18. novembra 2014

Podmanivá sila slečny Jasmíny

„Láska nikdy nezanikne.“   1 Kor 13, 8
Robert Hakala
Zbožňujem cirkus! Už samotné slovo vyvoláva vo mne triašku a nepokoj v duši. Možno preto, že prvá návšteva v cirkuse zanechala vo mne dojmy, ktoré sa mi natrvalo usadili v pamäti.
Prvý raz som videl cirkus, keď som mal  päť či šesť rokov. Jedného krásneho jarného dňa ma mama vyobliekala do kostolných šiat a spolu s otcom sme sa vybrali do cirkusu, ktorý práve vystupoval v blízkom mestečku. Keď som z diaľky videl pestrofarebné vozíky a obrovský stan týčiaci sa až k nebu, takmer som prestal dýchať. Iba som vyvaľoval svoje naivné detské okále a od ľaku som sa tuhšie primkol k mame, ktorá ma držala za ruku.

Uchvátila má atmosféra predstavenia a pamätám sa, skoro som onemel, keď sa predo mnou v rýchlom slede mihali klauni, hltači ohňa, povrazolezci, krotitelia divých šeliem a žongléri s guľami. Bolo to samo osebe neuveriteľné a ešte neuveriteľnejší bol okamih, keď sa na výzvu klauna s vyčaptanými topánkami a guľatým, červeným nosom, ktorý hľadal „odvážneho muža, čo sa nebojí žiadneho nebezpečenstva“, prihlásil môj otec. Utkvel mi v pamäti výraz maminej tváre, márne sa pokúšala otca zadržať. On sa iba zasmial a s odhodlaním, ktoré by mu mohli závidieť aj rímski gladiátori, rezkým krokom sa vybral v ústrety dobrodružstvu.
Klaun ho posadil na stoličku a urobil okolo neho zopár opičích grimás, obecenstvo sa nadšene smialo. Zrazu sa však spoza závesu vynoril slon a pustil sa k otcovi. Zastavil sa tesne pri ňom. Klaun zatiaľ veľkou štetkou natrel otcovi tvár holiacou penou. Slon zatrúbil a na okamih sa postavil na zadné nohy. Obecenstvo búrlivo tlieskalo, mama menila farbu a mne by sa krvi nedorezal. Onedlho podal klaun slonovi obrovskú drevenú britvu, ten ju nanajvýš šikovne schmatol chobotom, bleskovo ho obtočil okolo nej a pomaly začal otcovi holiť penu z tváre. To bolo výskotu a dupotu! To bolo nadšených výkrikov! Klaun sa rehotal ako pominutý, diváci  vstávali a kričali „bravó“, všetci vo vytržení. Iba mama sa išla prepadnúť od hanby a ja som sa bál, nech slonisko neodreže otcovi hlavu. Keď sa napokon otec vrátil medzi nás, až do konca predstavenia mama s ním neprehodila ani slovo. Pre mňa sa však otec stal hrdinom. Veď uznajte: kto by s ním v tej chvíli menil?
Druhý raz som sa dostal do cirkusu o niekoľko rokov neskôr vďaka škole, nič zvláštne sa už nestalo. Opäť ma fascinovala tá  atmosféra, napätie, čo viselo vo vzduchu a usadilo sa niekde na vysunutej hrazde pod kupolou.
Potom som cirkus niekoľko rokov nevidel, darmo som každý rok dúfal, že do mestečka zavítajú moji obľúbení klauni, žongléri, krotitelia divých šeliem. Roky sa míňali, a cirkus nás akoby obchádzal. Až po rokoch, keď som mal za sebou prvé dva ročníky vysokej školy, som sa dočkal!
Tentoraz som sa do cirkusu vybral sám. Prekvapilo ma, že typické maringotky sa takmer načisto stratili, nahradili ich karavánové prívesy, ktoré ma však ani zďaleka nefascinovali. Stan, to jedinečné šapito, ktoré robí cirkus cirkusom, však zostal. Hneď mi udrela do nosa  prenikavá vôňa čerstvých pilín, pomiešaná s pachom zvierat. Keď sa konečne začalo predstavenie, cítil som sa ako v siedmom nebi. Orchester rezkou melódiou privítal obecenstvo, hneď nato vbehli do manéže žongléri na jednokolesových bicykloch, pohadzovali si navzájom  loptičky a farebné drevené kolky. Onedlho sa medzi nich zamiešal nemotorný klaun, na ktorom sa najviac bavili najmenší v obecenstve. Mimovoľne som si spomenul na svoju prvú návštevu cirkusu a na klauna, čo hľadal odvážlivca. Ako je to už dávno! Onen zážitok ostal  ako predtým, pod nánosom času, zato mysticky tajomný. Čísla sa striedali  rýchlo za sebou, keď som asi o hodinu náhle pocítil potrebu navštíviť diskrétne miestečko úľavy.
