19. novembra 2014

Ľudia musia v niečo veriť

Vlado Gregor
Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky...
Ani ľudia nemenia kožu, iba obleky.
Problémom náboženského života je to, že veriaci podľa svojich svätých kníh nežijú, alebo žijú len približne. Židovstvo sa neriadi Tórou a prorokmi, ale Talmudom a kultom zlatého teľaťa, kresťania nežijú podľa evanjelia, ale podľa rôznych katechizmov, kánonov, traktátov a niekedy podľa hesla „verme v Boha jedného, zderme jeden druhého“, a islam nežije podľa Koránu, ale podľa šaríe a krvnej alebo inej pomsty, niekedy aj pomsty za vlastnú nemohúcnosť.

Týka sa to asi nielen monoteistických, ale všetkých náboženstiev, a čím viac sa niektoré tvári ako silnejšie a múdrejšie, tým viac môžeme predpokladať, že zakrýva nejaké slabosti a prehrešky. Dokonca by som doplnil, že vyššie uvedené sa týka aj svetských a ateistických ideológií a všemožných morálnych a budovateľských kódexov a receptárov.
Ako sa z týchto pascí a paradoxov vymaniť a ako dokázať čítať medzi riadkami všelijakých premúdrych poučení z rôznych krízových vývojov? Má vôbec zmysel pri načrtnutých, nielen možných, ale nevyhnutných komplikáciách v niečo veriť?
Základný problém ateizmu a agnosticizmu je v tom, že ľudia musia v niečo veriť, dúfať v nejakú budúcnosť a dodržiavať nejaké pravidlá, aby ich spoločenstvo neskončilo v úplnej beznádeji a anarchii. Dôvody sa teda nedajú nájsť len proti viere v Boha, ale aj za vieru v neho. Pozrime sa len na zrodenie dieťaťa. Už od počatia sa vyvíja nielen fyzicky, ale vyvíja sa aj jeho vnímanie a prežívanie. Celkom určite sa to deje podľa nejakej informácie a programu, ktorý je v týchto na seba nadväzujúcich dejoch zakódovaný už na počiatku. Vari sa veľkolepý vesmír, jestvujúci miliardy rokov a obsahujúci miliardy galaxií, mohol zrodiť a či „samosplodiť“ len tak náhodou, chaoticky a nadarmo? Ak si to všetko zrátame, v prípade, že vynecháme večné a neúnavné Vedomie, ktoré sme nazvali Bohom a Otcom, a ktoré považujeme za živý zdroj života, musíme zdroj života hľadať v samotnej hmote, čím ju vlastne nevyhnutne zbožňujeme a či zbožstvujeme.
Nezabúdajme tiež na sociálny význam náboženstva – pre udržanie znesiteľnej atmosféry medzi ľuďmi. Tu sa žiaľ tiež obracajú pôvodné proroctvá a pozitívne vízie naruby. Ak Kristus tvrdí, že blahoslavenými sú chudobní, ponížení, neúspešní a ukrivdení, ako môže veľká časť jeho nasledovníkov tvrdiť, že požehnanými sú práve bohatí, silní a úspešní?! Tí, ktorí hlásajú a žijú podobné, nakoniec prídu k tomu, že Boha nepotrebujú, lebo iba tak môžu bez výčitiek a zábran udupávať slabších a neúspešnejších. K čomu takéto idey a obhajovaná surovosť a nezodpovednosť vedú, to sme videli aj v nedávnych rokoch a krutých režimoch, ktoré sme zažili, či už v plnej sile, alebo aspoň v dozvukoch.
Práve kresťanstvo si najplnšie uvedomuje, že to nie sú cesty k záchrane a poukazuje na to, že „sila sa v slabosti stáva dokonalou“. Boh, predovšetkým prostredníctvom Ježiša, upozorňuje na to, že práve slzy a trápenia ponížených a utláčaných neustále ľudstvo obnovujú a dávajú mu nádej. (Videl som v televízii priam ľudský strach a zúfalstvo v tvári japonskej snežnej opice, ktorú silnejšie jedince vyhodili von z teplého jazera a odsúdili na zamrznutie...)
Tie trápenia a nedostatok zdrojov pre všetkých sú niekedy faktické a nevyhnutné, ale máme ich zámerne vyrábať a aspoň sa nepokúšať žiť ľudsky? Ak by sa dalo ľudstvo cestou naspäť a porušilo by aj chabé zásady a záruky aspoň tej zvieracej solidarity a lásky, tak život na Zemi naozaj stratí zmysel a budúcnosť. Modlime sa, aby sa to nestalo a aby človek a jeho dobré vlastnosti vždy znovu vstali z popola.
Mnohých fascinuje ľudská zloba a možnosť vystúpiť hore tak, že podupú  a znemožnia iných, ale našťastie existuje stále určité svedomie a sebareflexia, určitá nádej, že to môže byť inak, dôvera v krajšiu a lepšiu budúcnosť. Túto vieru v stále možnú zmenu k lepšiemu majú v plnej miere asi len deti. My dospelí a stále dospelejší stále viac žijeme v reálnom strachu, obavách a znechuteniach, ale predsa živíme v sebe nádej v čosi nádhernejšie, lepšie a spravodlivejšie. Možno tomu niekedy aj neveríme a občas sa za to hanbíme, ale ak toto stratíme, stratíme úplne všetko a zahynieme v zúfalstve, nielen ako jednotlivci, ale aj ako ľudské spoločenstvo. Žiadny iný recept ako modlitbu a pokojné odovzdanie sa do Božích rúk nemôžem v závere tejto úvahy odporúčať.

2 komentáre:

  1. Naši starkí zvyknú vravieť: Kde niet Boha, tam niet (povedomia) hriechu.
    Dodal by som: Kto stratí vieru (nádej, lásku), stratí všetko.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nedá mi nepridať jednu Chestertonovu myšlienku (citujem približne, spamäti):
    Ak ľudia zanechajú vieru v Boha, neznamená to, že nebudú ničomu veriť - práve naopak, uveria hocičomu.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.