24. októbra 2014

Ranokresťanské korene liturgie Pavla VI.

Karol Dučák
Abstrakt
Príspevok je apológiou liturgie Pavla VI. v konfrontácii s Ottavianiho intervenciou a inými dokumentmi z tábora tridentistov. Poukazuje na istú formu duchovnej rozporuplnosti týchto dokumentov, ktoré sa na jednej strane odvolávajú na tradície, na druhej strane však pošliapavajú najstaršie tradície ranokresťanskej Cirkvi. Príspevok poukazuje na ranokresťanské korene liturgie Pavla VI. Taktiež na konkrétnych príkladoch poukazuje na vecné nezrovnalosti a chybnú argumentáciu Ottavianiho intervencie. 
Kľúčové slová
Liturgia Pavla VI., ranokresťanská Cirkev, Ottavianiho intervencia, Tridentský koncil, Druhý vatikánsky koncil.

Úvod
Súčasná omša podľa misálu Pavla VI. je častým terčom nevyberaných útokov tridentistov,  teda odporcov Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilového vývoja Katolíckej cirkvi, ktorí by chceli vrátiť Katolícku cirkev do čias po Tridentskom koncile. (Tridentisti sú odporcovia Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilového vývoja Katolíckej cirkvi z radov teológov a laikov, ktorí požadujú návrat Katolíckej cirkvi do obdobia po Tridentskom koncile. Autor v žiadnom prípade nespochybňuje mimoriadny dejinný význam Tridentského koncilu, odmieta však neobjektívny, skreslený, jednostranný a diskriminačný spôsob argumentácie tridentistov.)
Mnohí kritici liturgie Pavla VI. avšak evidentne vôbec neovládajú problematiku liturgiky, takže ich kritika je diletantská. V drvivej väčšine mechanicky kopírujú Ottavianiho intervenciu (porov. OTTAVIANI A.,  BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html) a podobné dokumenty bez základných znalostí vývoja liturgie od čias ranokresťanskej Cirkvi až po súčasnosť. Preto autor tohto článku predkladá aspoň niekoľko zásadných výhrad voči Ottavianiho intervencii v záujme objektívneho a fundovaného hodnotenia liturgie Pavla VI. Autor nikdy netvrdil a ani netvrdí, že liturgia Pavla VI. je úplne dokonalá, odmieta však diletantské, neodborné postoje a presadzuje potrebu odbornej polemiky. Keďže však ide o stručný liturgický rozbor, autor vopred upozorňuje, že je nemožné detailne rozobrať všetky aspekty tejto problematiky. Podrobný rozbor si vyžaduje samostatnú knižnú publikáciu, ktorú však nie je možné uverejniť na tomto mieste. Preto sa autor obmedzuje na veľmi stručný výklad niektorých sporných momentov.

Diskutabilné argumenty Ottavianiho intervencie
Ottavianiho intervencia hodnotí omšu Pavla VI. vcelku kriticky. Vari najtvrdšia kritika sa týka obradu prípravy obetných darov, ktorý Ottavianiho intervencia komentuje slovami: „Desakralizácia dosahuje vrchol v novom, grotesknom spôsobe obetovania, ,prinášaní darov´“ (OTTAVIANI A.,  BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html). Žiada sa však zdôrazniť, že to, čo Ottavianiho intervencia nazýva groteskným, patrí k prvotným tradíciám ranokresťanskej Cirkvi. Najstaršie svedectvá nachádzame u svätého Justína, mučeníka, apologétu (okolo roku 155), ktorý píše, že v deň, nazývaný aj dňom Slnka, sa veriaci, či už v mestách, alebo na vidieku „schádzajú na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa... Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia]... Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované´, a zanesú [z nich] neprítomným“ (citované podľa: KKC, č. 1345).
V ranokresťanskej Cirkvi bolo zvykom, že každý účastník slávenia Eucharistie, či už to bol pápež alebo najjednoduchší veriaci, prispel na slávenie eucharistickej obety vlastným obetným darom. Okrem chleba a vína prinášali veriaci rôzne plody, ovocie, ako aj kvety, predovšetkým ruže a ľalie. Matka svätého Augustína, svätá Monika, prinášala obetné dary k oltáru každý deň. Známy je prípad svätého Cypriána (+ 258), ktorý vyčítal jednej bohatej panej: „Prichádzaš sláviť Pánovu večeru bez obetného daru a berieš si čiastku z obetného daru, čo priniesol chudobný človek“ (citované podľa: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc, s. 58).
Prinášanie pokrmov a nápojov veriacimi pre eucharistickú hostinu malo v prvotnej Cirkvi mimoriadny praktický význam. Tieto dary neslúžili len pre Eucharistiu, ale aj na obživu duchovných a chudobných obce. Dary, ktoré sa nepoužili priamo pre slávenie liturgie, sa rozložili v priečnych lodiach, aby potom poslúžili na charitatívne účely. Aj neskôr, keď sa pre liturgiu užívali len nekvasené chleby, sa obetný sprievod udržal. Kvasený chlieb, prinášaný veriacimi, sa pre liturgické účely už vôbec nepoužíval. Obetný sprievod pretrvával aj v dobe skončenia naturálneho hospodárstva. Od tej doby sa obetným darom veriacich stali peniaze (porov. BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 390).