Akurát teraz! Nič sa nedalo robiť, pousilujem sa čo najrýchlejšie  vrátiť na svoje miesto. Vyšiel som spod šapita a dal som sa hľadať onú miestnosť. Ani neviem, prečo som si vybral cestičku, čo viedla k zverincu. Míňal som prívesy, keď som sa ocitol pred ošarpanou  maringotkou. Zastal som, aj na potrebu, čo ma prikvačila, som na chvíľu zabudol. Chcel som ju obísť, poobzerať si ju zo všetkých strán, keď sa znenazdajky so škripotom otvorili ošúchané dvere a v nich sa objavila mladá žena. Mala na sebe priliehavý, akoby zamatový kostým, akoby jednodielne plavky. Nádherná postava,  dlhé havranie vlasy jej zakrývali plecia.
Náramne vzrušený som na ňu vypliešťal oči. Ladne zbehla po  schodíkoch a ocitla sa tesne pri mne. Pravdepodobne ma zbadala až teraz, lebo od prekvapenia zhíkla a uskočila.  Naďalej som z nej nespúšťal oči, neschopný vydať ani slovka. Bolo to beznádejné – v tej chvíli som sa do nej zamiloval, cítil som to v každej čiastočke svojho dospievajúceho tela. Bolo to ako  úder bleskom, ktorý mi prešiel celým telom, odrazil sa od zeme a vletel mi späť do hlavy, tam povymetal všetky kúty a zasial vo mne semienko lásky.
„Čo tu robíš?“ opýtala sa ma vystrašená.
Ústa ma prestali poslúchať. Iba som civel na ten prízrak, nádhernú ženu s dlhými vlasmi, vytrénovanou postavou, mohutnými prsiami, ktoré jej vykúkali spoza výstrihu.
„Čo ti je? Hľadáš niečo?“
Začervenal som sa až po korienky svojich nakrátko ostrihaných vlasov. Ak jej poviem, prepadnem sa od hanby. Ešte stále som bol schopný iba otvárať ústa ako ryba, keď sa trepe na brehu a smutnými očami prosí o milosť. Ale potreba bola silnejšia, musel som s pravdou von.
„Potrebujem ísť...“ zašeptal som potichu.
„Kde?“ zaklipkala viečkami.
 „Záchod...“ Cítil som, ako sa prepadávam niekde do prázdna.
Žena sa zasmiala, pričom odhalila nádherné biele zuby. Musel som jej pripadať ako vyľakaný pubertiak, pretože jej smiech znel ako mohutná rieka, ktorá zaplnila moje vnútro. Konečne zo mňa spadlo napätie.
„Ale to si zablúdil! Záchody sú hneď vedľa pokladne, na opačnej strane,“ ukázala rukou ponad moje plece.
„A vy,“ osmelil som sa, „vy tu pracujete?“
Rozosmiala sa. „Samozrejme. Alebo si myslíš, že v tomto oblečení robím na mestskom úrade?“
„To nie, ja len že...“
„Keď sa vrátiš do stanu, uvidíš ma.“
„V cirkuse?“ opýtal som sa neveriaco.
Opäť sa zasmiala. „Vidím,  nejako ti to nedochádza. Som Jasmína. Hadia žena.“
„Aká?“
„Hadia. Ešte si nepočul?“
„Počul, jasné, len... nikdy som sa ešte nerozprával...“
„S cirkusantkou?“
„To tiež,“ začal som sa zamotávať. „Ale ešte nikdy nikoho živého, teda...“ Akoby sa popásala na zmätku, ktorý vo mne vyvolala. „Vždy som túžil poznať ľudí z cirkusu, odmalička som sníval. A keď som teraz takto náhle... neviem čo robiť.“
Moje jachtanie Jasmínu zrejme uspokojilo. „Ak chceš, môžeme sa po predstavení stretnúť,“ pošepla tíško a usmiala sa.
