do svojho auta a naštartuje. Pre slzy v očiach nevidí poriadne na cestu. Auto sa s pískajúcimi pneumatikami rozbieha po asfalte. Zrazu ktosi vbehne Hendymu do cesty a on v snahe vyhnúť sa zrážke strhne volant doprava. Auto s rachotom vráža do stĺpa. Zakrvavený Hendy zostáva v aute. Ubehne niekoľko minút. Pri havarovanom aute sa zastavujú dve policajné autá. Vyskakujú z nich policajti a s namierenými pištoľami sa približujú k Hendymu. Jeden z nich otvorí dvere vodiča a ďalší dvaja priskočia s namierenými pištoľami k Hendymu a vrieskajú naňho, aby s rukami nad hlavou vystúpil z auta. Hendy sa nebráni. Krotko ako baránok sa podvolí policajtom a nastupuje do jedného z policajných áut.
Autá v momente vyštartujú preč z miesta nehody.
Medzitým kňaz spovedá zraneného priateľa. Po spovedi sa Jano obráti na kňaza so slovami:
„Prečo, Michal? Prečo je to... na tomto svete... také kruté ? Jednu jedinú ženu... som miloval... a len ju jedinú... som chcel... Ale nemohol som... ju mať... Tamten mal veľa... iných a ešte dostal... aj ju... Aby ju mohol... trápiť... Prečo?“
„A veď Boh ti dal tak veľa. Dal ti krásu, múdrosť, silu. Ty si nepoznal biedu a nezamestnanosť ako mnoho iných ľudí. Urobil si si vysokú školu. Bol si úspešný podnikateľ. Cestoval si, spoznával svet. Vo svojej firme si dával ľuďom živobytie. Je to vari málo?“
„Veď ja nič... len mi je ľúto... toho zmareného života.“
„Ja ťa chápem, ale mnohí nedostali ani toľko, čo ty. Jeden môj priateľ ako osemnásťročný prežil haváriu auta, ktoré šoféroval jeho kamarát. Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi. Odvtedy je môj priateľ na invalidnom vozíku. Mal sa ženiť, ale tá havária mu zbúrala všetky životné plány. Napriek tomu nezatrpkol a je stále dobrým kresťanom. V Biblii je nádherná Kniha Jóbova, ktorá nás učí, ako máme prijímať od Boha nielen dobré, ale aj zlé. Lenže ľudia sa príliš málo riadia Bibliou. Preto je vo svete toľko nešťastia. Nebuď zatrpknutý voči Pánu Bohu, ale prijmi svoj kríž tak, ako to Boh od nás žiada.“
„ Veď nie som... Prijímam svoj kríž...“
„Neboj sa. Čím viac zlého prežije človek tu, na zemi, o to menej utrpenia prežije tam, na druhom svete. A o čo viac dobrého nám Boh dá na tomto svete, o to menej nám ho dá po smrti. Tak, ako sa to píše v podobenstve o boháčovi a Lazárovi.“
„Dobre, Michal... Ale mám ešte... jednu prosbu... Prosím ťa... choď za ním... za Hendym... Bol to darebák... ale zachráň ho... Myslím... že sa v ňom... čosi pohlo...“
„Samozrejme, je to moja povinnosť. To on ti to urobil?“
„On.“
„A odpustil si mu?“
„Odpustil...“
„Som rád, že to tak berieš. Vidieť, že si úprimný kresťan. Mám z teba radosť. Nesklamal si ma. Ani nášho Pána.“
Zrazu sa do kancelárie vovalia záchranári a ujímajú sa pacienta. O niekoľko minút pacienta odvážajú.
„Bude žiť?“ pýta sa utrápená Hanka.
„To vie len Pán Boh,“ odpovedá službukonajúci lekár a dodáva: „Modlite sa.“
„Modlím,“ skromne šemotí Hanka.
Vzápätí prichádzajú policajti a podrobujú sekretárku prvému výsluchu. Potom odvážajú Hanku so sebou. Kancelária sa ponára do ticha a samoty. Nadlho. Ten, čo v nej kraľoval, sa sem už nikdy nevráti. Po krátkom zápase so zubatou Jano v nemocnici umiera. Jeho smrť však nie je zbytočná. Hendy sa priznáva policajtom ku všetkým zločinom. Dochádza k hromadnému zatýkaniu zločincov. Hendy sa ako cenný svedok dostáva do programu policajnej ochrany svedkov. Mení sa aj jeho duchovný život. Obraz nebohej manželky, ktorá zahynula pre jeho zločiny, trýzni jeho svedomie nesmiernymi mukami. Zjavujú sa mu obrazy všetkých ľudí, ktorým v živote ublížil. Je to zničujúca trýzeň. Pod drvivým tlakom výčitiek svedomia sa z bývalého zločinca postupne stáva iný človek. Konečne v ňom nachádza miesto aj Boh. Boh prišiel, aby zachránil ďalšieho zblúdilca, a Hendy konečne nachádza pokoj svojej zranenej duše.
::
Napísal Karol Dučák.
::
Odporúčame: rozhovor s autorom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.