Okolo roku 600 mal obrad prípravy darov ustálenú podobu. Za slávnostného spevu veriaci prinášali obetné dary na obetný stôl. Z nich vybral diakon chlieb a víno, ktoré boli potrebné pre eucharistickú obetu, a priniesol ich na oltár. Celebrant si umyl ruky a pomodlil sa modlitbu nad obetnými darmi. Prinášanie obetných darov začala od 11. storočia nahrádzať zbierka peňazí, takže obetný sprievod postupom času zanikal a sprievodný spev sa skrátil (porov. MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc, s. 58).
Prinášanie obetných darov veriacimi je teda návratom do čias ranokresťanskej Cirkvi. Nie je to však jediný sporný moment Ottavianiho intervencie. Tento dokument kritizuje aj definovanie funkcie Pánovho stola, na ktorom sa uskutočňuje slávenie liturgie. V Ottavianiho intervencii sa okrem iného uvádza: „Oltár sa temer sústavne nazýva ,stolom´. ,Oltár alebo stôl Pána, ktorý je stredom celého slávenia eucharistie´ (č. 49; porov. č. 262). Predpisuje sa, aby bol oddelený od steny, tak, aby sa dal obchádzať a omša mohla byť slúžená ,tvárou k ľudu´...“ (OTTAVIANI A.,  BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html).
Je to ďalší príklad ignorancie najstarších tradícií ranokresťanskej Cirkvi. Je totiž potrebné pripomenúť, že veriaci počas prvých storočí kresťanstva „nepoznali oltár. Kresťania pre eucharistickú slávnosť užívali len stôl“ ( Malý teologický lexikon, s. 331). Mensa Domini (stôl Pána) teda nadväzuje na najstaršie tradície ranokresťanskej Cirkvi. Apoštol Pavol píše v Prvom liste Korinťanom okrem iného toto: „Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov“ (1 Kor 10, 21). Až od 4. stor. sa objavuje nepohyblivý kamenný oltár, ktorý bol v starých bazilikách umiestnený pred polkruhovitou apsidou alebo uprostred lode (porov. BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 338).
V prvých storočiach kresťanstva teda oltár nebol pri stene kostola ako v neskorších dobách, ale v určitej vzdialenosti od nej, takže celebrant ho mohol obísť a postaviť sa čelom k ľudu. V časoch ranokresťanskej Cirkvi boli totiž celebranti obrátení zásadne tvárou k ľudu a veriaci stáli v kruhu okolo Pánovho stola. Keďže vchod do kostola bol na východnej strane, kňaz celebroval omšu čelom k ľudu, pretože pri celebrovaní musel byť obrátený smerom k východu. Modlitba tvárou k východu sa chápala ako výraz obrátenia ku Kristovi, pretože podľa Písma svätého sa druhý príchod Krista očakával od východu (porov. Mt 24, 27; Zjv 7, 2). Preto sa aj kresťanské kostoly začali stavať tak, že vchod do kostola bol na východnej strane a liturg celebroval liturgiu na západnej strane kostola, obrátený versus orientem et versus populum (oproti východu a oproti ľudu). Veriaci prichádzali do kostola vchodom od východu a boli obrátení smerom na západ. Ak sa chceli modliť smerom k východu, museli sa obrátiť o 180 stupňov. Táto skutočnosť pôsobila rušivo, preto sa od 4. – 5. storočia začali stavať kostoly s apsidou, orientovanou na východ (porov. BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 543). Liturg však ostal obrátený čelom k ľudu.
Od 4. storočia sa totiž Pánov stôl čoraz viac považoval za symbol Krista, pretože sa na ňom diala jeho sviatostná prítomnosť. Preto sa obrátenie k Pánovmu stolu pociťovalo ako obrátenie ku Kristovi, ktoré sa považovalo za ešte dôležitejšie ako obrátenie smerom k východu. V dôsledku toho bolo možné zachovať postoj celebranta čelom k ľudu aj v kostoloch s apsidou, orientovanou na východ. Napriek tomu sa časom presadilo celebrovanie chrbtom k ľudu, a to skôr na Východe ako na Západe. Takýto spôsob celebrovania sa však v 20. storočí stal terčom kritiky predovšetkým v kruhoch liturgického hnutia, ktoré v celebrovaní čelom k ľudu videlo „lepší výraz spoločenstva stolovania a lepší predpoklad pre aktívnu účasť veriacich. V rímskom ríte ostatne nebolo nikdy zakázané, i misál Pia V. ju zásadne dovoľoval...“ (BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 298). Aj postoj celebranta čelom k ľudu je teda návratom do čias ranokresťanskej Cirkvi.