Neveril som, že dobre počujem. „Naozaj?“ 
„A teraz už bež... tadiaľ. Musím sa prichystať,“ zamávala mi na rozlúčku.
Len čo som si uľavil, už som aj upaľoval pod šapito na svoje miesto. Bol som ako v horúčke, líca mi blčali a cítil som, ako vnútri horím. Jasmína, slečna Jasmína, opakoval som si. Vesmír prestal pre mňa existovať, všetko sa zhmotnilo iba do jedinej myšlienky, do jedného slova!
Konečne klaun po nemožne dlhom čase zahlásil: „A teraz, vážené obecenstvo, privítajme slečnu Jasmínu, hadiu ženu!“ Ozval sa potlesk, orchester zahral tuš a do manéže vplávala ona, slečna Jasmína. Moja Jasmína... v priliehavom oblečení, ktoré úžasne zvýrazňovalo jej pôvaby.
Minúty jej vystúpenia mi pripadali ako škrtnutie zápalkou. Hneď na úvod urobila salto dopredu a dozadu, potom si sadla na vyvýšený stôl v strede manéže a začala pomaly ohýbať dlhé nohy a bez najmenších problémov si ich klásť za hlavu. Hudba maznavo podfarbovala jej pohyby, nielen ja som prestal dýchať. Ešte sa zauzlí! Nechápal som, ako si možno takto poskladať údy. A pritom jej to nespôsobovalo žiadnu bolesť. Usmievala sa, na každého z nás cerila svoje nádherné biele zuby. Tlieskali jej dlho a zo srdca. Ďalšie čísla ma už nezaujímali, nevedel som sa sústrediť, netrpezlivo som čakal, kedy klaun ohlási koniec, aby som sa mohol rozbehnúť za ňou, za Jasmínou.
Cestička, ktorú som už poznal, ma viedla k zverincu. Ako sa vzdialenosť od miesta, kde som ju stretol, skracovala, ubúdalo mojej odvahy. O čom sa vlastne budeme rozprávať? Nebude sa mi smiať? Obyčajný, akýsi študentík, po maturite, a ona, umelkyňa, hadia žena, určite videla pol sveta a takých ako  ja môže mať na každý prst  desať...
Kým som došiel k starej maringotke, srdce mi tĺklo ako šialené, ruky sa mi začali potiť a v hrdle som cítil akési kliešte, sťahovali ho, ledva som lapal po dychu. Nablízku nebolo nikoho, iba spoza ohrady zverinca sa pravidelne ostrým revom ozývali šelmy, len aby podčiarkli  absurdnosť situácie.
Z neznesiteľných múk tela i mysle ma konečne vyslobodila Jasmína. Ani som nezbadal, kedy vyšla z maringotky, parádny úbor stihla vymeniť za flanelovú košeľu a krátke nohavice. Hriva mierne rozstrapatená jej splývala poniže pliec. Išiel som na nej nechať oči.
„Ako som sa ti páčila?“ prehodila ledabolo, možno zbadala môj údiv.
„Kedy?“ opýtal som sa nie zvlášť duchaplne.
 „Predsa pri vystúpení!“ pozrela mi do očí tak, že som sa takmer vyvrátil do trávy. Keby mi prikázala urobiť stojku alebo nakŕmiť levy, bez rozmýšľania poslúchnem, ako pudlík, čo sa triasol paničke pri nohách a čaká na ďalší rozkaz alebo na cukrík ako odmenu za bezmedznú poslušnosť.
„Aha... vlastne hej, kde inde, pri vystúpení,“ plietol som piate cez deviate. „Boli ste ...“ zháčil som sa.
Prižmúrila obočie a našpúlila pery. „Aká?“
„Úžasná!“ vykríkol som. A o chvíľu: „Fantastická! Nádherná! Ako ste to dokázali?“
„Prečo mi vykáš? Vieš, ako sa volám. Ale tvoje meno nechcem poznať. Budem ťa volať...“ zauvažovala, „povedzme – Kvietok! Čo povieš?“
Čo som mal povedať? Bolo mi jedno, môže ma volať hocijako. V jej očiach akoby sa odrážali všetky dobrodružstvá, ktoré som si dovtedy len tajne predstavoval pred usnutím.
„Poďme preč,“ potiahla ma za rukáv, „tu sme každému na očiach.“
Vykročila k zverincu, obišla ho a tesne pri klietke s levmi sme sa  šuchli do starého autobusového prívesu, ktorý slúžil ako úschovňa krmiva, sena a slamy. Bol napakovaný po strop, ale našlo sa v ňom ešte dosť miesta i pre nás dvoch. Sadli sme si na veľké vrecia zrejme so zrnom. Usmievala sa, čakala, kedy sa ozvem. A ja som iba mlčal. Nevedel som, čo sa robí vo chvíli, keď muž ostane s milovaným prízrakom osamote. Od nervozity som si začal žmoliť prsty a klopil som zrak. Mal som dojem, že mi horia líca spolu s ušami.
„Povedz niečo.“
Pozrel som jej priamo do očí. „Hm... Milujem cirkus, fakt. Od malička.“
„A ja som si myslela, že miluješ mňa.“ Povedala to pokojne, až  ma zamrazilo. Odrazu ma chytila za ruku. „Skús, ako mi tlčie srdce.“ 
Nahol som sa k nej, chcel som si položiť ľavé ucho na jej hruď. Lenže ona ma samopašne chytila za ucho a začala ho skrúcať. Chvíľu som to statočne znášal. Po chvíľke som však zasyčal, nevydržal som.
Ale ona sa iba smiala. „Takto sa mladej dáme počúva srdce? Slečne Jasmíne, cirkusovej umelkyne?“
 „Nie, nie, takto nie...“ Mal som pocit, že mi ucho vytrhne i s  koreňom.
„A ako teda?“  Hra sa jej očividne páčila a ja som nevedel, ako jej urobiť koniec.
„Tak ty nevieš, ako sa počúva srdce hadej žene?“
„Neviem... neviem.“
„Predsa rukou,“ konečne nechala ucho na pokoji. Váhavo som začal približovať ruku na mohutný prsník, ukrytý pod flanelovou košeľou. V diaľke sa ozýval tlmený rev šeliem, čo ešte umocňovalo magickosť tejto chvíle.
„Už cítiš?“ opýtala sa, keď moja dlaň opatrne pristála na najkrajšom mieste, aké som si vedel predstaviť.  Silnejšie si pritisla bojazlivú dlaň na ňadro, naozaj som cítil, ako jej bije srdce. O niečo pomalšie ako moje. Od vzrušenia sa mi takmer zakrútila hlava, opatrne som si ju zložil na jej hruď. Privrel som oči. Vzduch bol nasýtený čerstvým senom, v nose som zacítil vôňu jej pokožky, pomiešaný pachom cirkusových šeliem.
„Kvietok,“ pritúlila sa ku mne. Neodpovedal som. Nádherné veci musia trvať donekonečna, až do skončenia vesmíru. Ak existuje  raj, potom som ho v tejto chvíli okúsil.
„Prečo nič nehovoríš, Kvietok?“ ozvala sa.
„Už budem rozprávať iba rukami. Ústa som si zamkol, netreba mi ich.“
„Ako krásne si to povedal! Ústa som zamkol, už ich...“ opakovala. „Tak rozprávaj, ale nie nahlas, nech nás tu nenájdu. Rozprávaj  rukami, Kvietok.“
Opatrne som krúžil neskúsenou dlaňou po jej prsníku. Cítil som jeho jemnosť, tvrdý hrot, cítil som, ako sa poddáva mojim prstom. Mala privreté oči, jemne vzdychala. Tu a tam ma pohladila po vlasoch, opatrne ich rozšuchorila, no vzápätí už riadne mykla, že som takmer vykríkol od bolesti. Ešte stále som  nechápal, čo sa so mnou robí, veľmi som nad tým ani neuvažoval. Žil som iba pre túto jedinečnú chvíľu.
Jasmína ma po čase chytila za ruku a pomaličky si ju vložila do výstrihu. Pritom odletel z košele gombík a skotúľal sa mi rovno k nohám. Ruka sa mi ihneď zaryla hlbšie, na bruškách svojich neskúsených prstov som pocítil jemnosť jej pokožky. Ach, Jasmína, už nevládzem, nevydržím...
„Kvietok,“ prerušila moje rozjímanie, „ako ti je?“
„Neviem to popísať.“
„Vieš, čo držíš v ruke?“ dobiedzala.