Ďalším sporným momentom v argumentácii tridentistov je sprístupnenie liturgie v rodnom jazyku obyvateľstva. S istými výhradami sa o tom zmieňuje aj Ottavianiho intervencia (porov. OTTAVIANI A.,  BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html). Je však potrebné konštatovať, že tendencia sprístupniť liturgiu v rodnom jazyku obyvateľstva v žiadnom prípade nie je novotou Druhého vatikánskeho koncilu, ale je prítomná v Rímskokatolíckej cirkvi už od samotného počiatku. Latinčina, používaná v tridentskej liturgii, nie je pôvodným liturgickým jazykom Rímskokatolíckej cirkvi. Prvým liturgickým jazykom v dejinách Katolíckej cirkvi vôbec bola aramejčina, druhým gréčtina a až tretím liturgickým jazykom bola latinčina. Štefan Švagrovský uvádza: „V prvých kresťanských komunitách v Palestíne boli forma i obsah rítu do značnej miery ovplyvnené synagogálnou tradíciou. Liturgickým jazykom týchto komunít bola aramejčina. Po páde Jeruzalema v r. 70 n. l., keď kresťanstvo začalo prenikať na helenizované územia Rímskej ríše, sa liturgickým jazykom stáva gréčtina, jazyk, v ktorom boli napísané biblické knihy. Aj v Ríme, tretej najvýznamnejšej materskej obci ranokresťanskej cirkvi (po Jeruzaleme a Antiochii), sa spočiatku liturgovalo výlučne po grécky a až od polovice tretieho storočia sa tam uplatnila popri gréckej aj latinská liturgia“ (ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský rítus na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo 2, s. 97–108. [online]. [citované 5. augusta 2013]. Dostupné na internete: http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf, s. 97). Paradoxne teda ani v samotnom Ríme, sídle pápežov, nebola pôvodným liturgickým jazykom latinčina, ale gréčtina helenizovanej Rímskej ríše, do ktorej bola preložená aramejská liturgia.
Pri skúmaní historických súvislostí musíme konštatovať diametrálne odlišný liturgický vývoj na kresťanskom Východe a na kresťanskom Západe. Kým východné cirkvi od počiatku rešpektovali princíp ľudového jazyka, situácia v Rímskokatolíckej cirkvi bola o niečo komplikovanejšia. V Ríme bola až do tretieho storočia dominantná gréčtina koiné a tá bola zároveň aj liturgickým jazykom. Až v 3. storočí začal gréčtinu vytláčať nový jazyk, latinčina. Zavedenie latinskej liturgie bolo teda znovu motivované snahou rímskej cirkvi o sprístupnenie liturgie v rodnom jazyku rímskeho obyvateľstva. Tento proces bol zavŕšený až v roku 380 za pápeža Damasa. Keď však „za byzantskej správy došlo opäť k posilneniu gréckeho živlu, boli pri pápežských omšiach zavedené (od 7. stor.) dvojjazyčné čítania a dvojjazyčne sa konali aj dôležité časti krstného obradu. Aj rímska cirkev tak prijíma do svojich bohoslužieb konkrétny ľudový jazyk. Ešte v r. 880 prehlasuje Ján VIII.... že sláviť omšu v ľudovom jazyku nie je prehreškom proti pravej viere, veď Stvoriteľ troch hlavných jazykov... vytvoril i všetky ostatné ku svojej chvále“ (BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 166–167).
Nebol to však ojedinelý prípad v dejinách Rímskokatolíckej cirkvi. Tendenciu sprístupniť liturgiu v rodnom jazyku obyvateľstva zaznamenávame aj v neskorších storočiach. Pre slovanské národy má z historicko-kultúrneho aspektu obzvlášť veľký význam skutočnosť, že na Veľkej Morave už v 9. storočí povolil pápež Hadrián II. vierozvestom Cyrilovi (pôvodne Konštantínovi) a Metodovi používanie staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Bol to po aramejčine, gréčtine a latinčine v poradí štvrtý oficiálne uznaný bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi. Ako uvádza Štefan Švagrovský, už „od čias J. Dobrovského sa v slavistike medzi teológmi a historikmi vedú spory o tom, či sv. Cyril a Metod slúžili počas celého svojho účinkovania na Veľkej Morave liturgiu len grécko-byzantského rítu v staroslovienskom jazyku alebo konali aj bohoslužbu v rímskom ríte staroslovienskym jazykom (to znamená, latinskú liturgiu v staroslovienskom preklade) a nakoniec, či slúžili na Veľkej Morave aj liturgiu sv. Petra - jednu z troch východných liturgií popri liturgii sv. Bazila Veľkého a sv. Jána Zlatoústeho - doplnenú o niektoré prvky rímskej latinskej liturgie, ktorá sa síce nedochovala ani v gréckom origináli, ani v staroslovienskom preklade, ale ktorej stopy sú zreteľné v chorvátskych glagolašských misáloch a v staroslovienskej pamiatke Život Metoda...“ (ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský rítus na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo 2, s. 97–108. [online]. [citované 5. augusta 2013]. Dostupné na internete: http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf, s. 98).