„Neviem,“ mechanicky som odpovedal. Dalo sa čakať, že onedlho možno znovu vybuchne do búrlivého smiechu. Ibaže ona mi vytiahla ruku z výstrihu.
„Tak ty nevieš, čo je toto?“ Rozopla si košeľu a mne mi pohľade na holú hruď, stmavnuté vztýčené bradavky takmer vyliezli oči z jamôk. „Nevieš, že toto sú prsia slečny Jasmíny? Hadej ženy?“ a opäť naťahovala moje ucho ako kľúčik v hodinách.
„Viem, už viem!“ vykríkol som. „Sú to nádherné prsia mojej Jasmíny! Najkrajšie na svete!“
„Tak vidíš. Iba si lenivý povedať to.“ Nahla sa nado mňa, jej pery pristáli na mojich, splynuli sme v dlhom vrúcnom bozku, až som sa začal dusiť. Po chvíli ma uvoľnila zo svojho objatia.
„Neviem rozprávať, povedal som ti. Ústa som zamkol.“
„Odpusť, Kvietok, zabudla som,“ pohladila ma po tvári.
Potom sme už nerozprávali. Iba sme sa hladili, bozkávali, usmievali sme sa na seba. Moje prsty sa jemne dotýkali jej pŕs, šteklili ju okolo úst, ona ma na oplátku poťahovala za uši, už iba jemne, tak, aby to nebolelo. Ani som nezbadal a za oknom bola úplná tma.
Zrazu vstala, chvatne si zapínala košeľu. „Otec ma bude hľadať.“
Až toto ma vrátilo do reality. V tomto starom prívese nemôžeme ostať donekonečna. Ale čo teraz?
„Kedy sa uvidíme, Jasmína, láska moja?“ žobronil som.
Letmo sa usmiala, sklopila oči. „Páčilo sa ti?“
Nemo som prikývol.
„Príď zajtra, po predstavení. Sem.“ Ešte si rýchlo uhladila vlasy, pobozkala ma na čelo a vybehla von. I ja som vykročil do tmy.
Doma nie a nie zaspať, márne som sa snažil. Ledva som zatvoril oči, zjavili sa mi jej oči, pery, potom ruky a nakoniec tie medové prsia. Prehadzoval som sa, strhával zo sna. Neviditeľné ruky ma objímali, lozili po mne ako myši po klávesniciach starého klavíra, ťahali ma za ucho, zadúšal  ma dlhočizný jazyk...
Prebudil som sa celkom svieži, pretrhávané spanie nezanechalo na mne žiaden zlý pocit. Chvíľu som sa ešte povyvaľoval v perinách, samozrejme, na mysli som mal jedine ju. Srdce sa mi rozbúchalo, keď som si predstavil, že onedlho, o niekoľko hodín, budem pokračovať v objavovaní...
Ani som nestačil dobre požuť obed a už som aj rýchlym krokom mieril do mestečka. Dvere ošarpaného prívesu boli otvorené, vkĺzol som dnu a sadol som si na zaprášené vrecia. Vyčkával som. O chvíľku prišla. Opatrne za sebou privrela dvere, usmiala sa  a hodila sa mi do náručia.
„Jasmína,“ šepkal som nežne a bozkával ju na ústa.
„Kvietok,“ tuho ma objímala. „Nezabudol si na mňa...“
„Nikdy nezabudnem... Ako by som mohol, Jasmína...“ Čas sa zastavil, naveky,  z diaľky k nám doliehal rev šeliem a miešal sa s našimi vzdychmi. Bozkával som jej obnaženú hruď, ona mi zas strapatila vlasy, v chvíľach úplnej rozkoše mi skrúcala ucho.
„Koho miluje Kvietok?“ pôžitkársky, pritom bolestivo mi zahryzla do ušného lalôčika.
„Jasmínu, svoju cirkusovú umelkyňu.“
„A prečo miluje svoju cirkusovú umelkyňu?“
„No predsa, lebo je...“ premýšľal som. A ona iba čakala na moje maličké zaváhanie, už mi aj znovu začala mykať uchom.
„Júj...“ zavyl som tiež ako cirkusová šelma. Dala mi však milosť, pustila mi ucho a na ústa vtlačila bozk.