Keď však boli v roku 1872 objavené Kyjevské listy, ktoré sú najstaršou dochovanou pamiatkou veľkomoravského pôvodu, písanou staroslovienskym jazykom, zavládlo v slavistike všeobecné presvedčenie o tom, že ide o časť textu staroslovienskeho prekladu rímskej liturgie – latinského misálu (ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský rítus na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo 2, s. 97–108. [online]. [citované 5. augusta 2013]. Dostupné na internete: http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf, s. 99; porov. tiež LACKO, M.: Svätý Cyril a Metod, s. 94).
Kyjevské listy sú súborom 7 pergamenových listov, ktoré v roku 1872 objavil náčelník ruskej misie v Jeruzaleme, archimandrit Anton Kapustin. Ten ich potom odovzdal Duchovnej akadémii v Kyjeve a podľa toho dostali meno Kyjevské listy. Sú na nich „glagolskými písmenami staroslovanským jazykom zapísané liturgické texty. Zistilo sa, že sú to texty zo západnej, čiže rímskej liturgie, a že pochádzajú z X. storočia. Teda v tom čase iste rímsko-slovanská liturgia jestvovala. Ba vedci išli ešte ďalej a uzatvárajú, že Kyjevské listy obsahujú premenlivé modlitby k svätej omši, preložené z nejakej starodávnej predlohy, a to pravdepodobne samým sv. Cyrilom počas jeho pobytu v Ríme. Dnes je teda dokázané, že rímsko-slovanská liturgia je práve tak stará ako byzantsko-slovanská a že jej pôvodcom je tiež sv. Cyril“ (LACKO, M.: Svätý Cyril a Metod, s. 94).
Vysluhovanie liturgie sv. Petra sa síce nepodarilo dokázať s absolútnou istotou, ale sú nepriame dôkazy, že sa na Veľkej Morave slúžila. Predpokladá sa, že solúnski misionári poznali túto liturgiu už z domova a priniesli si ju so sebou aj na Veľkú Moravu. Dvaja českí katolícki teológovia, J. Vašica a J. Vajs, študovali vo vatikánskej knižnici najstaršiu verziu manuskriptu slovienskeho omšového kánonu chorvátsko-glagolskej omše zo začiatku 14. storočia. Pri porovnávaní tohto kánonu s rímskym kánonom dospel J. Vajs k poznaniu, že prvý kánon je grécky preklad latinskej omše pápeža Gregora I. a z tohto prekladu je zase vytvorený slovanský preklad, obsahujúci početné lexikálne a morfologické archaizmy, pripomínajúce tvary a výrazy typické pre najstaršie vývojové štádium staroslovienčiny ešte z čias Veľkej Moravy. J. Vajs zároveň upozornil, že v skúmanom dokumente sa zachovali zreteľné prvky liturgie sv. Petra.
Pre poznanie formy liturgie sv. Petra, používanej na Veľkej Morave, má veľký význam gruzínska verzia tejto liturgie, pretože jej preklad pochádza z obdobia pôsobenia sv. Konštantína a Metoda na Veľkej Morave. Tento preklad neobsahuje prídavky z liturgie sv. Jána Zlatoústeho, ktoré sa pridávali k liturgii sv. Petra v iných oblastiach. Predpokladá sa, že gruzínsky preklad liturgie sv. Petra napísal slávny anachorét, vizionár a divotvorca sv. Hilarion (822–875). Časová zhoda obidvoch prekladov je zaiste pozoruhodná bez ohľadu na to, či solúnski bratia Hilariona poznali alebo nie (porov. ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský rítus na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo 2, s. 97–108. [online]. [citované 5. augusta 2013]. Dostupné na internete: http://www.slavu.sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf, s. 97 ,s. 99-100).
V každom prípade však už viac ako tisíc rokov pred Druhým vatikánskym koncilom preložil sv. Cyril latinskú liturgiu do jazyka, ktorému naši predkovia rozumeli. Ba aj v dobe, keď Veľká Morava v roku 907 zanikla pod náporom Maďarov, susedné slovanské národy zachovávali liturgické dedičstvo Veľkomoravskej ríše. Dielo solúnskych bratov našlo totiž široké uplatnenie aj mimo územia Veľkej Moravy, pretože slovanská liturgia a literatúra sa stali vynikajúcim nástrojom evanjelizácie slovanských národov. Metodovi učeníci ohlasovali evanjelium v Bulharsku, Chorvátsku, Bohémii a Poľsku. Bulharsko následne poslúžilo ako dôležitý misijný most pre pokresťančenie Ruska (porov. BUČKO, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 280).
V Českom štáte sa rímsko-slovanská liturgia udržala omnoho dlhšie ako na Morave a Slovensku, a to až do polovice 11. storočia. Neskôr sa síce aj tu prestala slúžiť, no tento obrad nikdy úplne nezanikol. Až dodnes sa slúži na pobreží Chorvátska, kde ho zaviedol veľkomoravský biskup Metod (porov. LACKO, M.: Svätý Cyril a Metod, s. 179). Dalmácia patrí k tým regiónom, ktoré nikdy nepoznali latinskú omšu. Dodnes, teda už viac ako tisíc rokov, si tam zachovala kontinuitu rímsko-slovanská liturgia, ktorú schválil aj Tridentský koncil (1545-1563). Liturgickým jazykom tu bola staroslovienčina, ba prvé čítanie a evanjelium sa prednášali v modernej chorvátčine. Po chorvátsky sa vysluhovali aj ostatné sviatosti (porov. CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online].[cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181).
Snahy o aktívnejšie zapojenie ľudu do liturgie existovali v Katolíckej cirkvi aj pred Tridentským koncilom, počas neho a po ňom. Išlo o množstvo jednotlivých iniciatív, v rámci ktorých sa vznášali aj požiadavky, týkajúce sa odstránenia takmer úplnej pasivity laikov počas svätej omše a ich čiastočného zapojenia sa do liturgie. Tieto požiadavky „boli adresované biskupom (napr. zo Speyerského ríšskeho snemu v roku 1526), príp. skrze nich na provinčné synody. Po vynájdení tlače sa začali vydávať aj ľudové misály v reči ľudu... V roku 1488 vznikol prvý misál pre ľud, ktorý obsahoval celú bohoslužbu slova v nemčine. Podobný misál v nemčine pre ľud vznikol v roku 1514, ale tento už obsahoval nielen bohoslužbu slova, ale celú sv. omšu v reči ľudu. Prakticky to vyzeralo tak, že sa omša slávila v latinčine a ľudia sledovali text v misáli, napísaný pre nich v zrozumiteľnom rodnom jazyku“ (CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online].[cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181).
Práve v Nemecku boli teológovia v tomto smere obzvlášť aktívni. Pod tlakom reformácie skoncipovali omšové knihy pre veriacich, či spevníky. Už vtedy navrhovali istý druh spievanej omše s ľudom, ako aj omše, v ktorej mali byť aj slová premenenia prednesené v nemčine. Medzi týmito reformátormi sa vyznamenali Michael Helding a Johann Leisentrit, predovšetkým však Georg Witzel, ktorý zdôrazňoval vzťah liturgie k prítomnému Božiemu ľudu. Podľa neho má byť liturgia zrozumiteľná ľudu, inak veriaci upadajú do pasivity. Preto sa zasadzoval o používanie rodného jazyka v liturgii. Odporúčal tiež denné sv. prijímanie a reformu Rímskeho misála. Aj počas Tridentského koncilu (1545–1563) pokračovali snahy o aktívnejšie zapojenie veriacich do liturgie. Boli to biskup z Feltre Tommaso Campeggi, či viedenský biskup Friedrich Nausea, ktorí presadzovali ústupky vo veci jazyka ľudu v liturgii. Volania po aktívnejšom zapojení ľudu do liturgie prichádzali aj z Francúzska (porov. CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online]. [cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181 ).
Ostali však nevypočuté. Tridentský koncil nesporne patrí k najvýznamnejším udalostiam v dejinách Katolíckej cirkvi vôbec a priniesol mnohé nespochybniteľné pozitíva, avšak vniesol do života Cirkvi aj určité negatíva. Predovšetkým zmrazil snahy o odstránenie takmer úplnej pasivity laikov počas svätej omše. Po štyri storočia po Tridentskom koncile sa odmietalo používanie rodných jazykov veriacich v liturgii. Je však nutné zdôrazniť, že samotný Tridentský koncil a priori neodmietol používanie rodných jazykov v liturgii. V príslušnom kánone sa uvádza, že musí byť odsúdený ten, kto tvrdí, že obrad rímskej Cirkvi „musí byť celebrovaný len v materčine“ (Tridentský koncil, sessio XXIl, [CANONES] de sacrificio Missae, can. 9, Denzinger,  956).
Koncil teda výslovne odsúdil iba tých, ktorí žiadali celebrovanie svätých omší výlučne v materskom jazyku. Tridentský koncil nikdy nevyslovil radikálnu požiadavku, že sa omša musí celebrovať len v latinčine. Odsúdil tých, čo žiadali používať ako liturgický jazyk výhradne materský jazyk veriacich, nevyjadril sa však explicitne v tom zmysle, že každá svätá omša v rodnom jazyku je zakázaná. Napriek tomu toto rozhodnutie koncilu začalo byť „interpretované tak, že je každá liturgia v ľudovom jazyku zakázaná“ (BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 167).