„Pôjdeme do našej maringotky, Kvietok, poď.“
Pozrel som nechápavo na ňu.
„Otec šiel na pivo, vráti sa neskoro v noci. Uznaj, cirkusová umelkyňa sa nebude váľať na slame.“
Zodvihla sa, pozapínala si blúzku, obaja sme vyšli von. Tma zabránila všetkým zvedavým očiam, ktoré by nás nebodaj chceli sledovať. Naše roztúžené telá sa túlili k sebe. Jasmínina maringotka stála tesne vedľa starého prívesu, za okamih sme boli vnútri. Maringotka bola zariadená vkusne. V strede neveľký stôl, dve stoličky, popri stene malá skrinka s riadom, na nej fotografie. Vedľa dverí stará skriňa, v nej sa na vešiaku hompáľali rôzne časti odevov. Pod maličkým oknom váľanda, oproti druhá.
V tuhom objatí sme sa akosi prirodzene pomaličky zvalili na jednu z nich. Rýchlo som jej začal rozopínať košeľu, v tomto popletenci tiel mi to išlo ťažko. Nakoniec sa mi to podarilo. Jasmína ostala už len v čipkovaných nohavičkách, nedokázali celkom  zakryť nádherné čierne tajomstvo... Náš milostný zápas sa skončil remízou, takmer nahí sme sa držali za ruky, ledva sme lapali dych. Ležala mi na hrudi, jej vlasy ma jemne šteklili po tvári, čo som s radosťou znášal. Hanbil som sa za svoje prúžkované trenírky, v porovnaní s jej nohavičkami sa mi videli ako klaunovské gate. Onedlho moja ruka akoby nechtiac zablúdila cez jej bruško až k okraju ružových nohavičiek. Jemne som vopchal prst popod, zacítil som jemnučké chĺpky. Čakal som, že mi ruku odtisne, ale nestalo sa. Iba sa tuhšie privinula ku mne. Bol som ako vo sne. Naozaj je tu so mnou? Moja milovaná Jasmína! Prejdem dnes v noci cez bránu svojho dospievania?
Očami som zablúdil na druhú váľandu, tam zrejme spáva jej otec. Prešiel som po plafóne, pohľad pristál na poličke s fotografiami. Zrazu som sa strhol. Čo sa to so mnou robí? Mám vidiny alebo... Trest za môj hriech! Jasne som zbadal, ako na mňa pozerajú otcove oči. Oči môjho už mŕtveho otca! Áno, mám vidiny, silno som  zažmúril oči, opäť som ich otvoril. Otcove oči tam stále boli. Pozerali na mňa a akoby sa pýtali, čo tu robím: polonahý v posteli so starším odhaleným dievčaťom! Vyskočil som ako šialený. Chvatne som siahol za fotografiou.
Jasmína sa prestrašene posadila, rukou si zakryla odhalenú hruď. „Kvietok, čo ti je?“
„Odkiaľ to máš!?“ pod nos som jej pchal fotografiu. Nechápala, iba na mňa vystrašene  pozerala. Zrejme si myslela, že mi od veľkého vzrušenia preskočilo.
Ruky sa mi triasli. Na fotografii som jasne spoznával otca, mal penou natretú tvár, vedľa neho slon s obrovskou britvou zakrútenou v chobote. V hlave mi začal pracovať najdokonalejší počítač, pred očami sa mi vybavila prvá návšteva cirkusu.
„Odkiaľ to máš!“
Zaváhala.  „To fotil strýko, už dávno.  Je kapelníkom v cirkuse, keď sa niečo zvláštne deje v manéži, vyfotí si to. Prečo ťa to tak zaujíma?“
Cítil som, ako sa mi dolu tvárou kotúľajú slzy. Nepovedala ani slovko, neisto mi pohladila ruku.
„Môj otec,“ povedal som. „Kedysi dávno sme boli v cirkuse. A klaun hľadal odvážneho muža, ktorý sa ničoho nebojí.“
„Ten klaun je zasa môj otec. Hej, spomínal to. Lenže ja sa nepamätám. Vtedy som sa ešte len obšmietala pri zvieratách. Aby si rozumel, vždy sa prihlásil náš zamestnanec, akože návštevník, tak to bolo dohodnuté. Ale tvoj otec nečakal, hneď po  výzve vošiel do manéže. Otec ho chcel najprv poslať preč, nakoniec to riskol. A slon akoby to cítil, správal sa k nemu s rešpektom.“
Už mi nebolo do reči. Iba som sedel a civel na fotku. Na mladého muža s usmiatymi očami. Jasmína ma ešte bozkávala, hladkala, aj ucho mi vykrútila, zbytočne. Nebolo nám súdené spoločne prejsť cez bránu rozkoše. Pomaly sme sa obaja obliekli, na rozlúčku ma dlho, vášnivo pobozkala.