Počas nasledujúcich štyroch storočí po koncile sa poväčšine odmietal jazyk ľudu v liturgii a navyše boli zakázané aj preklady oficiálnych liturgických textov pre osobnú duchovnú potrebu veriacich (porov. CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online]. [cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181). Je však potrebné pripomenúť, že aj v tomto ohľade existovali početné výnimky. Slovinci mali už v roku 1613 k dispozícii vlastný lekcionár, a v 30. rokoch 20. storočia bol preložený do slovinského jazyka aj kompletný Rituale Romanum. V roku 1615 pápež Pavol V. schválil slávenie svätej omše v čínskom jazyku. Neskôr  bol svätou stolicou schválený preklad latinskej liturgie do ďalších jazykov: do perzštiny v roku 1624 a do gruzínčiny v roku 1631. V roku 1755 však Rím zrušil predchádzajúce povolenie slúžiť svätú omšu v čínskom jazyku v dôsledku známeho sporu o čínske obrady.
V Nemecku v oblasti používania rodného jazyka v liturgii taktiež nastali určité zmeny, ktoré iniciovalo katolícke reformné hnutie v epoche osvietenstva. Vznikla tu tzv. Singmesse (spievaná omša). Kým sa napríklad kňaz potichu modlil latinský text  modlitby Glória, veriaci ľud zároveň nahlas spieval pieseň Glória v nemeckom jazyku. V  období osvietenstva sa v tejto oblasti slúžila aj tzv. Betsingmesse (recitovano-spievaná omša). Počas nej sa kňaz modlil úradné latinské modlitby a veriaci zatiaľ odriekali modlitby v nemeckom jazyku a spievali piesne patriace príslušnej omšovej liturgií. Tento kompromis zaručoval  nielen nedotknuteľnosť latinského obradu, ale zároveň umožňoval aj istú mieru aktívnej účasti veriacich na obrade. V rámci osvety sa taktiež vyžadovalo používanie rodného jazyka pri sviatosti krstu a modlitbách vešpier (porov. CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online]. [cit.05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181).
Až na výnimky sa však po štyri storočia po Tridentskom koncile odmietalo používanie rodných jazykov veriacich v liturgii. Už konciloví otcovia v Tridente si uvedomovali úskalia tohto liturgického vývoja, preto v dokumentoch koncilu čítame, že „posvätná synoda prikazuje pastierom a jednotlivým duchovným v pastorácii, aby pri slávení omše, či už sami alebo prostredníctvom iných, často vysvetľovali niečo z toho, čo sa číta v omši, a aby objasnili medzi iným aj niektoré tajomstvo tejto presvätej obety, a to najmä v nedele a sviatky“ (Tridentský koncil, sessio XXIl, Doctrina de sacrificio Missae, cap. 8, Denzinger, č. 946).
To však bolo skôr zbožné želanie ako reálny predpoklad. Vzdelanosť kléru nebola na požadovanej úrovni. Pred koncilom neexistovali semináre a kandidáti na kňazstvo sa pripravovali na úrovni farností, či kláštorov. Tridentský koncil sa síce pričinil o zriaďovanie diecéznych seminárov, avšak trvalo ešte veľmi dlho, kým sa podarilo dosiahnuť celkové zvýšenie teologického vzdelania kňazstva v rámci celej Katolíckej cirkvi. Akokoľvek teda koncil „zdôrazňoval nutnosť a užitočnosť poučovania ľudu, stal sa napriek tomu svojou – vo svojej situácii podmienene nutnou – silnou reglementáciou počiatkom obdobia strnulosti v rozvoji duchovného života“ (BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 207).
V roku 1570 zavedená klerikalizovaná latinská liturgia Pia V. s pasívnou účasťou ľudu na svätej omši bola na míle vzdialená od pôvodných zámerov Pia V. Táto svätá omša bola pre laikov tabuizovaná a stala sa monopolom kléru. Až liturgické hnutie v 19. a 20. storočí začalo nadväzovať na iniciatívy smerujúce k aktívnemu zapojeniu veriacich do liturgie z obdobia pred Tridentom i po ňom. Vyvrcholilo na Druhom vatikánskom koncile, ktorý umožnil aktívnu účasť veriacich na liturgii v doposiaľ nebývalej miere. Konštitúcia o posvätnej liturgii povoláva celú obec k činnej účasti na liturgii slovami: „Pri liturgických úkonoch nech každý, tak celebrant, ako aj veriaci, koná len to a všetko to, čo prináleží jeho funkcii podľa povahy vecí a liturgických pravidiel“ (Sacrosanctum concilium, č. 28).
A na inom mieste tejto konštitúcie je uvedené, že „sa Cirkev veľmi stará o to, aby v Krista veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali, a tak sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne...“ (Sacrosanctum concilium, č. 28). Praktické uplatnenie tohto článku konštitúcie umožnila omša Pavla VI. Všeobecné smernice Rímskeho misála (VSRM) uvádzajú, že „pod pojmom ,omša za účasti ľudu´ sa rozumie omša, ktorá sa slávi za aktívnej účasti veriacich“ (VSRM, č. 115).
Ottavianiho intervencia ignoruje tradície ranokresťanskej Cirkvi aj na iných miestach. Kritizuje napríklad rozdelenie svätej omše na liturgiu slova a eucharistickú liturgiu (porov. OTTAVIANI A., - BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html).
Pritom však liturgia Pavla VI. prebieha „podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu: zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich; eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním“ (KKC, č. 1346).
Po prvý raz ju spomína Apológia svätého Justína, ktorá uvádza, že veriaci sa zídu na isté miesto, lektor číta pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, potom sa veriacim prihovorí predsedajúci zhromaždenia a keď skončí, veriaci mu prinesú chlieb a kalich vody a vína. Predsedajúci potom vzdáva chválu a slávu Bohu Otcovi skrze meno Syna a Ducha Svätého a nato prítomní veriaci prevolávajú Amen. Potom sa najprv prítomným, neskôr aj neprítomným veriacim rozdeľuje „eucharistizovaný“ chlieb, víno a voda (porov. KKC, č. 1345).
Spojenie liturgie slova s eucharistickou liturgiou siaha až do apoštolských čias. Máme o tom početné svedectvá z čias ranokresťanskej cirkvi a na túto skutočnosť sa odvoláva aj Druhý vatikánsky koncil. V konštitúcii Sacrosanctum Concilium sa píše: „Dve časti, z ktorých určitým spôsobom pozostáva svätá omša, to jest liturgia slova Božieho a eucharistická liturgia, sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný bohoslužobný úkon“ (Sacrosanctum concilium, č. 56). VSRM to opakujú a dodávajú: „V omši sa pripravuje stôl jednak Božieho slova, jednak Kristovho tela“ (VSRM, č. 28).

Záver
Bolo by možné aj ďalej pokračovať v apológii omše Pavla VI., ale – ako už bolo v úvode zdôraznené – podrobný rozbor si vyžaduje rozsiahlejší materiál, ktorý tu nie je možné uverejniť v plnom rozsahu, takže autor ponúka aspoň takýto úvod do odbornej polemiky.


Použitá literatúra
1. OTTAVIANI A.,  BACCI A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.vendee.cz/texty/ottaviani.html
2. BERGER, R.: Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2. 592 s.
3. BUČKO, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1. 549 s.
4. CABAN, P.: Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In: Impulz. 2007. ročník 3, číslo 1, [online]. [cit. 05.08. 2013]. Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?181
5. DENZINGER, H. Enchiridion symbolorum, definitionum et deklarationum de rebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911. 656 s.
6. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I.: Konštitúcie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 342 s.
7. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II.: Dekréty a deklarácie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 349 s.
8. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 4. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2004. ISBN 80-7162-514-0. 918 s.
9. LACKO, M.: Svätý Cyril a Metod. Siedme vydanie. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1992. 222 s. + 32 s. obrazových príloh.
10. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977. 512 s. 
11. MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc
12. Sväté písmo starého i nového zákona. Deviate vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2007. ISBN 978-80-7162-652-7. 2331 s.
13. ŠVAGROVSKÝ, Š.: Grécko-byzantský rítus na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo 2, s. 97–108.[online]. [cit. 05.08. 2013].Dostupné na internete: http://www.slavu. sav.sk/casopisy/slavica/1998_02/1998_02.pdf.
14. Všeobecné smernice Rímskeho misála, (Missale Romanum, editio typica tertia, 2002), dostupné na internete: http://breviar.kbs.sk/docs/vsrm-3ed.pdf
::
Štúdia bola pôvodne uverejnená v časopise Duchovný pastier.
Preberáme ju so súhlasom redakcie.
(Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV 2014, ročník 95, č. 8, s. 369–377.)

3 komentáre:

  1. Anonymný23.1.15

    Článok je totálnym bludom, na Druhom vatikáne vznikla úplne nová svätá omša, ktorá po materiálne stránke vypúšťa všetky tradičné a ranokresťanské prvky. Pokiaľ Viem, tretia a štvrtá eucharistická modlitba sa v 1. storočí neslúžila a tiež sa nepoužívali prvky z židovského berakotu, neužíval sa ambon ani iné veci, ktoré sa užívajú dnes a tiež sa nikto neprispôsoboval "oddeleným bratom". Tradícia Svätého písma ukazuje liturgiu apoštolských čias ako večeru pri ktorej sa sprítomňovalo Kristovo vykupiteľské dielo. Dnes pri omši Pavla VI, nikto nepije 7 kalichov vína, neje sa baránok ani sa pri nej nekonajú hostiny pri ktorých sa účastníci navzájom kŕmia (ako to bolo zvykom pri sederovej večeri). A sám Pavol VI sa v konštitúcii o rímskom misály odvoláva na tradíciu siahajúcu až ku Gregorovi Veľkému a ďalej, no vzápätí na to píše, že "sme vymysleli aj iné modlitby a prefácie", čím popiera staršiu konštitúciu Quod primum Pia V o nemennosti liturgie. Pýtam sa, ak tieto sú návratom k akože ranokresťanskej liturgii, pretože si sám protirečí, v článku si protirečíte aj Vy.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák24.1.15

      Anonymný, keď som prečítal Váš príspevok, nevedel som – bez urážky – či je to prvoaprílový žart, alebo o pokus o provokáciu. alebo sa jednoducho nudíte a tak ste z dlhej chvíle zosmolili týchto pár viet. Ruku na srdce, Anonymný, Vám problematika liturgiky veľa nehovorí, mám pravdu? Ak by Vám totiž niečo hovorila, nemohli by ste na relatívne malej ploche zhromaždiť toľko chýb.