„Kvietok, nezabudni na mňa.“
Pobozkal som ju na voňavé rozstrapatené vlasy, fotku som strčil do zadného vrecka nohavíc a pomaly som vykročil. Ani neviem, ako som sa dostal do postele. Horúčka lomcovala celým mojím telom. Bolo mi veľmi zle. V hlave mi hučalo, išlo mi ju roztrhnúť. Na chvíľu som zaspal, ale hneď som sa strhol, zdalo sa mi, že ma naháňa slon s britvou. Keď som sa ho striasol, zbadal som klauna sedieť na tigrovi, ako sa rýchlymi skokmi blíži k mojej posteli. Sedela na nej Jasmína s obnaženými prsiami a v ružových čipkovaných nohavičkách. Predvádzala svoje parádne číslo, diváci ju odmenili potleskom. Povrazolezci v manéži sa pošmykli a popadali do pilín. Jasmína im vyplazila jazyk, zakryla si dlaňou prsia a ušla za oponu. A ja som iba stál a triasol som sa, nech ma neobjaví slon s britvou...
Ráno ma mama našla spoteného a rozpáleného, navyše som si niečo nezrozumiteľne mrmlal popod nos. Znepokojená navarila horúceho čaju, nútila ma popíjať ho v pravidelných intervaloch. Musel som pred jej očami zjesť niekoľko tabletiek, od nich sa mi čiastočne znížila horúčka, ubolená myseľ sa utíšila. Z postele som sa nepohol dva dni. Celý čas som myslel na Jasmínu, nevedel som sa dočkať, kedy sa za ňou rozbehnem. Fotku som mame neukázal, zbytočne by sa vypytovala a nevedel by som, ako jej všetko vysvetliť, pritom neklamať. Možno neskôr.
Konečne som vyzdravel, horúčka pominula a ja som sa rozbehol do mestečka. Srdce mi opäť trepalo ako šialené. Ako  som sa približoval k miestu, kde stál cirkus, cítil som, že niečo nie je v poriadku. Zastal som. Žiadne maringotky, nijaký zverinec ani šapito. Tvár sa mi stiahla v bolestivom kŕči. Jasmína! Zopár náhodných chodcov na mňa prekvapene pozrelo. Asi som vyzeral ako úbožiak, ktorý niečo stratil, a teraz sa to pokúša nájsť.
Po zemi sa ešte povaľovali plastové poháre, vo vzduchu poletovali piliny, na stĺpe ostal cirkusový plagát – posledný svedok, že všetko, čo som prežil za posledné dni, bola naozaj pravda.
Jasmínu som už odvtedy nestretol.
::
Autorom poviedky je Robert Hakala.
::
Ďalšie poviedky:

2 komentáre:

  1. Anonymný22.11.14

    Je to druhá poviedka o cirkuse, ktorú som mala možnosť čítať. Prvá bola od Williama Saroyana:Cirkus. Hakalova tiež srší mágiou a mystikou. Páči sa mi jej zauzlenie v tom najlepšom, čo ma naozaj pobavilo. Je to psychologická poviedka o tínedžerovi a jeho nádhernom prežívaní erotiky.Oplatí sa prečítať a premeditovať.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák24.12.14

    Isté je, že Robert Hakala píše pôvabné príbehy. K tomu o slečne Jasmíne som sa dostal oneskorene pre nával iných povinností, ale vskutku som si na ňom pochutnal. Aj som sa schuti zasmial. Len by som – z čisto kolegiálnej zvedavosti - zase rád vedel, či je to úplne presný obraz skutočnosti alebo snáď zapracovala aj autorova fantázia. Ale to sa asi nedozviem, pretože každý autor má svoje know how, ktoré je jeho privátnou záležitosťou. V každom prípade autorovi ďakujem a dúfam, že nás niekedy znovu poteší ďalším pôvabným príbehom.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.