      Hneď v úvode píšete „na Druhom Vatikáne vznikla úplne nová svätá omša...“ To je nezmysel. Na DVK (Druhom vatikánskom koncile) nijaká omša nevznikla. Ani nemohla. Koncil totiž skončil v roku 1965, kým misál Pavla VI. bol zverejnený v roku 1969 a oficiálne bola zavedená nová liturgia podľa misála pápeža Pavla VI. až v roku 1970, teda niekoľko rokov po skončení DVK. Ak by ste poznali problematiku liturgiky, museli by ste takéto triviálne záležitosti ovládať.
      Spomínate ambon. Ak už, správny výraz je ambona. A práve ambona dokazuje ranokresťanské korene liturgie Pavla VI. Už „v prameňoch 3. a 4. storočia sa hovorí o vyvýšenom mieste, kde bol stojan na knihu, odkiaľ lektor čítal čítanie. Neskôr sa vyvinula ambona, čiže pódium so zábradlím a stojanom, postavené medzi oltárom a kostolnou loďou. Ambona slúžila nielen pre lektorov, ale aj pre spevákov medzispevov. Ba z ambony sa aj často kázalo.“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc, s. 38)
      Ďalším z mnohých ranokresťanských prvkov omše Pavla VI. je lektorát. „Predčitateľ Svätého písma bol vždy iný než vedúci liturg bohoslužobného zhromaždenia. Úlohu lektora možno bezpečne zistiť už v 2. storočí ako osobitný stav. Lektor je najstarší stupeň nižších svätení. Lektor musel mať určité vzdelanie a lektori, najmä chlapci, žili najmä v Ríme pod cirkevným vedením v osobitných komunitách, ktoré boli akoby malým seminárom. Detská nevinnosť sa pokladala za najvhodnejšiu kvalitu na čítanie zo Svätého písma.“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online].[cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: http://www.bosy.org/sviatosti/21_SLAVENIE_SV_OMSE_MALY.doc, s. 38)
      Lektorát bol spočiatku vykonávaný príležitostne, no čoskoro sa z neho vyvinul vlastný úrad. Lektori sa postupne priraďovali ku kléru. Toto nižšie svätenie sa ako jediné presadilo aj vo všetkých rítoch Východu. Neskôr sa čítanie evanjelia zverovalo diakonom, alebo kňazom, a epištolu čítal subdiakon, takže lektor svoju funkciu stratil. Od „10. storočia sa svätenie na lektora v rámci štyroch nižších svätení stalo len jedným formálnym prípravným stupňom ku kňazskému sväteniu.“ (BERGER, R.: Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2. s. 242)
      Liturgická obnova po poslednom koncile prinavrátila úradu lektora pôvodnú vážnosť a umožnila jazykovo zdatným veriacim prednášať čítania okrem evanjelia.
      Ďalšími ranokresťanskými prvkami tejto liturgie sú Pánov stôl, prinášanie obetných darov veriacimi, atď. Takto by som mohol pokračovať ešte dlho. V dobrom Vám poradím, Anonymný: ak už sa chcete púšťať do odbornej polemiky, najprv si naštudujte problematiku. inakšie budú pôsobiť Vaše príspevky dojmom diletantstva. Článok, o ktorom teraz polemizujeme, bol prevzatý z Duchovného pastiera. Ak napíšem článok pre tento časopis, jeho redakcia ho posiela na recenziu renomovaným odborníkov a až keď článok dostane dobrý recenzný posudok, vtedy ho redakcia uverejní. Na posledný článok mi robil recenzný posudok prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak, PhD. a ubezpečujem Vás, že tento posudok vyznel veľmi lichotivo v môj prospech. Vy si môžete napísať čo chcete, ale ja nie, pretože odo mňa sa očakáva znalosť problematiky.

      Odstrániť
  2. Karol Dučák25.6.17

    Keď som v tomto článku, ale aj v niektorých iných, obhajoval dávnu liturgickú tradíciu používania obetného oltára vo forme Pánovho stola, spustila sa na mňa vlna zúrivých protiútokov zo strany odporcov omše Pavla VI., ktorí a priori zavrhovali používanie takéhoto obetného oltára. O to viac ma potešilo zistenie, že už ani prívrženci tradičnej latinskej omše neodmietajú obetný oltár vo forme Pánovho stola. Na ukážku:
    https://www.facebook.com/photo.php?fbid=186650325200119&set=p.186650325200119&type=3&theater Cítim aspoň dodatočne istú satisfakciu.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.